Rodič by mal byť pre deti „čitateľný“

Emócie nie je treba zarážať, ale tiež nie je nutné ich ventilovať nekontrolovateľne. Cieľom je naučiť sa ich ventilovať tak, aby to bolo akceptovateľné pre mňa aj pre moje okolie. Pozor na príliš „dobré a vychované“ deti. Emócie musia prebehnúť, „dobré a vychované“ deti ich často skrývajú. Ako teda na to? Ako deťom pomôcť vyznať sa vo svete emócií, vedieť sa v ňom orientovať a vyťažiť z toho pre seba do života maximum?

Vedeli ste, že:

• Nikto z nás sa nerodí s hotovou emočnou škálou.
• Do šiestich rokov sa v deťoch rodí veľa nových emócií, buďte im sprievodcom.
• Trvá to, kým sa deti naučia emócie prijateľne ventilovať, buďte teda trpezliví.
• Deti sa učia rozpoznávať a pomenovať emócie od vás, buďte pre ne čitateľní!
• Dieťa najviac raní odopretie lásky.
• Na výchovu vás poriadne nikto nepripraví. Ale je to tá najťažšia a najdôležitejšia práca na svete.
• Rodičia niekedy strácajú prirodzenú intuíciu, nedajte sa a hľadajte si svoje cesty. A nebojte sa opýtať rodičov a starých rodičov.

Jitka: Prečo sa vlastne o emóciách predtým nehovorilo?

Ivana: Ide o komplexný prístup k deťom, k ľuďom, keď bolo akousi všeobecnou normou to, že existuje autorita a podriadení a podriadení prijímajú všetko tak, ako je. Bez názoru, bez emócií. Pretože tie neboli akceptovateľné. A nešlo iba o negatívne emócie typu krik, hnev, plač, ale aj o tie pozitívne. Veľa ľudí si určite z detstva pamätá napr. výbuch smiechu v reštaurácii, keď sa na nás mama pozrela a zašepkala „pššš“. Všeobecne sa výchova chápala trochu inak. Ľudia si medzi sebou nehovorili toľko, čo cítia. Deti boli vychovávané vo veľkom rešpekte k rodičom aj k dospelým všeobecne a tam emócie jednoducho toľko nepatrili. Koľkí z nás majú s vlastnými rodičmi vzťah, že si dokážu povedať „mám ťa rád“ úplne prirodzeným spontánnym spôsobom? Na seminároch sa často pýtam a ruka sa vždy zdvihne len máloktorá. Ale ak otázku otočím a opýtam sa, koľkí z vás si to dokážu povedať so svojím dieťaťom, vidíte pred sebou celý prales rúk. Ide to z našej prirodzenej potreby lásky. To, čo nám chýbalo v detstve, teda začíname v dospelosti buď hojne dávať, alebo ideme v starých šľapajach.

Jitka: Dnes teda máme trochu opačný extrém - emócie vyjadrujeme mnohokrát až neriadene. Kde sa v ľuďoch berú tieto extrémy?

Ivana: Myslím, že to, ako dnešná generácia hľadá svoj spôsob výchovy a naozaj ho hľadá, pretože ho takýto nezažila, tak sa postupuje metódou pokus-omyl. Rozhodne je dobré emócie vyjadrovať. Nechať dieťa emócie vyjadriť, ale vyjadriť aj svoje emócie - na to často zabúdame. Potom sa stávame pre deti nečitateľnými a to spôsobuje mnoho ďalších konfliktov. Každopádne všetky extrémy majú časom tendenciu sa vyvažovať, tak verím, že ďalšia generácia pôjde zasa vlastnou cestou.

Jitka: Ako vyzerá takéto správne emočne „vychované“ dieťa?

Ivana: Emočne vychované dieťa? V prvom rade sa pozná podľa emočne vyspelého rodiča. Ale nehovorila by som o emočne „vychovanom“ dieťati. Nejde o výchovu, ide naozaj o to naučiť sa prirodzene ventilovať emócie. Ani pre deti nie je prirodzený totálny amok hnevu. Oni to tak nechcú, ale ešte to jednoducho nevedia ventilovať inak. Dieťa sa nerodí s celou emočnou škálou, emócie sa rodia postupne počas života. Predstavte si, aké ťažké je aj pre mnohých dospelých ovládať svoje emócie v náročných situáciách a to už máme takýchto situácií za sebou stovky, tisíce, vieme, čo s nami emócie robia. Deti nie. Tie poznávajú neustále nové a nové duševné rozpoloženia. Ak nevidia na rodičovi, ako s nimi pracovať, potom tiež nevedia, čo s tým. Preto je dôležité, aby rodičia deťom hovorili, že sú smutní, nahnevaní, šťastní, strachujú sa atď.

