Chrobáčikovia

Slnko bolo celkom pri západe a svätojánski chrobáčikovia vstávali. Mamička už bola v kuchyni a varila raňajky. Ocko už tiež nespal. Ležal ešte v posteli a pekne si hovel. Chrobáčik potom prelezel zo svojej postieľky na mamičkinu - tam sa spalo lepšie - ľahol si pekne na chrbátik, zodvihol všetky nôžky do vzduchu a začal sa hojdať: hojdy, hoj, hojdy, hoj. Ale zrazu sa to akosi veľmi rozhojdalo, hojdy, hoj, a Chrobáčik už ležal na zemi a kričal, čo mu len hrdlo stačilo.

Ockom to myklo, takže bol celý vyľakaný: „Ty zatrápený Chrobáčik, čože musíš tak kričať?“ - „Ale ocko, veď som sa tak udrel!“ - „A ako?“ - „Ale ja som spadol z postele.“ - „Tak si mal dať pozor!“ - „Ale keď ma to predsa bolí.“ - Mamička už mala medzitým raňajky hotové a šla ich budiť. „Vstávajte, vstávajte, slnko už zapadá, budeme raňajkovať. A čože ty, Chrobáčik, už plačeš?

Sotva si oči pretrel!“ - „Ale keď som sa tak udrel a ocko chce, aby som nekričal.“ - „Len poď! Skôr ako mačička vajce znesie, všetko sa ti zahojí. Zatiaľ sa pekne umyjeme a budeme raňajkovať. Poď!“

A šli. Mamička Chrobáčika pekne umyla, Chrobáčik pristavil k stolu stoličky a mamička už niesla polievočku na stôl. Sadli si, zopli nôžky a ocko sa modlil:

Ó, náš milý Bože, vstali sme z lože a pekne ťa prosíme, daj, nech sa ťa bojíme, bojíme a poslúchame, a pritom sa radi máme.

Potom hovoril Chrobáčik svoju modlitbičku: „Požehnaj nám, Pane Bože, prosíme ťa pokorne,“ - a potom už hneď držal svoju drevenú lyžičku a znamenito s ňou narábal. Veď oni mali kapustovú polievočku a Chrobáčik, hoci mal rád všetky polievočky, vždy a vždycky mal túto kapustovú predsa len zo všetkých polievočiek najradšej. Zjedol jej celý tanier a mamička mu ešte zo svojho pridala.

Ale ocko, že už má čas, slnko že je dávno za horami. Rýchlo dal mamičke pusu a nechal si od Chrobáčika pobozkať ruku. - „A teraz, Chrobáčik, pekne poslúchať, aby mi potom mamička nemusela žalovať.“ - „Nie, ocko! A ja vás vyprevadím, dobre?“ - „Tak poď!“

A šli, ba leteli, ale pekne nízko, aby Chrobáčik nespadol, a len tak ďaleko, kam mohol Chrobáčik dovidieť domov, aby potom nezablúdil. Ešte to dosť nevedel, a ocko mu povedal: „Choď už zasa, choď a pekne sa uč lietať!“ A Chrobáčik išiel.

Chalupku mali postavenú vo svahu pod jalovcom a krytú suchým ihličím. Chrobáčik si vyliezol na striešku, spustil sa, letel až k lúčke a cez celú lúčku až k dubu a zasa späť až na striešku, potom sa zasa spustil a letel až k dubu a ešte raz späť. A keď už bol celý udýchaný a krídelká ho bolieli, sadol si a odpočinul si. A zasa sa spustil a zasa letel až k lúčke a cez celú lúčku až k dubu a zasa späť až na striešku, a zasa sa spustil a letel až k dubu a zasa späť a ešte sa spustil a letel rovno čiarou pod dub ku kmotričke.

