Chudobný pastierik a čarovná píšťalka

Jeden chudobný sirota býval u lakomého gazdu. Mal u neho len hlad a bitku. Aby si zaslúžil svoj krajec chleba, ktorý dostával na deň, musel pásť stádo maškrtných kôz. Čo sa s nimi natrápil a nastaral!
V čele stáda chodieval starý prefíkaný capko. Ten stále zavádzal stádo do škody, a keď chcel pastierik kozy zahnať späť, capko ho prenasledoval a bodal. Aby kozy dali trochu pokoj, musel ich pastierik voditi k lesu, lámať im agátové konáre plné tŕnia a podávať im ich až k maškrtným papuliam.
Raz ležali napásené kozy v tieni a spokojne prežúvali. Unavený pastierik hľadal aspoň lesné jahody, po ktorých by mu žalúdok prestal spievať svoju hladnú pesničku. Hľadá, pozerá a zrazu vidí namiesto jahôd malú drevenú píšťalku. Či by na ňu vedel zahrať? Možno by aj hlad zahnala.
Pastierik si sadol ku kozám a fúkol do píšťalky. Ozvala sa zvláštna pesnička. Znela veselo, veselá však nebola:
„Kým mi v bruchu hlad kručí,
nech sa každý tancovať učí,
kým mi v bruchu hlad spieva,
píšťalôčka vyhráva.“
Keď kozy začuli píšťalku, v tej chvíli vyskočili a začali tancovať ako divé. Aj starý capko musel ten záhadný kozí tanec tancovať, hoci pri tom nahnevane mekotal.
Tancovalo sa dovtedy, kým pastierik hral. Potom sa zahryzol do svojho krajca chleba a zahnal hlad. Unavené kozy si polihali, potom sa pomaly znova začali pásť. Nikam sa však nerozbiehali a pastierik mal pokoj. Už vedel, čo je to za píšťalku. Iste mu ju tam nechala nejaká dobrá víla alebo dobrý trpaslík.
Teraz to už na pastve býval veselšie. Kozy nezlobili, keď si chvíľku zatancovali, aj starý capko sa upokojil. Zato však stádo chudlo a dávalo menej mlieka. Lakomý gazda bol od zlosti bez seba. Stále si lámal hlavu, čím by to mohlo byť. Žena a dcéra mu poradili, aby pastierika tajne pozoroval, aké to s kozami vystrája kúzla.
„To je nápad!“ zaradoval sa nad touto múdrosťou gazda. A hneď na druhý deň sa vybral tajne za pastierikom. Skryl sa v hustom agátovom tŕní. Pozeral, pozoroval, nič zvláštne však nevidel. Kozy poskakovali, pastierik ich zháňal dokopy, starý capko chvíľami pozeral, ako by pastierika bodol. Vždy si to však rozmyslel, gazda ho ani nepoznával. Keď pastierik od hladu a únavy už nevládal, sadol si, vybral z vrecka píšťalu a začal hrať. Gazda začul čudnú pesničku, znela veselo, veselá však nebola:
„Kým mi v bruchu hlad kručí,
nech sa každý tancovať učí,
kým mi v bruchu hlad spieva,
píšťalôčka vyhráva.“
Gazda nad tým krútil hlavou. Počúva a zrazu sa mu nohy začali samy od seba zmykať, ruky sa mu začali metať a lakomec v tŕní skákal a skákal. Rád by bol zavolal, nech pastierik s tým hraním prestane, ale nemohol. Musel poskakovať ako starý capko, tŕnie ho škriabalo, nemohol však vydať ani hlásku. Tak tancoval a čakal, kedy tá muzika prestane.
Keď sa gazda nevracal, začala byť jeho žena netrpezlivá. Zlostila sa, že muž nejde na obed.
Čo ho len mohlo zdržať? pomyslela si. Pôjdem sa tam pozrieť.
