Vedenie detí k samostatnosti

Jana: Valina, stretli sme sa na konferencii Capard - Vychovávajme svoje dieťa aktívne, venujme mu prítomný okamih. Čo si o tom myslíte? Venujú dospelí deťom málo prítomných okamihov?

Valina: Dnešná doba je strašne uponáhľaná, cieľavedomá a zameraná iba na výkon, čo je priamo v rozpore s tým, ako fungujú a čo potrebujú deti. Prítomný okamih je vlastne to jediné, čo deti zaujíma, a my rodičia často nie sme schopní sa na chvíľku ani zastaviť, nieto ešte ten okamih s nimi zdieľať. Navyše sa potom snažíme deťom nedostatok nášho času stále niečím kompenzovať a ponúkať im stále nové a nové podnety - hračky, rozprávky, detské kútiky… a deti sú často preťažené a nervózne.

Jana: Samostatné dieťa - to je váš projekt? Kedy a prečo prišla tá prvá myšlienka prísť na detský trh práve s touto témou?

Valina: Áno, Samostatné dieťa je také moje druhé dieťa a som veľmi vďačná za to, ako rastie. Ako veľa žien som „precitla“ po pôrode a cestu mi ukázala moja dcéra. Ako novopečená mamička som sa začala zaujímať o všetko možné, čo sa točí okolo detí. Veď to poznáte - koliky, prvé príkrmy, očkovanie, správne topánky, správna výchova… a postupne som privoňala k Montessori pedagogike.

Som zástankyňou kontaktného rodičovstva a rešpektujúceho prístupu, ale predovšetkým sa snažím riadiť svojou intuíciou. Tá mi hovorí, že aby bola moja dcéra raz šťastná, musí byť slobodná a slobodný môže byť človek len v prípade, že nie je na nikom závislý. Stačí sa pozrieť, aké šťastné a sebavedomé sú deti, keď sa im niečo podarí. Ďalším dôležitým faktorom je to, že vďaka tomu, že deti zapojíme do domácich prác, trávime s deťmi vlastne aktívne omnoho viac času a ešte im ideme príkladom. Deti si tak osvoja správne vzorce správania pre celý svoj budúci život a ak to vezmem celkom sebecky, nebudem sa o ne musieť báť, až opustia rodinné hniezdo.

Jana: Od kedy si myslíte, že je ideálny vek na to viesť deti k samostatnosti?

Valina: Predovšetkým by som chcela upozorniť, že osamostatňovanie nie je o tom, aby dieťa vydržalo byť niekde samo. Ba naopak. Je dôležité dať dieťaťu omnoho viac pozornosti, než býva zvykom, ale je to vratná investícia. Aby dieťa mohlo byť naozaj samostatné, musí sa cítiť bezpečne a vedieť, že má niekoho v chrbte, a tým jediným, kto mu to môže poskytnúť, je rodina. Dieťa sa potom nebude báť skúšať nové veci, pretože bude vedieť, že tam pre neho vždy sme, keď potrebuje podporu.

Inak si myslím, že ide o proces už od narodenia. Len je potrebné začať pomalými krôčikmi, malými úkonmi. Napríklad dať dieťatku maličkú handričku a ukázať mu, ako si má po sebe utrieť vyliaty nápoj a podobne. To už zvládne odvtedy, odkedy chodí. Nesmiete mať prehnané očakávania a neočakávať, že výsledok bude perfektný. Dôležité je uvedomiť si, že deťom nejde o výsledok, ale o ten proces každej činnosti - preto všetko robia tak pomaly a radi opakujú. Deti totiž vedia, že opakovanie je matka múdrosti. Tiež to nie je len o samostatnosti ako takej, ale o vzájomnej dôvere a trpezlivosti rodičov a samozrejme o charaktere dieťaťa. Je dôležité uvedomiť si, ako dieťa vedieme, pretože dieťa bude len zrkadliť náš postoj. Ak sme trpezliví a nekričíme, bude aj dieťa pravdepodobne trpezlivé a nebude kričať. Ak však máme príliš vysoké očakávania, dieťa bude mať pocit, že zlyháva a pri ničom nevydrží.

Jana: Ja ako rodič rozhodne podporujem deti v samostatnosti. Podľa môjho názoru ich to učí bez menších problémov prežiť budúci svet, ale na druhej strane samozrejme trnem pri každom zdvihnutí noža, nožníc, keď chcú polievať.... občas ide o ich život, občas o moje nervy? Aké zlepšováky vy ponúkate? Kde sa inšpirujete? Aké rady máte pre rodičov, aby svoje deti správnym spôsobom viedli k samostatnosti.