„Kmotrička, ste už hore?“ - „Ale Chrobáčik, ako by sme neboli!“ - „A Lienka tiež?“ - „Ako by som nebola, Chrobáčik! Čo nám nesieš?“ - „Ja? Nič. Ale pane, ja už viem lietať! Od našich až sem a zasa k našim a zasa sem a zasa k našim a zasa sem a len tak. Že by si to nedokázala?“ - „Ale veď ja som lienka a nie som žiadny chrobáčik! Vaša mamička, myslím, tiež veľmi lietať nevie.“ - „Veľmi nie. Ale pane, ja som dnes ráno spadol z postele!“ - „A ty si kričal, však?“ - „A akože to vieš? Počula si to?“ - „Ale nepočula, ale to ja už viem, že si taký krikľúň.“ - „Že som krikľúň? Ó - ty Lienka! - -“

A už zasa Chrobáčik letel. Mamička už mala doma upratané a čistila práve okná, že sa až ligotali. „Kdeže si bol tak dlho, Chrobáčik?“ - „Bol som chvíľku u kmotričky pod dubom.“ - „A čo si tam robil?“ - „Nič, ja som tam bol len tak pri okne.“ - „A čo ti dali?“ - „Nič, ja som nič nechcel.“ - „Ó, oni ti predsa niečo dali! Včera kmotrička hovorila, že keď tam prídeš -“ - „Oni niečo majú?“ - „No, to by kmotrička nebola hovorila.“ - „Hm, nech si to nechajú!“ - „Ó, ale ty si tam po to pôjdeš!“ - „Ó, nepôjdem!“ - „Ó, pôjdeš! A ako ďaleko si ocka odprevadil?“ - „Ó, ďaleko. Až k tým trom jelšiam.“ - „No, to nie je ďaleko. To sa budeš musieť ešte veľa učiť, kým budeš môcť s ockom lietať a pekne ľuďom svietiť.“ - „A čože sa tým ľuďom musí svietiť? Veď my si svietime sami!“ - „No, keď oni majú noc, keď my máme deň. Oni teraz spia.“ - „A prečo im ocko svieti, keď oni spia?“ - „Ale chlapček, to tak musí byť, to už Pán Boh tak chce, a ty tiež poletíš s ockom tam ďaleko a budeš pekne svietiť. Len choď a uč sa lietať!“

To sa Chrobáčikovi páčilo, a už zasa lietal. Vyliezol si na striešku, spustil sa a letel - letel na druhú stranu až ku gaštanom a hneď zasa späť až na striešku. Ale ďalej sa mu akosi nechcelo. Zostal sedieť, a tu zrazu vidí, že sa im začína z komína dymiť. A už sedel na komíne. „Mamička, čo sa vám na ohnisku chytá?“ - „Ale nič, chlapček! Ja si chcem urobiť na polievku zápražku.“ - „A že vám to, mamička, zafúkam!“ - „Nie, nie, ja nechcem. Nechaj to!“

Ale Chrobáčik predsa fúkal, a už by to bol skoro zhasol, keby bola mamička rýchlo nepriložila trochu suchej chvojiny. Plameň vyšľahol, za ním sa valil dym, a Chrobáčik začne kričať a kričí a kričí a lezie zo striešky dole. „Ach mamička, mamička; ach, ach mamička!“ - „A čo zasa, Chrobáčik?“ - „Ach mamička, keď mi ten dym vliezol do očí!“ - „Vidíš, ty škaredý Chrobáčik! Dobre ti tak, keď nechceš poslúchať. Nevieš, čo ti ocko prikazoval a za čo sa ráno modlíme? Počkaj, počkaj, ja to všetko poviem.“ - „Ale mamička, keď mi vliezol ten dym do očí a tak ma štípal!“ - „No to si zaslúžil, a ešte dostaneš, keď ocko priletí. To bude z teba krásny chrobáčik!“ - „Ale veď ja som vám to, mamička, nezhasil.“ - „Ale chcel si mi to zhasiť a vedel si, že to nechcem. Nie, vidíš, to ti nesmiem prepáčiť. Čo by z teba bolo! Len čo ocko priletí! A kmotričke to na teba tiež poviem a kmotríkovi aj Lienke.“ - „Ale mamička, veď som vám to nezhasil, a ja vám to už viackrát nebudem zhášať. Prosím vás, mamička, nehovorte to!“ - „Nie, to musím povedať!“