Zobrala sa, prikázala dcére dorobiť obed a išla mužovi naproti. Ide a ide, až príde ku kraju lesa. Už z diaľky videla, že sa na pastve niečo deje. A nestačila sa čudovať. Že by kozy stratili rozum? Veď tancujú! Aj ten starý capko akoby rozum stratil. A čo sa to hýbe v krovinách? Už je gazdiná bližšie a neverí vlastným očiam: jej muž tam podupkáva v tŕní, akoby šliapal kapustu. Chcela mu vyhrešiť, čo ho to napadlo. V tom k nej však zaniesol vetrík zvláštnu pesničku z píšťaly. Veselo znela, veselá však nebola:
„Kým mi v bruchu hlad kručí,
nech sa každý tancovať učí,
kým mi v bruchu hlad spieva,
píšťalôčka vyhráva.“
A stará lakomá žena sa zrazu začala pohupovať v bokoch, potom sa jej nohy samy rozbehli do tanca a už šľapy, húpy hup! Gazdiná sa neohrabane otáčala ako koza na ľade. Chcela sa ozvať, nešlo to však. Musela tancovať, ako pastierik pískal.
Keď ich pastierik uvidel, hral ďalej. Spomenul si na všetky hladné dni a bitku. Nech si lakomci zatancujú!
Doma zatiaľ čakala dcéra s obedom. Kaša sa už skoro prihorela, mäso bolo opečené, mastné vdolky stydli.
„Čo tam len môžu robiť? Prečo nejdú? Že oni tam našli nejaký poklad a nechcú ma zavolať, aby mi nemuseli nič dať!“
Čo by ju aj, chamtivú dcéru lakomých rodičov, mohlo napadnúť iné? Nechala všetko tak a bežala k lesu.
Už z diaľky videla, že sa na pastve niečo deje. Ide bližšie a vidí, ako všetci tancujú. Aj ten capko poskakoval ako starý nočný strážnik na sviatočnej tancovačke v dedine.
„Ale vy blázni, vy si tu tancujete a počúvate toho lenivého darebáka, a doma vás čaká obed a robota. Ja sa tam môžem sama zodrať…“
Ani nedohovorila. Do uší jej zaletela zvláštna pesnička, akoby ju vetrík pískal. Znela veselo, veselá však nebola:
„Kým mi v bruchu hlad kručí,
nech sa každý tancovať učí,
kým mi v bruchu hlad spieva,
píšťalôčka vyhráva.“
A dcére sa nohy samy rozbehli do tanca. Ako keď sa rozkýva nepodarená kopa sena, taký to bol tanec. Ako keď sa otáča motovidlo. Už vedela, čo sa na pastve deje. Nemohla však vydať ani hlásku, aby sa ozvala.
Keď ich pastierik tak uhnal, že ani dych nemohli popadnúť, prestal hrať. Lakomec, gazdiná i dcéra padli od únavy a len vydesene pozerali, či pastierik zase nezačne hrať. Ten k nim však prišiel a vraví:
„Beda, ak ma ešte niekedy budete trápiť hladom. To by píšťalka hneď zase spustila, a až potom by ste videli ten tanec. Toto bol len začiatok.“
Všetci sa prisahali a zaprisahávali, že už nikdy nebude pastierik mať hlad, že sa bude odteraz mať ako ich vlastný syn. Len nech schová tú prekliatu píšťalku a nikdy ju nevyberá.
„To nebude záležať na mne,“ vraví pastierik.
Od tých čias sa mal dobre. Keď mu gazdiná, povedzme, zabudla pomastiť kašu, pastierik len vybral z vrecka píšťalku. To ste mali vidieť, ako sebou hneď stará lakomica pri peci mykla:
„Nie, nie! Nehraj! Mäso sa ešte len dopeká!“
A už sa náhlila s kusom mäsa a naberačkou masti k pastierikovmu tanieru. Tak sa bála tanca!
A tak mal pastierik pokoj. Píšťalku schoval za trám na povale a kto vie, či tam ešte vôbec je. Možno si ju už dávno vzali mačky a v noci na ňu skúšajú hrať. Už ste ich niekedy počuli? Asi to veľmi nevedia, pretože ľudia potom ráno hovoria:
„To bola zase mačacia muzika!“