Ako sa mesiac urazil

Kedysi dávno-predávno bola doba, keď neboli žiadne hviezdy. Bolo len Slnko a Mesiac. Slnko svietilo vo dne, Mesiac v noci a obaja boli okrúhli ako melón. Lenže keď Slnko svet vyfarbilo, Mesiac sa hrozne urazil. „To nie je žiadna spravodlivosť!“ frfľal každý večer, keď sa míňali na hasnúcej oblohe. „Ako to, že ty máš tú svoju strakatinu, a len čo vyjdem ja, všade je pusto-prázdno a tma?“ „Ako to takto!“ odseklo vesele Slniečko. Malo hlavu plnú lepších vecí a Mesiacova starosť ho vôbec nezaujímala. „Ja sa nehrám!“ zlostil sa Mesiac. „Ty máš farieb ako maku a ja nemám nič!“ „Máš čiernu,“ povedalo Slniečko. „Len si nevymýšľaj. Čierna je farba ako ostatné!“ „Nie je!“ kričal Mesiac. „Všetko si si nahrabalo samo! Deň je krásny a noc je škaredá ako noc! A vôbec! Buď mi necháš polovicu farieb, alebo zmiznem. Ja to viem, hec!“ „Figu drevenú,“ zachichotalo sa Slniečko. „Figu drevenú s octom! Noc zostane čierna. Svet sa musí vyspať. A ja tiež. Uhni! Ja idem spať.“ A zmizlo v tme. Mesiac sa poriadne nahneval. Rýchlo na Slnko vyplazil jazyk, urobil dlhý nos, urobil opičiu bradu, ale potom ho už nič nenapadlo a pretiahol si cez tvár hustý nočný mrak.

O pár dní Slniečku zašepkala obloha: „Ty, Slniečko. Ja nechcem žalovať, ale Mesiac nejako chudne!“ „Čo? Chudne? To bude nejaká hlúposť!“ vyhlásilo Slniečko, a že malo práve problém so sušením mlák, pustilo to jedným uchom dnu a druhým von. Ale za týždeň povedala obloha vyjavene: „Slniečko! Mesiac mizne! Je ho sotva polovica! On sa nám asi naozaj urazil!“ A naozaj, Mesiac bol zo dňa na deň tenší, už bol ako strieborný pazúrik, potom ako niť a keď z neho zostal už len žiarivý vlások, zlomyseľne raz ráno zavolal: „A je to! Ja miznem! Odporúčam sa! Mauta! Keď má byť noc čierna, nech je za mňa čierna! Ja pri tom nebudem!“ „Čože? No moment!“ vyletelo Slniečko. „Ty si sa zbláznil! Okamžite sa vráť na oblohu!“ „Tudli, tudli!“ vykrikoval Mesiac. „To som zvedavý, čo si počneš! Svieť si vo dne v noci sama, ty nafúkaná zlatá buchta!“ Toto vykríkol a zhasol. Tenučké svetlo sa zachvelo nad bledými obláčikmi a Mesiac bol zrazu preč. „Strašidlo! Ničomník!“ zúrilo Slniečko. Vyplazilo za Mesiacom jazyk, urobilo dlhý nos a tak ďalej, ale nebolo to nič platné, Mesiac sa stále nevracal.

Tú noc Slniečko nemohlo zaspať. Prevaľovalo sa z boka na bok a fučalo ako buldog. Až už to nemohlo vydržať, a hoci teraz na oblohe nemalo čo robiť, aspoň jedným očkom vykuklo. „Jéj!“ zhrozilo sa zrazu. A ešte raz: „Jéj!“ Svet bol len veľká čiernočierna jama. Obloha bola pustá a tma bola taká hustá, že sa až Slniečko striaslo od strachu. „Br,“ povedalo trasľavým hlasom. „Mal ten Mesiac pravdu. Tá noc je naozaj škaredá ako noc.“ A zrazu Slniečko Mesiacu rozumelo. Pochopilo, ako mu býva smutno, keď tak pláva temnou oblohou a celú noc tu blúdi sám a sám. Predstavilo si ho v čiernej jame a vtom mu prišlo Mesiaca tak ľúto, že sa div samo od clivoty nerozplakalo. „No toto,“ odkašľalo si rýchlo. „To naozaj nejde. To by sa v noci všetci báli. Lenže ja to takto nenechám!“ Vytrhlo si vlas a hodilo ho do tmy. Zlatý vlas zakrúžil a blikol. Na čiernej oblohe zasvietilo svetielko. „Hej!“ vykríklo Slniečko. „Pozri, čo to chcelo! No tak ďalej!“ A potom si trhalo vlások za vláskom a púšťalo ich oblohou. Tma sa rozžiarila ako vianočný stromček a noc čoskoro plápolala ako ohňostroj. „Dosť!“ povedalo si Slniečko unavene. „Ak toto Mesiaca nepoteší, tak som jeleň! Teraz už na mňa aspoň azda nebude kričať … čo to kričal? Aha! Ty nafúkaná zlatá buchta!“ Potom sa mu začali zlepovať oči. Fúklo na posledný vlások a zaspalo ako drevo.

Mesiac sa zatiaľ skrýval v tme. Počul z oblohy samý divný šuchot, ale naschvál sedel ako peň. Lenže celú noc to nevydržal. Vykuknem len štrbinkou, povedal si popri trucovaní, zmenil sa na tenkú, tenučkú čiarku a v tej chvíli celý skamenel! Obloha svietila, stovky hviezd blýskali z tmy a noc bola krásna, krásna ako deň a úplne inak, noc bola totiž krásna ako noc! „Mesiac žiari! Mesiac zase žiari!“ kričala ráno obloha z plného hrdla. Slniečko rozospato vyliezlo a povedalo: „Čože? No preto!“ Schovalo sa za mrak a skúsilo znova zaspať. A tak vznikli hviezdy. A tak vznikol súcit (a ten je veľmi dôležitý!). A ranný vietor rozfúkal všetky mraky, Slniečko zlato žmurklo a znova začal deň.

Básnička o čiernej

Čierna

to je tajomstvo

Za čiernych nocí všetko spí,

len čiernočierne vetry fúkajú

a bludičky už číhajú

na čiernočiernom rázcestí.

Tmou kráča sen a vstúpi bránou

a tajomné sa veci stanú

až brána tíško zarachtí.

Tak dobrú noc a do videnia

a nech sa vám sníva o šťastí