Janko Hlúpy

Bol raz jeden kráľ, ktorý býval šťastne a spokojne na zámku so svojou dcérou, ktorá bola jeho jediným dieťaťom. Ale jedného dňa sa toto šťastie zakalilo, pretože princezná priviedla na svet dieťa a nikto nevedel, kto je jeho otec. Kráľ dlho lámal hlavu, čo si počať, ale nakoniec prikázal, aby išla princezná s dieťaťom do kostola; tam mali chlapčekovi dať do ruky citrón, komu ho podá, ten bude jeho otcom a manželom princeznej. Pridali k tomu ešte jedno tajné nariadenie: do kostola mali vpustiť len mládencov krásnych a bohabojných.

V kráľovskom meste vtedy býval malý a hrbatý chlapec, ktorému pánboh ani rozum nenadelil, a preto mu hovorili Janko Hlúpy. Ten sa nepozorovane pretlačil medzi ostatných do kostola, a keď malo dieťa rozhodnúť, načiahlo ruku k nemu a podalo mu citrón. Princezná bola zdesená a kráľ? No, ten bol taký rozhnevaný, že prikázal, aby nezdarnú dcéru, dieťa aj toho hrbáčika zavreli do suda a ten hodili do mora. A bolo to!

Sud si plával po mori kdesi-kadesi, vnútri plakala a nariekala nešťastná princezná: „Ty škaredý hrbatý a nosatý chlapec, ty si vinný mojím nešťastím! Prečo si sa tlačil do kostola, aby ti moje dieťa podalo citrón?“ „Áno, máš pravdu,“ povedal Hlúpy. „Za všetko môžem ja. Ja som si želal, aby si mala dieťa, a ty ho naozaj máš. Čo si želám, to sa splní.“ „Ak je to pravda, tak si zaželaj niečo na jedenie!“ „To by som mohol,“ povedal Janko a zaželal si misu zemiakov. Princezná by bola rada jedla niečo iné, ale keďže mala veľký hlad, nakoniec mu so zemiakmi pomohla.

Keď sa najedli, Janko Hlúpy povedal: „Teraz si želám krásnu loď.“ A len čo to dopovedal, sedeli v krásnej lodi, v ktorej bolo všetkého dostatok, a lodivod ju viedol rovno k brehu. Keď vystúpili, Janko povedal: „Teraz si želám, aby tu stál krásny zámok.“ Kým by človek okom mrkol, stál tu nádherný zámok, pribehli sluhovia v zlatých livrejách a odviedli princeznú so synčekom dovnútra. Keď potom stáli uprostred všetkej tej nádhery, Janko Hlúpy povedal: „A teraz si želám, aby som bol mladý a krásny princ.“ A len čo dohovoril, stratil svoj hrb a bol taký krásny, urastený a milý, že sa princeznej zapáčil a stal sa jej mužom.

A čas bežal, ako to má vo zvyku, neúprosne a bez prestania.

Jedného dňa si starý kráľ vyšiel na poľovačku a zablúdil v lese až k ich zámku. Veľmi sa čudoval, pretože ten zámok ešte nikdy nevidel, a tak vošiel dovnútra. Princezná hneď svojho otca spoznala, ale on ju nie, lebo si myslel, že sa dávno utopila v mori. Bohato ho pohostila, a keď sa chcel vydať na cestu späť domov, strčila mu tajne do jedného vrecka zlatý pohár. Potom, čo odišiel, poslala za ním svojich rytierov, mali ho zastaviť a prehľadať, či neukradol zlatý pohár. A naozaj! V jednom z vreciek pohár našli, a tak ho priviedli späť na zámok. Tam kráľ princeznej prisahal, že nič neukradol a nevie, ako sa to ocitlo v jeho vrecku. „Vidíte, pane, človek si musí poriadne rozmyslieť, kým niekoho označí za vinníka,“ povedala princezná a dala sa mu spoznať ako jeho dcéra.

Starý kráľ sa veľmi potešil a spoločne žili spokojne a v radosti až do jeho smrti. Potom sa stal kráľom Janko Hlúpy.