„Prestaňte tu lietať!“ Môj hlas prerazil školskú chodbu ako šíp

Stojím na dlhej chodbe a snažím sa nájsť nejaký záchytný bod v strachu, že toto nemôžem v zdraví prežiť. Mám suplovaný dozor pri malých deťoch. Neuveriteľný rev. V zmesi malých nôžok a ručičiek, hláv s grimasami zbesilého úsmevu sa snažím identifikovať jednotlivé postavičky.

Neúspešne. Valí sa to všade okolo mňa a ja nie som schopná robiť nič iné, než pevne stáť. No tak do mňa narazí, no. Prvý úspech. Držím jedného chlapčeka za tričko a dvíham ho zo zeme. Pred okamihom stretol moje koleno. Prisahám, že som mu ho tam nenastrčila!

„Prečo tak reveš?“ znie moja otázka.

Snažím sa byť priateľská. Dieťa neodpovedá. S prekvapeným výrazom mi na pár sekúnd venuje pohľad. O chvíľu je v jeho očiach vidieť upokojenie, že odtiaľto mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo, takže komunikácia je zbytočná. Zvyšujem hlas: „Odpovedz mi! Prečo tak strašne revieš?!“ Z výrazu v tvári je jasné, že ma vôbec nevníma.

Vypúšťam ten uzlík energie opäť do priestoru. Okamžite sa zapojí do davu. Deti sa kopú, strkajú, intenzívne jačia. Tu a tam možno zachytiť pravidelne sa opakujúce výkriky. Niečo ako rituálny pokrik povzbudzujúci ostatných k akcii. Neuveriteľné. Idem aspoň brániť dvere od toaliet.

Nejako si ma všimli a perfektne sa mi vyhnú tesne pred možným nárazom. Oni musia mať niekde zabudované miniatúrne radary! Ako netopiere. Nie, toto je drsná predstava. Neviem, či upadám do nejakého podivného tranzu, ale začínam ich vnímať ako malé zvieratká. Musím niečo urobiť!

„Prestaňte tu lietať!“ Môj hlas prerazil školskú chodbu ako šíp.

Sekundová reakcia najbližšie pobehujúcich prvákov. Zvyšok kŕdľa nejaví známky zmeny k lepšiemu. Zvoní. Rev je ešte intenzívnejší! Pískanie. Jačanie. Z chodby zbesilo miznú skupinky do jednotlivých dverí. Vyzerá to ako nálet včiel do úľa! Ešte poslední oneskorenci.

Bez zvukového sprievodu, stratení v osamelosti, tu a tam niekto spadne, ale o chvíľu úspešne mizne v triede. Tak, to mali byť 10 minút odpočinku, než vstúpim do triedy a budem učiť. Pípa mi v ušiach. Kolegyňa ma míňa so širokým úsmevom a kráča do jednej z druhých tried.

Zastavím ju: „Prosím ťa, čo je tu za strašný rev, ako toto môžete vydržať!“ Usmieva sa ďalej: „Čo si hovorila?“ a vyťahuje si štuple z uší! Dobrá vychytávka.

Je po zvonení. Vraciam sa do horného poschodia žiakov 8. a 9. tried. Míňam prvé, druhé a tretie triedy a ozýva sa už iba štebotanie a hlasy dobre naladených kolegýň.

V triede vidím bytosti s neprítomnými výrazmi!

Blížim sa potichu do svojej učebne. Dvere sú otvorené a v laviciach sedia bytosti s neprítomnými výrazmi a hlavami sklonenými k doskám lavíc. Tváre majú v rôznych stupňoch zľahka ožiarené svetlom obrazoviek. Vôbec si ma nevšimli.

Hypnotizované mobilmi a tabletmi, tieto stále ešte deti zrejme stratili schopnosť vnímať svojimi miniatúrnymi radarmi. Stojím pred tichou triedou a tu a tam sa nejaký jednotlivec zdvihne, pretože nemá mobil. Asi sa mu vybil.

Zadávam prácu a pozerám sa na nich. Čo sa im stalo? Kde sú tie motýle, vrabčiaky, lúčne kobylky, dážďovníky, čo pred niekoľkými minútami manévrovali v dave iných druhov z rozmanitej živočíšnej ríše o dve poschodia nižšie? Tie deti dole, tie sa smiali. Energia z nich žiarila do diaľky.