Ale keď Chrobáčik veľmi prosil a prosil, a už zasa plakal a stále prosil a sľuboval, že už bude poslúchať, tak si mamička dala povedať, a že to nepovie. „No tak. A už neplač! A daj na seba pozor! To by ťa nikto nemal rád. Chrobáčik musí poslúchať. Vidíš, ako ocko poslúcha.“ - „Ocko? Koho on poslúcha?“ - „Pána Boha poslúcha. Veď vieš, že každé ráno letí z domu a je celý deň preč až do noci, a hoci ho krídelká bolia, druhý deň už hneď zasa letí, len aby bol poslušný. Vidíš!

A kmotrík tiež poslúcha a kmotrička tiež, a Lienka, tá ešte len poslúcha! A ty stále ešte vzlykáš a si taký zadymený.“

Chrobáčik: „Mamička, ja sa pôjdem kúpať.“ - A mamička: „Choď, choď!“ Veď ona vedela, že sa jej Chrobáčik neutopí. A Chrobáčik sa šiel kúpať. Ale nie do potoka. Dole na lúčke bola vysoká tráva a rosa na nej ako granáty. Chrobáčik sa rozbehol a hup do trávy, ako bol dlhý a široký, a metal sebou, až sa tráva prehýbala. Potom vyliezol, rozbehol sa a zasa hup do rosy, až to naokolo striekalo. A keď sa už dosť vykúpal, vyskočil si na vetvičku, rosu zo seba striasol, a frr - rovno čiarou pod dub ku kmotričke.

Pri okne sa zastavil. „Lienka, už sa nehneváš?“ - „Čože by som sa, Chrobáčik, hnevala?“ - „Pane, to som sa vykúpal. Vieš aj ty plávať?“ - „Ale nie. Kdeže by som ja vedela plávať?“ - „Pane, ja viem plávať!“ - „No nech, Chrobáčik! Ja musím ísť mamičke pomôcť.“ - „Kdeže je kmotrička?“ - „Seká na dvorčeku chvojinu. Poď sa pozrieť!“

A Chrobáčik sa šiel pozrieť. „Čo nám nesieš, Chrobáčik?“ - „Ale nič, kmotrička. Ja som sa kúpal. A vy niečo máte, kmotrička?“ - „Máme, pane, niečo dobré, ale ja neviem, či ti dám. Keď si Lienke tak škaredo povedal a potom si utiekol! Ona plakala!“ - „Plakala? Veď ja jej už tak nebudem hovoriť.“ - „No, uvidíme. Vidíš, tu už mám tej chvojiny hromadu nasekanej. Tak poď a odnášaj ju s Lienkou tamto pod striešku, aby nám nezmokla. Ale musíte ju pekne ukladať do hranice. Potom ti niečo dám.“

Chrobáčik, že áno, a začal nosiť, čo mu len sila stačila. Kmotričke sa to zdalo byť až priveľa. „Ale Chrobáčik, neber si toho toľko naraz!“ - Ale Chrobáčik, ó, že to unesie! A nosil. Ale namiesto toho, aby mal drievka pekne do hranice ukladať, Chrobáčik ich tam len tak hádzal, a to Lienka nechcela. „Chrobáčik, to sa tak nesmie! Mamička to tak nechce. To by sa nám zosypalo!“ - „Ó, nič sa vám nezosype. Však to nerobím dosť pekne?“ - „Nerobíš. Vidíš, už si zasa len tak hodil. To sa musí pekne ukladať.“ - „Ale tak si to rob sama, keď ti to nerobím dosť pekne!“

A už sa Chrobáčik hneval. Nechal všetko, sadol si na pariez, mračil sa a pozeral pred seba. Lienka ho nechala a venovala sa svojmu. Až za chvíľku začala kmotrička: „A čo, Chrobáčik, už nevládzeš? To nie si veľmi silný.“ - „Ale nie, kmotrička. Ale keď ona sa stále so mnou háda.“ - „No, keď ty si taký divný chrobáčik! Či si už zabudol, že niečo mám?“ - „A je to, kmotrička, dobré?“ - „No to si myslím! Sladké ako med. Len choď a rýchlo ešte nos!“

