Ježiško v chalúpke

Vichrica so snehovými metelicami sa preháňala krajom, a keď sa objavila modrá obloha, bol taký mráz, že až pod ním zem praskala. Zima bola tuhá a zlá. Smutno bolo vtákom a zvieratkám, pretože celá zem bola vysoko pokrytá snehom, a kde z nej len kúsok vykúkal, tam bola zmrznutá a stvrdnutá ako kameň, takže ju nebolo možné pazúrikmi rozhrabať ani zobákom rozklovať.
Strýko Jakub čoraz častejšie odchádzal do hôr, aby nasypal zrno a naložil sena hladnej zveri. Ocko, keď sa vracal z práce, rozprával, že červené strapce jarabín sú už všetky zo stromov oklované, že aj čierne guľôčky trnky aj červené šípky zmizli z krov a že na mnohých miestach v lesoch je zo stromov obhryzená kôra.
Keď večer v zimnom popoludní prikryl kraj tmou, prichádzali nesmelo od lesov hladné srnky, jelene a zajace, aby hľadali pri chalupách stojacich osamote niečo na jedenie. Denne mamička s Petríčkom a so zvieratkami odmetali na dvore sneh z veľkého kameňa, ktorým bola prikrytá studňa, a Petríček vysypal vždy na odmetené miesto veľkú misku zrna, chleba a zvyškov jedál. Cez deň priletovali vtáky z lesov a zobali, večer potom Petríček a zvieratká čakali ticho pri zamrznutých oknách a načúvali, či sa z dvora neozve nejaké ťapkanie. Ráno bol kameň vždy čistý a pod popraškom snehu, ktorý ho pokryl, nezostala ani omrvinka. A naokolo po dvore bolo plno labiek a labôčok. Tieto boli od jarabíc, tieto od zajačikov, iné od srniek a najväčšie kopýtko od jeleňa.
„Keby sme ho tak videli!“ priali si Petríček aj zvieratká. Strýko Jakub sa len smial a nasledujúceho večera, keď svietil mesiac, sa im ich želanie splnilo. Zazreli ho, ako ide opatrne od lesa po zasnežených poliach. Nikto z nich ani nedýchal, len Vocásek vrčal a vrčal a zrazu sa celkom rozšteklal a chcel bežať von, že vraj toho jeleňa pozná, že je to jeden z tých, ktorí priviezli medvedíkov a strýka Jakuba na saniach. Ale Míša ho plesol labkou, že to nie je on, že strýkovi jelene sú celé biele a ten, čo prišiel, že len vyzerá ako biely, pretože naňho svieti mesiac. Vtedy sa Vocásek utíšil a díval sa s ostatnými. Videl, ako sa jeleň opatrne obzrel, počul, ako zatrúbil do lesov, a hneď na jeho zavolanie pribehol húf lani priamo k chalupe. Zvieratká a Petríček sedeli v tme izby a báli sa pohnúť, aby ich nevyplašili.
Potom ani nečakali na strýka a ocka, ale ako často predtým išli spať, keď predtým s mamičkou povečerali a odkázali ockovi a strýkovi Jakubovi dobrú noc.
Tak to bolo mnoho dní. A dni boli čoraz kratšie a kratšie a noci dlhšie a dlhšie a temnejšie. Len vtedy, keď svietil mesiac, bolo o niečo veselšie.
A práve taká to bola noc, dlhá a tmavá, keď mal prísť Ježiško. Deň pred ňou bol ešte kratší než tie predošlé. Hneď potom, ako sa naobedovali, začalo sa stmievať a večer v ten deň prišiel skôr a tajomnejšie ako kedykoľvek inokedy. Ani ho nevideli, ani nepočuli. Ocko prišiel domov po obede, a len čo si otriasol sneh z topánok, Petríček a zvieratká ho hneď obklopili a vypytovali sa, či už niekde nestretol Ježiška.
Ocko sa len usmial a povedal, že koho-koho stretol, ale po Ježiškovi že nikde nie je ani stopy. Aby sa však pozreli oknom, možno že na nebi uvidia zlatú ryhu a tá ryha, to že je škára medzi nebeskými bránami, ktorými vyjde Ježiško na saniach. Sane potiahnu štyria anjelici s bielymi krídlami, na krídlach budú mať zvončeky a v rukách zlaté trúby. Na zvončeky budú zvoniť a na trúby trúbiť na všetky strany, že Ježiško už ide.
Pozerali sa teda, ale nič nevideli, len hviezdy na tmavej oblohe. Až zrazu Vocásek začal vrčať, že on síce nič nevidí, ale že počuje, akoby niekto šramotil v pitvore. Hneď sa rozbehol k dverám a otvoril ich. Za dverami stálo päť zajačikov, najväčší z nich s ruksačikom na chrbte. Vocásek hneď začal vrčať, čože tu chcú, žobrota že tu nie je dovolená.