Jitka: V knihe S láskou i rozumem, ktorej ste spoluautorkou a naše mamičky ju môžu získať v našom Vernostnom programe, ste vymenovali približne 70 emócií. Aké dôležité je emócie pomenovať? Čo sa tým deti učia?

Ivana: Áno, v našej knihe ich nájdete okolo sedemdesiat. Koľko z nich naozaj denne používame a dokážeme ich opísať? Náš emočný slovník sa často zmrští na hnevám sa, som rada. Ale za tým hnevám sa je často úplne iná emócia, napr. strach a to je to, čo by sme mali vedieť povedať. Nehovoriť: „Hnevám sa, že si prebehol tú cestu bez rozhliadnutia.“ Ale povedať: „Mala som o teba strach!“ Pomáha to deťom lepšie sa v sebe vyznať, lepšie sa vyznať aj v ostatných. Päťročný syn sa mi nedávno zveril, že je zaľúbený do dievčatka z materskej školy, ale že mu prekáža, že za ňou chodí aj jeho kamarát. Áno, tomu sa hovorí „žiarlivosť“. Deti niečo cítia a potrebujú, aby sme to pomenovali. Do šiestich rokov sa v deťoch rodí veľa nových emócií, nie je teda ani v ich moci, aby ich všetky hneď ovládali. V tomto období si všetko osahávajú, učia sa poznávať, pomenovať a potom s tým môžu ďalej pracovať.

Jitka: Ako s tým teda môžu pracovať? A aká je úloha rodičov?

Ivana: Rodič by mal byť pre deti „čitateľný“. Pre dieťa je dôležité, aby vedelo rodiča odhadnúť, aby vedelo, že keď niečo urobí, mama sa začne smiať, plakať, kričať, ignorovať ho a pod. To pomáha deťom vyznať sa v sebe a vyznať sa v druhých. Hovoriť o emóciách svojich aj detí. Rodičia často hovoria o emóciách detí a zabúdajú na tie svoje, alebo ich nesprávne pomenúvajú. Dnes už je na trhu rad kníh, aj pre deti, kde sa dá naučiť, ako s emóciami pracovať. A objavili sa aj stolové hry s tematikou emócií. To je veľmi dobre. Nakoniec ale rodič musí urobiť najväčší diel – urobiť si čas a deťom sa naozaj venovať.

Jitka: Existujú nejaké jednoduché hry, návody, tipy, ako emočnú inteligenciu trénovať doma (pri bežných činnostiach, cestovaní a pod.)?

Ivana: Podľa mňa nie sú potrebné nejaké doplnkové materiály, aj keď tieto sú tiež často prínosné. Stačí jednoducho žiť život prirodzene, vyjadrovať pocity, emócie. Rozprávať sa, rozprávať sa, rozprávať sa. O tom, ako sa kto cíti, ako sa kto prejavuje. Osobne sa mi veľmi páči metóda Body to brain, ide o to, ako môže telo ovplyvňovať emócie, nie naopak. Je vhodné deti naučiť rôzne jednoduché cviky. Pri hneve im vedome napr. otvoriť dlane, aby mohla emócia preč. Hnev nás mobilizuje, sťahujeme sa do seba, zatíname päste, držíme tú energiu v sebe, treba ju pustiť. Doma majú deti v obľube aj prezeranie reálnych fotografií členov rodiny, kamarátov, tam sa dá tiež pekne opisovať, ako sa kto cíti.

Jitka: S čím sa v praxi najčastejšie stretávate, pokiaľ ide o deti, ktoré majú problém s vyjadrovaním emócií (už v ktoromkoľvek z oboch extrémov?)

Ivana: Najčastejšie chodia mamičky „hnevajúcich sa“ detí. Ale ja vidím často aj deti, ktoré sú naopak veľmi „poslušné“ a to je podľa môjho názoru väčší problém. Ale pretože tieto deti nemajú žiadne sociálne nevhodné správanie, tak toto rodičia často neriešia. Na to by som ale dávala pozor viac. Ak emócie nevyjadrujem, nutne sa musia niekde ukladať. Niekomu v žalúdku (žalúdočné vredy), niekomu v hlave (migrény). Určite nemiznú, ukladajú sa a raz sa jednoducho nejakým spôsobom prejavia.

