Živá voda a Praděd

Toho letného dňa sa slnko opieralo do vyprahnutých jesenických svahov a ovce, zmorené horúčavou, hľadali tieň pod stromami lesa. Tam sa pred páliacimi lúčmi uschoval aj chlapec, ktorý mal ovce na starosti. Ľahol si do suchého vyhriateho machu na kraji lesnej paseky a počúval spev peníc a cvrčkov, a ako ovady bzučia a čmeliakov hlas hučí nad tŕnistými prútmi ostružín. Vzduch bol ťažký, chystalo sa na dážď.
Pastierik driemal. Z diaľky k nemu občas doliehal výstrel, ale ani ten ho nevyrušil; vedel, že to v hĺbke lesa strieľajú poľovníci.
Zrazu začul celkom blízko tlmené skoky. Keď sa tým smerom pozrel, uzrel srnku, ktorá sa práve vynorila z ostružinového krovia. Dobehla uštvaná na čistinu a vyčerpane klesla do trávy. Pastierik chcel práve vyskočiť a podísť k ranenému zvieraťu, ale včas sa zarazil: odkiaľ sa vzal, tam sa vzal, nad srnkou stál dôstojný starec s ryšavou bradou až po pás.
„Praděd!“ vydýchol pastierik potichu.
Pritisol sa ešte viac do trávy, aby ho vládca jesenických hôr nezbadal, ale pozorne pritom sledoval, čo sa bude diať.
Starec sa nad srnkou nahol a láskavo jej dohováral. A srnka sa skutočne zdvihla a namáhavo sa vliekla za starcom. Ako sa vliekla popri pastierikovom úkryte, všimol si chlapec, že má zadný beh postrelený a krváca.
Starec zaviedol srnku do stredu paseky, kde bola odjakživa studnička. Pastierik ju tiež poznal, veď nejedenkrát jej chutnou vodou zaháňal smäd. Inak o nej však vedel len málokto. Tam si srnka na starcov pokyn ľahla a on jej opatrne ponoril poranenú nohu do čírej vody. Srnka ešte stále vzrušene dychčala a mečala od bolesti, ale pomaly sa upokojovala, až ležala pri studničke ticho a nehybne. Napokon sa zdvihla a pomaly odskákala do lesa.
Pastierik sa veľmi začudoval, keď videl, že pohyby srnky už nie sú také kŕčovité a že ju zjavne opustila aj bolesť. Ale ako sa neopatrne pohol, aby ešte zazrel odchádzajúcu srnku, tráva zašuštila a starec si ho všimol.
Podišiel rozvážnym krokom k pastierikovi a spýtal sa ho:
„Videl si všetko?“
Chlapec len nemo prisvedčil, v tej chvíli by zo seba nedokázal vydať ani hlások.
„A nie je Ti čudné, že sa srnke noha tak rýchlo zahojila?“
„Je,“ chcel odpovedať, ale jeho pery sa len bezhlasne pootvorili, a tak radšej prikývol.
„Tak aby si vedel,“ povedal mu starec, „v tej studničke je živá voda, ktorá má liečivú moc. Vodím k nej ranené zvieratá a ony sa tu vyhoja zo všetkých rán a neduhov. Ale Ty to tajomstvo zachovaj v tajnosti, pretože ľudia si dobrodenie živej vody nezaslúžia,“ dokončil starec prísne a ešte pastierikovi pohrozil suchým prstom.
Vyľakaný chlapec horlivo prikyvoval a potom hľadel veľkými očami za starcom, ktorý sa pomaly vzďaľoval, akoby sa vznášal nad trávami.
„Praděd, určite je to sám vládca Jeseníkov Praděd!“ uisťoval sa pastierik v duchu.
Starec sa ešte naposledy obrátil a k pastierikovi doliehol ako z nesmiernej diaľky jeho hlas:
„Živá voda je pre deti lesov a hôr. Ak sa nájde dobrý človek, ktorý potrebuje jej liečivú silu, aj toho môžeš priviesť k studničke, ale musí to byť dobrý človek, počuješ, iba dobrý človek ..... “
Starcov hlas dávno zanikol v horách a pastierik stále ešte ležal v horúcej tráve. Slnko pražilo ako predtým a chlapec si zrazu nebol istý, či sa mu všetko len nesnívalo. A aj keby tu starec skutočne bol, čo ak to bol nejaký múdry pustovník?