Zajačiky sa roztriasli strachom a pritisli sa k sebe. Oni nejdú žobrať, kdeže, oni idú len koledovať, pretože dnes je Štedrý deň. A začali nesmelo spievať:

„My sme malí koledníci,
prichádzame k Vám.
Šťastie, zdravie, dlhé roky
vinšujeme Vám.
Veľká je zima, mráz,
ach, prosíme pekne Vás,
nechajte nás tu chvíľku ohriať,
potom pôjdeme zas.“

„Ale, ale, to sú koledníci!“ zatlieskala rukami mamička.
„Tak len poďte ďalej,“ zval ich ocko. Nič nedbal na to, že sa na nich Vocásek mračí, pozval ich do izby a rýchlo za nimi zavrel dvere, aby teplo neutieklo.
Zajačiky si sadli na lavicu pri peci, a zatiaľ čo im mamička dávala koledu do ruksačika, ohrievali si kožúšky a povzdychovali:
„Také teplúčko!“ To u nich ..... ó jé! Do pelieškov im fúka vietor a sype sa sneh a taká je tam zima, že im až nosíky primŕzajú! A na jedenie nikde nič! Čo bolo, všetko sneh zasypal! Oh, oh! Zima je veľmi zlá pre toho, kto sa nemá kde ohriať a nemá čo jesť!
„Tak zostaňte u nás!“ zval ich Petríček.
„A kam by sme ich dali?“ zavrčal Vocásek.
„K Tebe do búdy!“ vyštekol radostne medvedík Míša a ostatní hneď prisvedčili.
„Vrrr, hav, hav, hav!“ rozšteklal sa nahnevane Vocásek. „Psy nikdy nemali zajačikov radi a ani ja ich nemám rád! Ak mi vlezú do búdy, všetkým im kožuch roztrhám!“
Zajačiky sa zľakli a nevedeli, čo počať.
„Choďte, choďte!“ štekal Vocásek. Nič nedbal na mamičkine a ockove napomínanie, vrčal a svietil očami, že to bola hrôza!
Vtedy zajačiky zobrali zľaknuto koledu, poďakovali a hopkali k dverám. Ale v tej chvíli, ako pribehli na prah, prihnali sa odniekiaľ mraky, vietor začal kvíliť a sneh sa sypal, ako keď roztrhne veľkú perinu. Keď zajačiky otvorili dvere, vtrhol vietor do izby, zhasol oheň, zhasol lampu a bola taká zima a tma, že sa všetci roztriasli a Vocásek zo všetkých najviac.
„Nikam nepôjdete! Tu zostanete!“ vyštekol zrazu Vocásek a bežal pritresnúť dvere. Ako ich pritresol, lampa sa rozsvietila a oheň v peci sa znovu rozhorel. „Vŕzgajú a vŕzgajú, až všetko teplo vyvŕzgajú!“ zabrblal, stiahol chvost medzi nohy a vliezol pod stôl.
Mamička sa smiala, ocko pokyvkával hlavou a Petríček a zvieratká zvali zajačiky, aby sa posadili a zostali. Zajačiky stáli pri dverách a nevedeli, čo majú robiť.
„Azda by sme predsa len mali ísť,“ povedal potichu ten najmenší.
„V takej sibíri, to tak! Nikam nepôjdete!“ nahneval sa znovu Vocásek, vyliezol spod stola a začal pobehovať po izbe. Potom sa zastavil priamo pred zajačikmi a rozšteklal sa:
„Nemám Vás rád, nie, nie, nie! Ale búdu Vám požičiam, aby ste nezmrzli. Zostaňte si v nej aj do jari. Ja sa už bez nej zaobídem! Tak, a poďte za mnou!“ Chytil zajačí ruksačik s koledou do zubov a niesol ho pod prístrešok do búdy.
Ako otvoril dvere na dvorček, metelica akoby zázrakom ustala a na tmavom nebi sa zatrblietali hviezdy. Vocásek sa udivene zastavil na prahu chalúpky, Petríček a zvieratká za ním. Vzadu nad lesmi sa objavila zlatá štrbina a z nej vyplával mesiac. V tej chvíli sa na zemi všetko vyjasnilo ako vo dne. Na dvorčeku pri chalúpke bolo vidieť všetko naokolo, stodolu, kôlňu, prístrešok aj prešliapanú cestu od schodíkov k stodole a od stodoly k prístrešku, kde pod prístreškom stála Vocáskova búda. Ale to nebola stará búda, to bola nová s krásnou strechou pobitou lepenkou, búda plná čerstvej slamy, teplá a pohodlná, taká, akú si už dávno Vocásek želal!
