Manipulácia ako výchovný nástroj?

Podľa rôznych alternatívnych výchovných smerov možno rodičov podľa štýlu výchovy deliť do niekoľkých skupín. Niektorí rodičia vychovávajú autoritársky, iní liberálne, ďalší kombinujú oba výchovné smery, alebo majú partnerský prístup. Autoritársky rodič používa vo výchove moc, očakáva poslušnosť, on je víťaz. Liberálny rodič zase nič moc nerieši, nenastavuje hranice, pravidlá, konflikt je vyriešený len v prospech dieťaťa. Partnerský rodič nastaví svoje vlastné hranice (nie podľa vzorca „toto sa nesmie, toto dobré dievčatká nerobia“, ale v duchu „toto sa mi nepáči, bojím sa, nemám z toho dobrý pocit“). Ak sa vyskytne problém, snaží sa ho vyriešiť v prospech oboch, neodvádza pozornosť, nepotláča emócie, nechá všetko voľne plynúť.

Manipulácia môže byť na prvý pohľad zjavná – rodič len prikazuje, zakazuje, potláča potreby dieťaťa, vyhráža sa, zastrašuje, prípadne ponižuje a zosmiešňuje. Niektoré prejavy sa zdajú byť na prvý pohľad nevinné, iné vygradujú až do podoby výčitiek, obviňovania, citového vydierania a podobne. Extrémnym prípadom je navádzanie dieťaťa, ktoré sa často objavuje v opatrovníckych sporoch a môže viesť až k syndrómu zavrhnutého rodiča, ktorý vedie k silnej nenávisti voči druhému rodičovi, bez toho, aby na to malo dieťa vážny dôvod.

Nech je manipulácia akákoľvek, vždy vyvoláva u dieťaťa (často aj u rodiča) rad negatívnych emócií a následky si so sebou nesie celý život. Dieťa cíti pocit viny, hanby, hnev, vzdor, strach, úzkosť, nenávisť, pocit krivdy. Odozva je podľa povahy dieťaťa: buď je dieťa poslušné, snaží sa zavďačiť, zo strachu, kvôli pochvale. Alebo vzdoruje, zlostí sa, urobí opak, cíti, že ide o nátlak. Na prvý pohľad môže vyzerať, že dieťa je poslušné a vychované, v skutočnosti sa v oboch prípadoch táto manipulácia podpíše na jeho sebadôvere, naruší to jeho dôveru k rodičom, pocit bezpečia, a v neposlednom rade sa to prejaví aj v ďalších vzťahoch v živote – kamarátskych i partnerských.

Po prečítaní predchádzajúcich riadkov ste možno dospeli k záveru, že toto nie je váš problém. Ono to však všeobecne znie trochu inak, preto vám uvediem niekoľko konkrétnych príkladov manipulácie:

„Ocko je veľmi smutný, že nechceš skúsiť vyliezť na tú preliezačku“, „Keď zješ mrkvičku, budeš lepšie vidieť“, „Keď sa nepočúraš, budem ťa mať rada“, „Keď budeš mať pekné známky, budeš úspešný a šťastný“, „Keď babičke nedáš pusu, nedostaneš tortu“, „Tak ja ti vyberiem takú skvelú školu a ty si ešte nespokojná“, „Ja kvôli vám varím/upratujem, všetko ma bolí, som unavená a vy si to vôbec nevážite“.

Spoznávate sa? Aspoň trochu? Povedali by ste podobné vety vášmu partnerovi, kamarátke alebo napríklad šéfovi? A prečo ich teda hovoríte deťom? Možno je to naučený vzorec z vášho detstva, funguje vám to, alebo skôr fungovalo, nemáte po ruke iný výchovný nástroj, najmä v kritických situáciách. Možno je to len pocit bezmocnosti, keď na vaše dieťa nič iné nefunguje. Často ide o nesplnenú potrebu rodiča, nie dieťaťa.

To, že prestaneme byť manipulatívni voči svojim deťom, neznamená rezignáciu na pravidlá, nenastavenie hraníc a podobne. Naopak, len na dosiahnutie určitého cieľa rodič nevyužíva svoju moc, ale koná s dieťaťom ako so sebe rovným. Viac fungujú „ja výroky“. Jednoducho dieťaťu oznámite, ako a prečo to chcete urobiť, a zapojíte ho do situácie ako do projektu, dohodnete sa. Namiesto vydierania, podplácania, vyčítania atď.

Nečakajte, že všetko pôjde jednoducho a dieťa urobí všetko, čo budete chcieť. Neznamená to ani, že vy urobíte len to, čo sa páči dieťaťu. Snažíte sa nájsť spoločné riešenie. Zodpovednosť za jeho povinnosti prenesiete na svoje dieťa a len ho usmerňujete a dohliadate na neho, všetko úmerne jeho veku. Povedzte napríklad „chcela by som, aby si si začal upratovať izbičku, pretože sa tam potom nedá ani prejsť a ja už nemám silu upratovať aj tvoje hračky. Pomôžeš mi s tým?“ Možno sa dieťa bude „cukať“, alebo to naopak odkýve a keď príde čas upratovania, už to také ružové nebude. Nech si dieťa samo zvolí, ako a kedy bude upratovať a či to prídete napríklad každý deň o 6 večer skontrolovať, alebo vám príde povedať, keď upratie. Môže si zvoliť, že každú hračku po hraní upratá, alebo vytiahne najviac 3 hračky, ktoré potom upratá, alebo upratá všetko pred večerou. Môže si tak skúsiť, ako mu to vyhovuje najviac, a prípadne to časom trochu upraviť. Dôležité je neustále mu jeho povinnosť nepripomínať, nekontrolovať a neprejsť k manipulácii. Veľmi deťom pomáhajú zautomatizované činnosti, ktoré potom časom prejdú do samozrejmosti bez akejkoľvek kontroly.

Hranice je tiež potrebné nastaviť, ale naozaj len také, ktoré vám dávajú zmysel. Potom to stačí dieťaťu len jasne vysvetliť a ono to tiež skôr či neskôr pochopí.

Nie je potrebné trestať, odmeňovať, veľkú silu majú predovšetkým prirodzené následky.

• Linka detskej istoty — Linka pre deti a mladých ľudí, nonstop a bezplatne 116 111
• Linka detskej istoty — Rodičovská poradňa, bezplatne 0800 500 500
• Linka detskej istoty — Linka pre nezvestné deti, 116 000
• Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR — Sociálnoprávna ochrana detí a sociálna kuratela