Tajné slovo

Cudzí pocestný poprosil v bohatom statku o nocľah, ale sedliačka ho dovnútra nepustila.
„Choď, choď si svojou cestou!“ povedala. „Keby som mala každému dávať, čo by zostalo mne?“
Cudzinec išiel ďalej. Na kraji dediny uvidel úbohú chalúpku, najbiednejšiu zo všetkých. Zaklopal.
Gazdiná otvorila dvere.
„Poď ďalej,“ povedala. „Miesta tu síce nazvyš nie je, ale keď jeden pribudne, tesnejšie nebude.“
Cudzinec vošiel dnu a uvidel celú kopu detí. Košieľky mali ošúchané a rozdrané, až beda.
„Čo to, kmotrička, že svoje deti neoblečieš?“ pýtal sa cudzinec.
„Ako ja, vdova, mám také húfstvo odiať?“ odvetila gazdiná. „Viac nezostalo, než pre každého po jednej košieľke. A tak som prala a prala, až som sa doprala do dier.“
Posadali si k večeri a gazdiná pozvala aj cudzinca.
„Sadni si,“ povedala mu, „najješ sa s nami.“
Cudzinec sa pozrel na stôl, kde zemiaky v miske stačili sotva pre deti, a povedal:
„Kmotrička, cesta ma unavila, ani nemám chuť.“
Ľahol si na lavicu a čoskoro zaspal.
Ráno vstal a rozlúčil sa s vdovou:
„Ďakujem ti za tvoju láskavosť. A na rozlúčku ti poviem tajné slovo: ‚čo ráno začneš, rob do večera.‘“
„Ach, dobrý človek,“ smiala sa gazdiná, „ja sa aj bez tvojho tajného slova ani na chvíľočku neposadím. Vstávam so slnkom a od rána do noci sa točím ako v kolese.“
Cudzinec odišiel.
A gazdiná sa pozrela na deti a pomyslela si:
Pravdu povedal ten pocestný, šatôčky už majú celkom v handrách. Je to bieda! Veď nie sú siroty, rastú predsa pri matke. Mám trochu plátna, musím ho odmerať, možno že aspoň starším vyjde každému na košeľu.
Zbehla k bohatej sedliačke, poprosila o lakeť a dala sa do práce.
Rozvinula plátno a chcela odmerať na košeľu ..... Ale ako lakťom mávla ..... div divúci ..... na druhom konci hneď plátna pribudlo zase o lakeť! Meria, meria a nemôže sa domerať. Stokrát už ovinula plátno okolo lakťa, ale plátnu niet konca. Už sa vinulo po celom stole a padalo na podlahu.
Vdova sedela pri práci až do samého večera.
Vtom zaklopala na dvere bohatá sedliačka. Celý deň nemala pokoja, stále len rozmýšľala, načo tá chudobná susedka potrebovala lakeť. Všetok jej majetok by sa dal predsa trieskou odmerať!
Sotva prekročila prah, otvorila od údivu ústa dokorán.
Vdova sedela pri stole a všade naokolo hory plátna ako snehové záveje, ani stúpiť nebolo kam.
„Odkiaľ sa u teba vzalo také bohatstvo?“ pýtala sa bohatá sedliačka.
„Ale sama neviem,“ odpovedala vdova. „Plátna bol kúsok, ani ho nebolo vidieť. Začala som merať a presedela som nad tým celučičký deň. Ten cudzinec nebol iste obyčajný človek, ale čarodej ..... vedel, aké slovo povedať!“
„Ktorý cudzinec?!“ zvolala bohatá sedliačka. „Čo ti narozprával?“
A vtedy vdova všetko bohatej susede porozprávala. Vtom si boháčka spomenula ..... veď ten pocestný najprv prišiel k nej! Premeškala svoju šťastnú chvíľu! Zachvátil ju poriadny hnev a bežala rýchlo domov.
„Hneď zapriahni koňa,“ skríkla na čeľadníka, „a dohoň pocestného. A to ti vravím, bez neho sa nevracaj!“
Čeľadník teda išiel. Cudzinca dohnal až k ránu.
„Gazdiná mi prikázala, aby som ťa priviezol späť. Ak sa nevrátiš, utrápi ma,“ povedal.
„No, keď je to tak, poďme,“ odvetil pocestný.
Sadol na voz a išli späť.
Bohatá sedliačka napiekla a navarila všetkého ako na hody. Nakŕmila cudzinca koláčmi a kuriatkami a spať ho uložila do mäkkých periem.
Cudzinec sa nechal hostiť tri dni a sedliačka to strpela, nevyhnala ho. Pravda, koláčmi ho už nečastovala, ale placku zo ražnej múky mu občas podstrčila.
Štvrtého dňa sa vydal na cestu. Sedliačka ho vyprevádzala až k bráne. Cudzinec mlčal a ona tiež. Nakoniec to nevydržala a spýtala sa:
„Čo mi zaželáš na rozlúčku?“
Cudzinec na to:
„Čo ráno začneš, rob do večera.“
Sedliačka bežala rýchlo domov a vytiahla z truhlice najlepší a najväčší balík plátna.
To si odmeriam! hovorila si. Od hlavy po päty sa oblečiem, dcére výbavu zadovážim, a ešte bude stačiť na predaj. Plátno je tenké, mestské, nestálo málo.
Rozložila plátno na stole, vzala do ruky lakeť, ale vtom si spomenula, že jej kysne cesto na chlieb, že stojí už od večera. Ešte by mohlo skysnúť, a čeľadník by potom chlieb nechcel.
No, povedala si, upečiem jeden dva a potom sa do toho dám.
Vyvaľkala bochníček a vsunula do pece. Naložila vrchovato dreva, aby sa chlieb rýchlejšie upiekol, pec sa rozžiarila dočerveno a bochník sa spálil.
To nič, povedala si sedliačka, druhý bude lepší.
Vyvaľkala druhý a vsadila do pece. Aj ten sa spálil. Pustila sa do tretieho. A cesta v díži neubúda, dvíha sa až po okraj, len-len že sa nevyvalí na podlahu.
Sedliačka pobehuje od stola k peci ako divá ..... jeden bochník zlepí, druhý posadí do pece a tretí vytiahne. A každý, ktorý vyberie, je černejší ako uhoľ.
Všetky police sú už vyrovnané spáleným chlebom, na laviciach ležia hory čiernych bochníkov, na podlahe sa vŕšia hotové kopy, a cesta v díži stále neubúda.
Sedliačka by bola všetko rada nechala, už sa unavila na smrť, ale akoby ju niekto pripútal k díži a k peci. Ruky samy miesia, samy vaľkajú bochníky, samy ich sadajú do pece.
Tak sa lopotila až do večera. Ako sa slnko schovalo za strechy, bola díža prázdna.
Sadla si sedliačka na svoje spálené bochníky a od zlosti sa dala do plaču.