Čo to? Vocásek od údivu pustil ruksačik zo zubov. Ako ho pustil, ruksačik sa rozviazal a z ruksačika sa vykotúľalo plno dobrých vecí, ktoré Vocásek tak rád. Kúsky cukru, pečienka, mäso a kosti. ..... Nie ..... ako sa to len mohlo stať? Obzrel sa, aby sa spýtal zajačikov, ale zajačiky boli tie tam. Vedľa neho na prahu v úžase stál Petríček v červenej čiapočke a za ním medvedíci a všetky zvieratká, čo boli s nimi v chalúpke.
Ako sa to len mohlo stať? Bežali všetci k mamičke a k ockovi.
„Najskôr Ježiško!“ povedala mamička.
Vtedy sa všetci pootočili a za pootvorenými dverami izbičky uvideli svetlo. Cililink! Cililink! Cililink! zvonili zvončeky v pitvore a v izbičke. Rozbehli sa za nimi.
Z doširoka rozovretých dverí žiarilo svetlo a pred dverami stál strýko Jakub. „Priviedol som k Vám Ježiška!“ volal od dverí.
„Kde je, kde?“ tlačili sa jeden cez druhého dovnútra.
„Už síce odletel, ale niečo Vám tu nechal.“
V izbičke stál veľký vianočný stromček, od zeme až po strop, a na ňom plno svetiel, strieborných a zlatých nití, vtáčikov a farebných gúľ a koláčikov a na vrchole veľká hviezda. Pod stromčekom mal každý nejaký darček. Strýko Jakub vysoké čižmy do lesa, ocko baranicu a teplé rukavice, mamička zástery do kuchyne, Petríček hračky a rozprávkové knižky, sliepočky s kohútikom hniezdo na vajíčka, mačička farebnú loptičku na hranie, kozička stužku so zvončekom, Vocásek a medvedíci každý pekný obojok so svojím menom, skrátka každý dostal niečo, na nikoho Ježiško nezabudol! To bola radosť!
„A pozrite sa, koho k Vám Ježiško priviedol na návštevu!“ povedal strýko Jakub a všetci sa hneď obrátili za ním k dverám. V otvorených dverách stála stará medvedica, našich medvedíkov mama! To bola radosť! To bol smiech a vypytovanie! Čo robila a či sa jej smútilo a či im niečo priniesla, či zostane s nimi a ako dlho ..... všetci traja, Míša, Kníkálek i Cmuchálek, sa na ňu zavesili a tisli ju labkami, div ju neudusili.
Smútilo sa jej, to sa rozumie, a preto sa na nich prišla pozrieť a priniesla im každému niečo, aj Petríčkovi aj ostatným, ale nezostane vraj tu, len dnes večer, pretože zasa musí do lesa strážiť peliešok, aby mali cez leto kde spať.
Keď si to všetko povypovedali a so všetkými sa privítala, posadali všetci k stolu. Na stole bol dnes biely obrus a sviatočné taniere. Najprv všetci poďakovali Ježiškovi, že na nich nezabudol, potom mamičke, ockovi a strýkovi Jakubovi, že sa za nich u Ježiška prihovorili, aby im každému niečo nadelil. Potom priniesla mamička misu polievky a každému dala vrchovatý tanier veľkou naberačkou. Mamička, ocko a strýko mali na večeru ryby, mačička dostala kosti a ostatní buchtičky polité medom a maslom.
„Dnes bola najdlhšia noc a najkratší deň,“ povedal medzi jedlom strýko Jakub.
„Ale teraz sa už, vďaka Bohu, budú noci zase krátiť a dni budú čoraz dlhšie a dlhšie,“ usmiala sa mamička a nabádala, aby si ešte brali.
„Ako to, že budú dni dlhšie?“ pýtal sa Petríček.
„Slniečko sa k nám začne pomaly vracať,“ odpovedal za mamičku ocko.
„A odkiaľ? Kde je teraz?“
„Za horami a za lesmi na druhej strane zeme.“
„A čo tam robí?“ pýtal sa Míša.
„Svieti iným ľuďom a iným zvieratkám, aby aj oni mali jar a leto, aby včely nanosili medu a dozreli jabĺčka na stromoch,“ odpovedala Míšovi stará medvedica.
„A príde už skoro k nám?“ zakvokali sliepočky a kohútik začal obchádzať nové hniezdo, v ktorom sa mali vyliahnuť kuriatka.
„To bude ešte trvať mnoho dní. Ale každým dňom bude o kúsok bližšie,“ povedal ocko a usmial sa na všetkých naokolo.
Potom si ešte dlho a dlho všetci rozprávali a radovali sa z darčekov, ktoré im priniesol Ježiško. Na stole svietila lampa a v peci horel oheň.
Zvonku sa cez zamrznuté okná dívali do izby hviezdy a mesiac ešte dlho potom, keď zhasli lampu a odišli spať, keď bolo v celej chalúpke ticho a tma.