Slimačie kráľovstvo

Kde bolo, tam bolo ..... Za siedmimi horami a siedmimi riekami bolo jedno malé slimačie kráľovstvo. Vládol mu pomalý a rozvážny slimačí kráľ Ferdinand II. Dlhonohý. Čas v kráľovstve letel doslova slimačím tempom, nikto nikam nespechal, všetci žili spokojne a s ničím sa nestresovali .....
Kráľ Ferdinand mal syna Filipa. Pomaly sa mu blížila dvadsiatka, a tak kráľ rozhodol, že je čas, aby si našiel nevestu a prevzal vládu, aby sám mohol odísť do dôchodku a presťahovať sa na letohrádok v Kapustovom poli.
Filipovi sa ale do ženenia veľmi nechcelo. Najradšej si užíval pomalé liezenie po záhrade a maškrtné ohryzkávanie jahôd. A nejaká nevesta? Fuj, zhnusene stočil tykadlá a otriasol sa.
Kráľ však stále trval na svojom, a tak sa Filip rozhodol, že usporiada bál a tam si nájde nevestu.
Prišlo päť slimačích princezien a všetky túžili vydať sa za princa Filipa. Princ však chcel svadbu čo najviac oddialiť, a tak, ako to už v rozprávkach býva, vymyslel, že si vezme len tú, ktorá splní tri úlohy.
Prvá úloha znela: ušiť princovi kabát, ktorý sa bude hodiť na svadbu.
Druhá úloha bola: vyrobiť šperky vhodné pre princeznú na svadbu.
A nakoniec tretia úloha: vymyslieť a zaspievať pesničku o tom, ako sa majú správať princezné.
Princezné mali každá svoju komnatu, kde mali všetko, čo mohli potrebovať na splnenie úloh. Na každú úlohu mali len jeden deň.
Do prvej úlohy sa pustili všetky po hlave, pretože všetky túžili mať princa za manžela. Keď uplynul čas, za ktorý mali princezné ušiť kabát, prišli všetky princezné s ušitými kabátmi do veľkej siene. Keď si ich princ prezrel, musel uznať, že rozhodovanie bude veľmi ťažké. No, poradil sa so svojím otcom, ktorý mu povedal, nech počká ešte do ďalšej úlohy. A tak nasledovala úloha druhá.
Do tejto úlohy sa princeznám už také veľmi nechcelo. Jedna dokonca povedala:
„Je nevhodné, aby princezná robila niečo také.“ A radšej odišla domov. Zostali teda už len štyri princezné. Lenže zatiaľ čo princezné vyrábali šperky, princ rozmýšľal, čo má robiť. Keby povedal, že tento šperk sa pre princeznú nehodí, alebo že sa nehodí ani pre slúžku, ba ani len pre Lucinku alebo ..... to je tá najšpinavšia a najhoršie odievaná slimačia dievčina, tak sa môžu nahnevať a vyhlásiť ich kráľovstvu vojnu. A ako by sa mohlo kráľovstvo, tak pokojné, ako je to Ferdinandovo, ubrániť?! Veď nemajú žiadnu výzbroj.
„Nie, nie,“ povedal si princ pre seba, „nemôžem povedať ani jednej, že sa jej to nepodarilo.“ A tak keď princezné priniesli ukázať svoje vyrobené šperky, povedal, že sa všetko ukáže až po tretej úlohe, ale ak už to niekoho nebaví, môže pokojne odísť domov, čo bohužiaľ neurobila žiadna. A tak nastal čas splniť úlohu tretiu.
Z komnát princezien sa ozývali rôzne zvuky, z jednej komnaty plač, že nič nevymyslí, pretože je princezná a princezné predsa nemusia nič vymýšľať. Z ďalšej zasa kvílenie, to sa asi snažila spievať, a rôzne iné zvuky.
Skončil sa čas, ktorého sa princ tak obával a ktorý mali princezné na vymyslenie a nacvičenie úlohy. A tak sa znovu zišli vo veľkej sieni, kde mali zaspievať pred princom Filipom, jeho otcom kráľom Ferdinandom II. Dlhonohým a niekoľkými sluhami svoju „vlastnoručne“ zloženú pieseň.
Prvá princezná spievala len o sebe a o tom, aká je krásna…
Ďalšia zas o tom, ako ju doma vychovávali, a že by neznesla, keby niekto robil to, čo jej doma zakazovali…
Tretia nespievala vôbec o princeznej, ale o princovi, ktorý si ju musí vziať (nezaspievala síce žiadne meno, ale všetkým bolo iste jasné, že ide o princa Filipa).
A tá štvrtá nespievala o tom, že by mala byť pekná (aj keď to ona bola), nespievala o sebe a o tom, ako ju doma vychovávali, ani že si práve ju musí princ vziať. Ona spievala o úplne niečom inom. Spievala o tom, ako si všetci na zámku žijú. Princezné a princovia majú všetko, na čo si spomenú, zatiaľ čo tí, čo na zámku nebývajú, nemajú poriadne ani na chlieb…
Keď dospievala, nikto okrem prvých troch princezien nehovoril. Ale tie spustili:
„Veď sa tam o princeznách nespievalo.“
„Čo je nám po nejakých obyčajných ľuďoch?“ Toto princ nemohol počúvať, vzal princeznú Kláru, tak sa volala, za ruku a povedal, že je víťazkou a že si ju vezme za ženu. Zvyšné tri princezné sa nahnevali, zbalili svojich dvadsaťpäť slív, čo so sebou mali, a najrýchlejším slimačím krokom sa rozbehli domov.
Na zámku sa začala chystať svadobná hostina, ale nie taká, na akú boli zvyknutí z dávnejších čias. Na túto sa nikdy nezabudlo. Konala sa v jednej dedinke a boli pozvaní všetci, ktorí chceli. Akurát radšej museli potom kráľa na tú svadbu doviezť, aby bola istota, že to stihne.
Pýtate sa, či sa kráľ presťahoval na letohrádok v Kapustovom poli?
Áno aj nie. Presťahoval sa tam, ale keď sa narodili malé slimačiky, chodieval ich každý deň strážiť, aby si Klárka mohla odpočinúť.
Toto je koniec rozprávky o slimačom kráľovstve.