A Chrobáčik rýchlo šiel a ešte nosil. Lienka to aj tak už skoro všetko odniesla a pekne poukladala. A tak to už dlho netrvalo, kmotrička zatla sekerku do klátu a - „Tak poďte, deti!“ - A deti šli. V sieni, vpravo od kuchyne, stála almara zavretá na zámok, ale kľúč v nej trčal. Kmotrička len kľúčom otočila a už bolo otvorené. Ale teraz - čo tam? Ten biely tanierik na najvyššej polici Chrobáčik hneď spozoroval. Ale čo na ňom? - Kmotrička ho zložila, ale on bol prikrytý iným tanierikom.

„No tak hádaj, Chrobáčik, čo to je! Ale Lienka, nepovedz!“ - A Chrobáčik: „Ó, ja viem, kmotrička, to sú jahody.“ - Ale Lienka sa smiala, a kmotrička: „Ó nie, Chrobáčik, to je ešte sladšie.“ - „Tak to sú maliny.“ Ale Lienka sa stále smiala. - „Nie, Chrobáčik, to je ešte oveľa sladšie.“ - „Tak, kmotrička, to sú čučoriedky.“ A Lienka sa mu až teraz smiala. - „Ó, Chrobáčik, to nehádaš dobre - je to sladké ako med.“ Ale Chrobáčik už nič nevedel, až to Lienka prezradila. „Ale ty hlúpy Chrobáčik, veď je to med!“ - A Chrobáčik: „Tak je to, kmotrička, med.“ A bol to med. To si pochutnali!

Ale už bolo pekne neskoro. Kmotrička, že musí robiť oheň a variť večeru, Lienka aby rýchlo skočila po trošku chvojiny a Chrobáčik aby už šiel domov. A tak Chrobáčik, že pôjde domov. - „Nezabudni doma pekne pozdravovať!“ - „Nie, ja nezabudnem! S Pánom Bohom!“ A išiel. Len čo priletel k lúčke, tu letí od potoka ocko s kmotríkom. „Ocko, ja som bol u kmotričky a dostal som tam med. Ten vám bol sladký!“ - „No dobre, Chrobáčik, ale najprv pekne ruku pobozkať, tu kmotríkovi najskôr!“ A Chrobáčik pekne pobozkal ruku. „A poslúchal si? Nebude mamička žalovať?“ - „Ocko, ja som to mamičke nezhasil, a ona to nepovie.“

Medzitým už boli doma. Mamička ich videla oknom, vyšla im oproti a: „Čo, ocko, že dnes tak skoro? Ja ešte nemám večeru hotovú.“

Ocko dal mamičke pusu: „Ale milá mamička, už začína byť chladno, tak sme leteli o niečo skôr. Už toho bude čoskoro zasa koniec.“

A tak mamička robila rýchlo oheň a stavala na polievočku. Ocko si sadol na stoličku - bolieli ho krídelká - a Chrobáčik sa už hojdal ockovi na kolene.

„A mamička, však, Chrobáčik vás pokúšal?“ - „Ale ocko, skoro pokúšal. Ale keď prosil a sľuboval, že to viackrát nebude robiť, tak som mu sľúbila, že to na neho nepoviem. A potom bol skoro stále u kmotričky.“ - „No tak dobre, mamička! Nech si ho u kmotričky nechajú, a my si vezmeme Lienku. Tá nepokúša.“

Chrobáčika napadlo: „Mamička, u kmotričky majú med, a ja som dostal. Ten vám bol sladký!“ - „A nám kmotrička nič neposlala?“ - „Nič.“ - „Ani nemáš čo odkázať?“ - „Nie.“ - „Ale Chrobáčik, ani nás kmotrička nedala pozdravovať?“ - „No áno, mamička, ja som zabudol. Že vás pekne pozdravujú.“

„Vidíš, Chrobáčik! Ale už choď, pristav stoličky k stolu, budeme večerať.“

A Chrobáčik pristavil stoličky k stolu, mamička už niesla na stôl, pekne sa pomodlili, a to im tá polievočka zasa chutila! Bola taká dobrá; zahustená, s rascou. Ocko jej zjedol dva taniere a Chrobáčik skoro tiež dva.

