Trilkujúci a skackajúci škovránok

Bol raz jeden muž, ktorý mal pred sebou dlhú cestu, a tak sa pri lúčení spýtal svojich troch dcér, čo im má priniesť. Tu chcela tá najstaršia perly, tá prostredná si priala diamanty, ale tá tretia povedala: „Milý otec, ja si z celého srdca prajem trilkujúceho a skackajúceho škovránka.“ Otec odvetil: „Dobre, ak sa mi podarí takého vtáčika zohnať, budeš ho mať.“ Všetky tri dcéry pobozkal a vybral sa na cestu. Keď prišiel čas, kedy sa mal obrátiť na cestu domov, nakúpil perly a diamanty pre tie dve staršie, ale trilkujúceho a skackajúceho škovránka pre najmladšiu hľadal po všetkých kútoch márne a to mu bolo veľmi ľúto, pretože bolo jeho najmilšie dieťa. Tu ho cesta zaviedla do hlbokého čierneho lesa, v ktorého srdci stál prekrásny zámok a kúsok od neho rástol vysoký strom, na ktorého vrchole spieval a veselo poskakoval škovránok. „Ejha, ty mi ideš práve do cesty,“ povedal si kupec spokojne a zavolal sluhu, aby vyliezol hore a toho vtáčika chytil. Keď sa však tento priblížil k stromu, vyrútil sa naň lev, ktorý sa celý triasol hnevom a reval, až lístie padalo zo stromov: „Kto mi chce ukradnúť môjho trilkujúceho a skackajúceho škovránka? Toho zožeriem!“ Tu muž povedal: „Nevedel som, že ti ten vtáčik patrí, svoje previnenie odčiním a vykúpim sa peniazmi, len ma nechaj žiť.“ Lev však odvetil: „Peniaze ťa zachrániť nemôžu, ale keď mi sľúbiš, že mi dáš to, čo doma stretneš prvé, a dodržíš slovo, potom ti darujem život a k tomu toho škovránka pre tvoju dcéru.“ Kupec sa však zdráhal a povedal: „To by mohla byť moja najmladšia dcéra, ktorá ma má najradšej a vždy mi beží v ústrety, keď sa vraciam domov.“ Jeho sluha bol však celý ustrašený a úpenlivo prosil: „Ale veď to nemusí byť práve vaša dcéra? Mohla by to byť aj mačka alebo pes.“ Tak sa muž nechal presvedčiť, vzal spievajúceho skackajúceho škovránka a sľúbil dať levovi to, čo doma stretne prvé.

Keď dorazil domov a vstúpil do svojho domu, prvé, koho stretol, nebol samozrejme nikto iný než jeho najmladšia a najmilšia dcéra, ktorá pribehla, pobozkala ho, a keď videla, že jej priniesol trilkujúceho a skackajúceho škovránka, bola bez seba od radosti. Ale otec sa radovať nedokázal, dal sa do plaču a nariekal: „Moje najmilšie dieťa, toho vtáčika som veru draho zaplatil, musel som za neho jednému divému levovi sľúbiť teba, keď ťa bude mať, iste ťa roztrhá a zožerie.“ A rozprával jej všetko, ako sa to prihodilo, a prosil ju, aby tam nechodila, nech sa stane, čo chce. Ale dcéra otca utešovala a povedala: „Milý otec, čo ste sľúbili, to musíte dodržať. Ja tam pôjdem a toho leva upokojím, uvidíte, že sa k vám opäť zdravá vrátim.“ Na druhý deň si nechala ukázať cestu, rozlúčila sa a odvážne vstúpila do lesa. Ten lev bol však zakliaty kráľovský syn, vo dne bol levom on i všetci jeho ľudia, ale v noci mali svoju ľudskú podobu. Levy dievča priateľsky privítali a uviedli do zámku, a keď prišla noc, stal sa z leva krásny princ a potom vo všetkej nádhere a lesku slávili svadbu a potom spolu spokojne žili, bdeli v noci a spali vo dne.

Čas bežal, ako mu je zvykom, neúprosne a bez prestania.