Teraz vidím polomŕtve mory, hypnotizované svetlami lámp. To nie je možné. Skúsim tomu venovať pozornosť cez prestávku na chodbe. Vyjdem z triedy a opretá o parapet okna z úzadia sledujem tie podivné postavy.

Niektoré sa krivo vlečú. Niet sa čomu čudovať. To sedenie v laviciach je neskutočne devastujúce. Jednotlivci, ale aj malé skupinky sa presúvajú z bodu do bodu, bez toho aby zdvihli pohľad od obrazovky. Radary teda zostali zapojené. Oni totiž do nikoho nenarážajú!

Bez toho aby venovali pozornosť tomu, či im niečo nestojí v ceste, putujú plynule. Behá mi mráz po chrbte. Vo výraze idúcich bytostiek sú totiž čitateľné mrazivo sivé chmúry. Nechcem pátrať po tom, čo tieto deti trápi. Mám totiž strach, že by som im nemohla nijako pomôcť.

Lietajte! Decká, veľmi vás prosím, zahoďte tie mobily a lietajte.

Otočím sa a pozriem do krajiny za oknom. Niečo hlboko v podvedomí ma núti urobiť vážne rozhodnutie. Zrejme prídem o prácu a možno ma čaká aj iný osud. Ocitnem sa potom možno za dverami úplne iného ústavu. Ale jedno je isté. Musím zasiahnuť. Urobím to, pre nich aj pre seba. Pre všetkých.

Nabudúce, keď dostanem dozor na chodbách na prvom stupni, otvorím dokorán okná. A všetky tie deti vyletia von a rozletia sa do krajiny! Až zakrúžia nad budovou školy, prinútia ma smiechom a povzbudzujúcim rituálnym pokrikom roztiahnuť krídla a rozletieť sa za nimi!

Táto myšlienka ma prinúti ku konaniu. Otáčam sa a kričím: „Lietajte! Decká, veľmi vás prosím. Zahoďte tie mobily a lietajte. Ja vám pokojne otvorím okná, alebo si kúpim štuple do uší.“

Čo urobiť pre to, aby sa motýľ nepremenil na sivú moru?

Na túto otázku mám asi tisíc odpovedí a neviem vybrať len jednu jedinú. Preto napíšem krátku myšlienku: „Túžime po tom, aby dieťa bolo samostatné, zodpovedné, úspešné, šťastné, múdre, skrátka aby bolo najlepšie. Robíme pre to ale naozaj všetko potrebné?“

Neukazujeme deťom svojou časovou vyťaženosťou, aký je život osamelý a uponáhľaný? Namiesto normálneho: „Adámko, potrebujem si odpočinúť, som unavená, čo by si chcel robiť?“, hovoríme: „Teraz ti pustím rozprávku a budeš sa pekne pozerať, jo?“

Tajíme deťom pravdu a luháme im takzvane s dobrým úmyslom, aby sme dieťa nezaťažovali svojimi problémami. Napadlo vás ale niekedy, že deti naše problémy zaujímajú? Chcú nám pomáhať, a keď ochorieme, chcú sa o nás starať.

Chcú nám nosiť nákupy, chcú pomáhať s varením, pečením. My hovoríme NIE, NIE a NIE. A neskôr, tak o desať rokov, si spomenieme, ako by bolo fajn, keby sa Adámko zapojil do varenia. Lenže on nechce, pretože sedí v izbe a naučil sa byť „samostatný“.

Našiel si v online svete miesto, kde je stredom pozornosti, a po vašej pozornosti už netúži toľko ako pred desiatimi rokmi. Mnohí z nás si neuvedomujú, že sme to my, rodičia, čo deti učíme žiť bez nás. Vďaka nám majú možnosť naučiť sa žiť v online svete. My sme im všetko ukázali. A my sme mohli ovplyvniť, ako sa deti s online svetom zoznámia.

Nezvaľujte preto všetko na inú dobu, diagnózy, úsudky, dojmy okolia a tých, čo vo vašej rodine nežijú. Zamyslime sa nad tým, čo robíme a čo deťom ukazujeme ako jednotlivci doma. Nechávame deti sedieť hodiny pred televízorom a potom sa rozčuľujeme a pýtame sa, kde sa to naučili? Kde asi? Predsa od nás!

Zdroj: kouzelnavychova.cz