Dlho potom už nebdeli. Chcelo sa im spať. Kľakli si a ocko sa modlil: Podvečer tvoja čeliadka ako ku kvočke kuriatka, k ochrane tvojej hľadíme, láskavý Hospodine.

Chrobáčik na to: „Pán Boh s nami a zlý preč,“ dal papa a pusu, mamička mu podala do postieľky ruku, on ju držal a už všetci driemali.

Pekne sa im to spalo.

Bola jeseň. Svetla ubúdalo a zimy pribúdalo, a tak chrobáčikovia, že už nikam nepoletia. Len musel ocko kmotríkovi sľúbiť, že sa k nim príde s mamičkou a s Chrobáčikom ešte raz pozrieť; a to hneď zajtra, skôr ako udrie zima.

A tak druhý deň po raňajkách, že pôjdu ku kmotričke. A šli. Veď už na nich čakali. Dávali si pusy a Chrobáčik bozkával ruku. Ale bol tam ešte niekto. Kmotrička vzala Chrobáčika za ruku: „Poď, Chrobáčik, pobozkaj aj tuto Janinke ruku.“

- A Chrobáčik pobozkal, rýchlo sa však schoval za mamičku.

Sadli si okolo kachlí a začali si rozprávať. Ale kmotrička išla do siene k almare, a Chrobáčik za ňou. „Kmotrička, čo máte?“ - „Ale Chrobáčik, piekli sme koláče, s tvarohom a s makom.“ - A už ich niesla kmotrička plný tanier a každý si jeden vzal, a Chrobáčik, že skúsi aj ešte jeden tvarohový.

A vzal si aj jeden tvarohový, a sedeli okolo kachlí a rozprávali sa. Ale Chrobáčikovi sa akosi nepekne sedelo. „Poď sem, Lienka; ja ti niečo poviem!“ - A Lienka prišla a Chrobáčik jej šepkal nahlas do ucha: „Počúvaj, kto je to tá Janinka?“ - „Ale to je Janinka!“ - „Čia je?“ - „Ale ona nie je ničia, ona je sama svoja.“ - „A čo nemá žiadneho chrobáčika a ocka?“ - „Nie, ona je sama.“ - „A kdeže býva?“ - „Pane, tam pri lese vo vresoch. Takú má krásnu chalupku v machu.“ - „Ale keď sa stále tak veľmi na mňa pozerá.“ - „Ale choď, hlúpy! Veď ona je dobrá. Vieš, ten med - ten sme dostali od nej.“ - „Ale keď ona - -“

Tu však zavolala kmotrička Lienku. Išli do siene a Chrobáčik rýchlo za nimi. „Kmotrička, vy ešte niečo máte?“ - „Mám; pane! Veď ste tu tohto roku už naposledy. Až zasa v lete.“ - „Čo máte?“ - „Počkaj, to sa budeš čudovať! Poď, pomôžeš nám!“ - A Chrobáčik, že pomôže. A šli, ale nie do almary. Tam vzadu na dvore mali ešte komoru - ó, tam mala kmotrička celé zrnko vína, tak ako sa zo strapca odtrhlo, také krásne modré až do červena. A teraz sa ho kmotrička s Lienkou chopili, a niesli ho celé, tak ako bolo, do izby a Chrobáčik im pomáhal.

„Postavte ho tuto na stôl, to bude najlepšie,“ radil kmotrík. Kohútik už mal pripravený, vzal ešte kladivko, vyrazil stopku, nasadil kohútik a kmotrička už držala krištáľový pohárik, aby doň kmotrík natočil. A kmotrík doň natočil, až sa to červenalo a priam vyskakovalo.