Jedného večera princ prišiel a povedal: „Zajtra je v dome tvojho otca slávnosť, pretože sa vydáva tvoja najstaršia sestra, ak máš chuť tam ísť, tak ťa tam moje levy zavedú.“ Dievča povedalo áno, rada by zase videla svojho otca, tak išla a levy ju sprevádzali. To vám bolo radosti, keď prišla, lebo všetci verili, že bola roztrhaná a už dlhý čas nežije. Ona im však rozprávala, akého má krásneho muža a ako sa jej dobre darí, a zostala u nich po celý čas, čo trvala svadba; potom sa vrátila opäť do lesa. Keď sa však vydávala prostredná sestra a ona bola opäť pozvaná na svadbu, povedala svojmu mužovi: „Tentoraz tam nechcem ísť sama, musíš ísť so mnou!“ Ale lev namietal, že by to pre neho bolo príliš nebezpečné, lebo keď sa ho dotkne jediný lúč svetla, premení sa na holubičku a bude musieť celých sedem rokov lietať s inými holubmi. „Ach,“ odvetilo dievča: „len poď so mnou! Ja ťa budem pred všetkým svetlom strážiť a chrániť.“ A tak vyrazili spoločne a vzali so sebou aj svoje dieťa.

V otcovom dome nechali jednu sálu zamurovať tak, že tam neprenikol ani lúč, v nej sa mal princ ukryť, hneď ako zažnú svadobné svetlá. Ale dvere boli vyrobené z čerstvého dreva a vysychaním sa v nich urobila tenučká škára, ktorú nikto z nich nespozoroval. Potom sa v lesku a nádhere začala svadba, ale keď sa svadobný sprievod vracal s mnohými fakľami a lúčmi z kostola a išiel okolo sály, kde bol ukrytý princ, tu padol jeden lúč svetla, tenký ako vlas, rovno na princa. Hneď ako sa ho žiara dotkla, premenil sa, a keď sa jeho žena vrátila a hľadala ho, našla tam snehobielu holubičku, ktorá povedala: „Sedem rokov teraz musím lietať svetom, každých sedem krokov ti na ceste zanechám kvapku krvi a jedno biele pierko, tie ti budú ukazovať cestu, ak budeš tú stopu sledovať, môžeš ma vyslobodiť.“ Potom holubička vyletela dverami von a ona ju nasledovala; každých sedem krokov spadla dolu kvapka krvi a biele pierko a ukazovala jej cestu. A ona kráčala ďalej a ďalej tým širokým svetom a neobzerala sa a neodpočinula si.

Čas bežal, ako mu je zvykom, neúprosne a bez prestania.

Jedného dňa tých sedem rokov uplynulo. Tu sa zaradovala a myslela si, že budú čoskoro vyslobodení, ale k tomu bolo ešte ďaleko, pretože toho dňa už nespadlo žiadne pierko a ani žiadna kvapka krvi, a keď zodvihla oči k nebu, holubička bola preč. Keďže si pomyslela, že ľudia by jej aj tak nepomohli, vystúpila nahor až k samotnému slnku a spýtala sa ho: „Ty svietiš do každej doliny, svietiš cez všetky vrchoviny, nevidelo si tam niekde lietať snehobielu holubičku?“ „Nie,“ povedalo slnko: „nevidelo, ale darujem ti túto truhličku, tú otvor, keď ti bude najhoršie.“ Poďakovala a šla ďalej, kým nebol večer a na nebi nezažiaril mesiac, tu sa ho spýtala: „Svietiš celú noc na polia, na lesy, nevidel si tam lietať snehobielu holubičku?“ „Nie,“ odvetil mesiac: „žiadnu som nevidel, ale darujem ti jedno vajce, to rozbi, keď budeš v najväčšej núdzi.“ Poďakovala a šla ďalej, až na lícach pocítila polnočný vietor. A povedala mu: „Veješ cez všetky stromy a pod všetky lístky, nevidel si niekde lietať snehobielu holubičku?“ „Nie,“ povedal nočný vietor: „nevidel, ale môžem sa spýtať troch iných vetrov, ktoré ju možno videli.“ Východný a západný vietor pricupitali, ale nikoho nevideli, no južný vietor povedal: „Snehobielu holubičku som videl, letela k Červenému moru, tam sa z nej opäť stal lev, lebo uplynulo sedem rokov; a ten lev tam bojuje so saňou, tá saň je však zakliata princezná.“ Tu jej polnočný vietor povedal: „Dám ti radu, choď k Červenému moru, tam na pravom brehu rastú vysoké pruty, spočítaj ich a ten jedenásty odrež, tým jedenástym prútom udri tú saň, potom ju lev premôže a obaja dostanú svoje ľudské podoby. Potom sa obzri, uvidíš vtáka Noha, ako sedí na Červenom mori, skočte so svojím milým na jeho chrbát a ten vták vás cez more zanesie domov. Tu máš oriešok, len čo budeš uprostred mora, hoď ho do vody, len čo dopadne, vyrastie z neho veľký orech, na ktorom si vták Noh odpočinie, lebo keby si neodpočinul, nebol by dosť silný, aby vás cez more preniesol. Ak zabudneš hodiť orech do vody, tak vás nechá spadnúť do mora.“ Tak tam šla a našla všetko, ako jej vietor povedal. Spočítala pruty na morskom brehu a ten jedenásty odrezala, tým tú saň udrela, lev ju čoskoro premohol a o malú chvíľu mali obaja svoje ľudské podoby. Ale keď bola princezná zbavená kúzla, vzala mladíka do náručia, posadila sa s ním na vtáka Noha a odleteli preč.