Valina: Myslím, že neexistuje správny spôsob, pretože každý máme tú hranicu inde. Mne osobne pomáha, keď sa sama seba spýtam: „Ohrozuje ju to na živote?“ a ak je odpoveď nie, neriešim to. Týka sa to skôr vody a špiny. Bývame na dedine a aj keby nie, začalo mi byť veľmi rýchlo jedno, čo si kto myslí, pretože nikto cudzí nie je dôležitejší než zdravé sebavedomie môjho dieťaťa a jeho chuť učiť sa nové veci. Čo sa týka ostrých predmetov, snažím sa ísť na to postupne. Nožnice dávam okrúhle alebo špeciálne nožnice, ktoré aj predávam. Čo sa týka krájania, dcéra začala krájať pekárskou stierkou, potom vlnkovým krájačom, dnes krája okrúhlym natieracím nožíkom na maslo a ostrý príde, až to bude potrebné.

Všeobecne je však dôležité najprv sa vyrovnať s vlastným strachom. Človek by mal vždy začať sám u seba, pretože deti nás už len kopírujú. Naše slová musia korešpondovať s našimi činmi. Nie je totiž dobré robiť čokoľvek sebe navzdory. Deti z nás ten strach cítia, či sa nám to páči, alebo nie, znervóznejú a potom robia zbytočné chyby. Keď budeme na deti kričať: „Nelez tam! Spadneš!“, tak väčšinou spadne, alebo už nikdy nikam nevyleze a ani neskôr v živote nebude príliš odvážne. Radšej im prejavte dôveru a podporte ich. Každý verí tomu, čo počuje.

A kde sa inšpirujem? Veľa mi dalo školenie o Montessori pedagogike pri spoločnosti Montessori ČR z.s. alebo školenie Ireny Kubantovej. Takisto ma veľa ovplyvňujú knihy AHA! Rodičovství a Vychováváme děti a rosteme s nimi a predstavenie Čtyři dohody.

Jana: Ako si pre svoj eshop vyberáte dodávateľov? Napríklad uprednostňujete tých českých?

Valina: Určite sa zameriavam skôr na českých dodávateľov, ak je to len trochu možné. Tovar priamo zo zahraničia nenakupujem. Nie všetky výrobky sú však českej výroby. To už bohužiaľ v dnešnej dobe nie je skoro možné. Niektoré výrobky však napríklad nechávam šiť v jednej chránenej dielni a som s touto spoluprácou veľmi spokojná. Hoci som precestovala veľký kus sveta, som vlastenka a Českú republiku milujem. Stále sa snažím nachádzať nové a nové výrobky alebo ich varianty a mám to šťastie, že moja práca je mojím koníčkom. Inak by som to ani nemohla robiť, pretože som stále mamičkou na materskej dovolenke a pracujem len vtedy, keď dcéra spí. V tomto mám svoje priority jasné.

Jana: Aké dostávate spätné väzby od rodičov? Učia sa deti s vašimi produktmi samostatnosti?

Valina: Najlepšiu spätnú väzbu dostávam každý deň od svojej dcéry. Tá v tom žije každý deň a veľmi ma inšpiruje. Vidím na nej, ako kvitne, ako sa rozvíja a ako miluje tie spoločné chvíľky pri sporáku alebo na záhrade, rovnako ako ja. Áno, aj ja radšej urobím niektoré veci, keď spí, ale tie, ktoré môžeme robiť spolu, si schválne schovávam, až sa zobudí, napr. veľké pranie alebo varenie. A potom spolu relaxujeme, pretože aj to je dôležité deti naučiť. Človek stále vymýšľa nejaké aktivity a hry a tvorenie a pritom stačí jednoducho žiť a deti sa učia.
Inak od rodičov dostávam množstvo krásnych mailov, plných podpory, ktoré mi veľmi pomáhajú a motivujú ma. Som im veľmi vďačná. Dobrou spätnou väzbou je mi aj to, že takmer polovicu našich tržieb robia Montessori škôlky a centrá, tak to azda nerobím úplne zle :)

Jana: A čo by ste teda odporučili rodičom na záver?
Valina: Spomaľte. Plánujte tak, aby ste deti zbytočne nepreťažovali - rešpektujte ich denný rytmus. Poľavte trochu zo svojich nárokov. Choďte príkladom - správajte sa k deťom tak, ako chcete, aby sa ony správali k Vám (proste, ďakujte, ospravedlňujte sa - im). Relaxujte, pretože len rodič v pohode môže mať pohodové deti. A keď sa niečo nepodarí, zastavte sa a skúste to znova, inak...

Jana: Veľmi pekne ďakujem za príjemný rozhovor..

A čo vy, mamičky, vediete svoje deti k samostatnosti? Viete dieťaťu venovať prítomný okamih? Ako konkrétne?