Príhoda mu nešla z mysle, a tak sa nasledujúceho dňa na poludnie opäť ukryl neďaleko studničky. Dočkal sa: prišla srnka, stále ešte krívala a ponorila zadný beh do krištáľovo čistej vody. Keď odchádzala, zdalo sa chlapcovi, že už kráča lepšie.
Takto chodila srnka k studničke niekoľko dní. Až raz vyskočila od vody čulo a radostne a ako vietor odbehla do lesa ..... jej beh bol úplne vyliečený.
Práve vtedy sa stalo, že si pastierik pomliaždil prst. Pálilo ho v ňom a šklbalo, až chlapec syčal od bolesti. Vtedy si spomenul na Pradědovu živú vodu a bez meškania utekal k studničke.
Len čo prst ponoril do chladivej vody, cítil, ako sa mu uľavuje a bolesť ustupuje. Takto si prst čoskoro vyliečil, ani stopa po bolestivom zranení na ňom nezostala.
Teraz, keď sám poznal liečivé vlastnosti živej vody, trápil sa pastierik o to viac; bál sa, že neudrží tajomstvo za zubami. A vtedy sa jeho otcovi prihodilo strašné nešťastie ..... vôz naložený polenami sa naň zvalil a polámal mu rebrá. Otec celé noci prenariekal a lekár sa nad ním tváril ustarane. Chlapec už nedokázal znášať, ako otec trpí, a tak pozbieral uteráky, dobehol k studničke a poriadne ich v živej vode namočil. Keď otcovi priložil mokré obklady, bolesti sa zmiernili a otec upadol do hlbokého spánku. Takto ho chlapec liečil tak dlho, kým rebrá nezrástli a otec nevyzdravel.
Taký zázrak sa však neutajil. Trpiaci ľudia prichádzali za pastierikom a vypytovali sa ho:
„Odkiaľ máš zázračnú vodu?“
„Z Pradědovej studničky,“ odpovedal chlapec pravdivo.
„Kde je tá studnička, zaveď nás k nej,“ naliehali na neho.
Pastierik bol v rozpakoch. Veď či mu starec neprikázal, že živá voda smie slúžiť iba dobrému človeku? Ale ako spozná, kto je dobrý a kto zlý, to už nepovedal!
Keďže mal chlapec súcitné srdce a nemohol sa pozerať na bolesť iných, povedal si, že ak pomohla živá voda jemu a otcovi, azda zbaví neduhov a rán aj iných. A zaviedol k studničke každého, kto jej liečivú vodu potreboval.
Ľuďom živá voda pomáhala, ale pastierik sa neprestával rmútiť. Vyčítal si, že neposlúchol, čo mu sám Praděd prikázal. Až raz .....
Toho letného dňa bolo na poludnie práve také dusno ako vtedy, keď uzrel ranenú srnku a starca, ktorý ju doviedol k studničke s liečivou vodou. Opäť pásol ovce na kraji lesnej paseky, keď tu odkiaľ sa vzal, tam sa vzal, stál pred ním dôstojný starec s ryšavou bradou až po pás. Chlapec sa strašne zľakol, lebo si myslel, že ho teraz postihne odplata za jeho neposlušnosť. Ale Praděd sa dobrácky usmial a pastierik by mohol prisahať, že počul, ako mu láskavo povedal:
„Máš dobré srdce, chlapče, a dobre si urobil! Živá voda patrí životu, nech teda slúži aj ľuďom!“
A v okamihu zmizol, ako keby nikdy ani nebol.
Pastierik si pretieral oči, ale dôstojného starca už nezazrel. Len zlatú slnečnú žiaru videl, ako sa opiera do svahu, a čmeliakov hlas počul a bzukot ovadov a spev peníc a cvrčkov ..... a aj žblnkot horského potôčika, vytekajúceho zo studničky s živou vodou, k nemu lahodne doliehal ....