Tak tu úbohá pútnička stála a bola opäť opustená, sadla si a plakala. Nakoniec sa však povzbudila a povedala si: „Pôjdem tak dlho, kým bude vial vietor a kohút kikiríkať, kým ho nenájdem!“ Šla a šla, až prišla k jednému zámku, kde tí dvaja spolu žili. Tam začula, že čoskoro bude veľká svadba, a tak si vzdychla: „Pane, stoj pri mne a buď mi na pomoci.“ Otvorila truhličku, ktorú jej dalo slnko, vnútri ležali šaty a žiarili ako samo slnko. Vytiahla ich, obliekla si ich a išla na zámok, kde sa na ňu všetci ľudia i sama nevesta pozerali s úžasom. Tie šaty sa neveste tak páčili, že si pomyslela, že by to mohli byť jej svadobné šaty, a spýtala sa dievčaťa, či nie sú na predaj. „Za peniaze ich nepredám,“ odvetilo dievča: „ale za mäso a krv áno.“ A nevesta sa pýtala, čo tým myslí. Tu povedala: „Nechajte ma jednu noc spať v spálni vášho ženícha.“ To nevesta síce nechcela, ale tie šaty by rada mala, tak nakoniec súhlasila, ale komorník musel princovi pripraviť uspávací nápoj. Keď bola noc a mládenec už spal, zaviedli ju do spálne. Sadla si k princovi na posteľ a povedala: „Sedem rokov som za tebou putovala, bola som u slnka aj u mesiaca, aj u štyroch vetrov a na teba sa vypytovala, so saňou som ti pomohla a ty si na mňa celkom zabudol?“ Ale princ spal tak tvrdo, že sa mu zdalo, že to len vietor šumí v jedliach. Keď sa rozvidnelo, vyviedli ju von a svoje zlaté šaty musela odovzdať princeznej.

Pretože jej snaženie vyšlo nazmar, dievča bolo veľmi smutné, išlo na lúku, sadlo si tam a plakalo a plakalo. A ako tam tak sedelo, prišlo jej na um vajce, ktoré jej dal mesiac. Tak ho rozbilo a hľa! Z vajca sa vyliahla zlatá kvočka s dvanástimi zlatými kuriatkami, ktoré pobehovali okolo a pípali a skrývali sa kvočke pod krídla, a bola vám to taká pôvabná podívaná, že nič krajšie svet nevidel. Vstalo a viedlo ich po lúke pred zámkom tak dlho, kým sa nevesta nepozrela z okna a tie kuriatka sa jej zapáčili tak, že vyšla von, aby sa vypytovala, či by kvočka i s kuriatkami nebola na predaj. „Nie je za peniaze ani za majetky, ale za krv a mäso, dovoľ mi ešte jednu noc spať v spálni, kde ležiava ženích.“ Nevesta povedala „áno“, lebo to dievčisko chcela opäť oklamať ako predošlého večera. Keď išiel princ spať, spýtal sa komorníka, čo to bolo v noci za šum a ruch. Tu mu komorník všetko vyrozprával, že mu musel dať uspávací nápoj, pretože jedno úbohé dievča tajne spalo v jeho spálni a že dnešnej noci mu ho má dať tiež. Tu princ povedal: „Vylej ten nápoj za posteľ.“ V noci dievča opäť zaviedli do princovej spálne, kde sa dalo do rozprávania, ako sa jej smutne viedlo. Tu princ hneď po hlase spoznal svoju milovanú manželku, vyskočil a zvolal: „Teraz som konečne vyslobodený! Bolo mi ako vo sne, lebo tá cudzia princezná ma očarila, aby som na teba zabudol, ale Boh ma v pravý okamih toho mámenia zbavil.“ Tak tej noci tajne odišli zo zámku, lebo sa báli princezninho otca, ktorý bol čarodejník. Posadili sa na vtáka Noha, ktorý ich niesol cez Červené more, a keď boli práve uprostred, hodila princezná do vody oriešok, z ktorého hneď vyrástol veľký orech, na ktorom si vták Noh odpočinul a potom ich zaniesol až domov, kde našli svoje dieťa, ktoré medzitým vyrástlo a skrásnelo, a kde spolu žili spokojne až do konca svojich dní.