Jitka: Kedy je už na „výučbu“ emócií neskoro? Existuje nejaké najvhodnejšie obdobie pre rozvoj emočnej inteligencie?

Ivana: Na emočnej inteligencii sa dá pracovať neustále. V každom veku vníma dieťa niečo iné, nepovedala by som, že sa dá určiť vek, ktorý je kľúčový. Aj v dospelosti sa toho ešte stále na emočnej rovine máme dosť čo učiť. Bábätká si viac načítavajú okolie, batoľa zasa načítava akýsi zoznam emócií, ktoré sa mu rôzne prejavujú, dieťa v materskej škole sa už s tým učí lepšie zaobchádzať a školák s emóciami začína experimentovať, v dospelosti volíme a skúšame nové stratégie. Každé obdobie niečo má. Prvé dva mesiace života dieťaťa, keď sa tvorí tzv. bezpečná väzba, sú čo do emócií tiež veľmi dôležité. Tam dieťa spoznáva bezpečie, lásku alebo naopak nestabilitu, strach. Ak v tomto období dieťa nespozná dôveru a bezpečie v okolí, ťažko sa to opravuje.

Jitka: Ako naučiť dieťa dostať svoje emócie pod kontrolu? Chápať, čo sa deje, rozumieť následkom?

Ivana: Pochopenie je na prvom mieste. Väčšinou dokážeme úprimne pochopiť, prečo sa dieťa nahnevalo, prečo sa rozplakalo, prečo sa smeje, prečo sa bojí, ale nehovoríme im to. Pritom pocit dieťaťa, že je s ním rodič „na jednej lodi“, že má pochopenie, že vie, čo sa deje, by deťom veľmi pomohol. Ak dieťaťu pochopenie nedáte, tak sa vzďaľujete. Veľmi dôležité je, aby dieťa neustále pociťovalo, že nech je akékoľvek, nech kričí, plače, hnevá sa, raduje sa, stále ho rodič miluje. To je dôležité. Udobriť sa po každej situácii, dať si vedieť, že sa máme stále radi, aj keď to nie je niekedy ľahké. Priznať dieťaťu, že niekedy je to pre nás ťažké a nevieme si rady, tak sa necháme vytočiť. A ako deti tomu všetkému naučiť? To je beh na dlhú trať, nedá sa to úplne zhrnúť do pár viet. V každom veku sa dieťa vie naučiť niečo iné. Všetko nejde hneď.

Jitka: Naozaj nám stačí len láska a rozum a budeme všetko zvládať na jednotku? Chystáte druhé vydanie knihy – o čom bude? Na čo sa môžu rodičia tešiť?

Ivana: Pridala by som k tomu ešte „intuíciu“. Intuícia je niečo, čo vnímam v dnešnom svete veľmi upozadene. Mamy čítajú knihy, googlia, niekedy idú naozaj aj proti svojej intuícii, robia veci, s ktorými nesúznejú. Prestali sa pýtať rodičov a starých rodičov, toto sú v prvom rade kanály, ktoré by sme mali využívať pri výchove detí. Môžeme to robiť inak, ale hľadať vlastnú cestu. Druhá kniha je veľmi praktického rázu. Na svojich seminároch často spomínam príbehy, ktoré zažívam s vlastnými deťmi a vždy sa nájdu rodičia, ktorí sa v tej situácii tiež nájdu. Situácie sa nám neustále opakujú. Niektoré sú dosť vtipné, iné na zamyslenie, ďalšie azda aj na plač. Kniha bude o tom, ako naozaj pre deti robíme vždy to najlepšie, čo vieme a nie je treba si vyčítať, keď sa nám niečo nepodarí podľa predstáv. To je cesta. Všetko má svoj význam. Dôležité je s tým ďalej pracovať. Robíme chyby. Aj vo výchove samozrejme. Na výchovu nás nikto nepripravuje, neučí sa v škole, nie je na ňu jednotné meradlo. Je to najťažšia práca na svete a zároveň najdôležitejšia. V knihe je veľa mojich osobných príbehov a zážitkov. Myslím, že kniha chvíľami pobaví aj prinúti rodičov k zamysleniu. Veľmi sa na to teším.

Ivanu Procházkovú ste mohli vidieť na konferencii „Vychovávajme svoje dieťa aktívne, venujme mu prítomný okamih“, konanej v máji 2016 v Prahe.