A teraz si pripila najprv mamička, potom Janinka, potom kmotrička, po nej ocko, potom kmotrík, a Chrobáčikovi a Lienke tiež dali, ale len líznuť. A všetci si to veľmi veľmi chválili, také to bolo sladké! Len sa im to zdalo priveľmi silné. A tak kmotrička: „Lienka, rýchlo skoč na lúčku s krčahom po rosu!“ A Lienka rýchlo skočila na lúčku s krčahom po rosu.

Kmotrík pritiahol stôl bližšie ku kachliam, natočil do pohárika vína len polovicu, dolial rosou a podával dookola. A tak sedeli a rozprávali: Ako raz bolo s kmotríkom zle. Bolo to čoskoro potom, ako sa s kmotričkou zobrali. Vyletel hneď po západe slnka, celú noc pekne svietil, a keď už k ránu letel zasa domov, tu sa zrazu objavila taká obrovská žlna a už-už ho chcela zaživa prehltnúť. Kmotrík sa nesmierne zľakol, ale rýchlo sa spamätal, a frr na buk, ale žlna hrr za ním. A tak kmotrík rýchlo do škáry, ale žlna zobákom hneď za ním, že bola dierka malá, už ju zobákom tesala. Kmotrík sa od strachu triasol a vlasy mu vstávali dupkom. - „Čo by si kmotrička doma počala, keby takto!“ a zaliezal do škáry ďalej a ďalej, ale žlna zobákom ďalej a ďalej, až už ďalej nemohla a kmotríka nechala. A kmotrík chvíľu ešte čakal a potom pomaličky vyliezal. Ale opatrne a dobre sa obzeral, či tam žlna niekde nesedí. Ale nesedela, a tak letel kmotrík rýchlo domov.

Slnko už bolo vysoko na nebi a kmotrička bola celá vyľakaná. Volala a plakala, lietala a behala, pozerala a pýtala sa, ale nikde nič, o kmotríkovi nikto nevedel. Až zabehla k Janinkinmu ockovi. A on tiež nič nevedel, ale len aby vraj kmotrička nič neplakala, kmotrík že býval poslušný a poslušné chrobáčiky že má Pán Boh na starosti, takže sa im nemôže nič stať. A aj keď sa im niečo stane, že je to tak dobre, že to Pán Boh tak chcel a že sa chrobáčikom nepatrí veľmi plakať a nariekať. Aby len išla kmotrička domov a pekne čakala. A kmotrička išla domov, a keď ide, tu jej prichádza kmotrík oproti. To mala radosť!

A tak si to rozprávali a boli radi, že je to už preč. Ale Lienka sa pritom dala do plaču. - „Čo ti je?“ pýtal sa jej Chrobáčik. - „Ale, keby mi bola tá žlna ocka zožrala!“ - „Ale veď ti ho nezožrala!“ A kmotrík k tomu dodal: „Milá Lienka, vtedy sme ťa ešte ani nemali.“ Ale Lienka, že nech, a vzlykala predsa.

A teraz rozprával ocko: Keď kmotrík a ocko boli ešte chlapci a mali prvý raz letieť, že ich vzal Janinkin ocko so sebou, ukazoval im cestu a rozprával im, čo kedy a ako. A oni sa tomu pekne od neho naučili. A raz, keď už sami lietali, pridal sa k nim Janinkin ocko a hovoril: „Poďte, chlapci, ja vás niekam zavediem. Ale musíte byť ticho a dávať pozor.“ - A oni, že áno. A leteli a leteli, až prileteli k takému krásnemu mestu. Okolo boli krásne záhrady, a tam, už skoro za mestom, v jednej tej záhrade pri ceste stál veľký krásny dom, okná nesmierne veľké a dvere ešte oveľa väčšie. A tie okná boli plné svetla a tie dvere boli dokorán otvorené, a do tých dverí vchádzali stále ľudia, starí aj mladí, chlapci aj dievčatá. A Janinkin ocko hovorí: „Poďte, chlapci, nepoletíme tam dverami. Tamto je kúsok okna otvorený.“ A tak tam vleteli oknom, sadli si dole na rám a pozerali sa. Od stropu dole viseli tri obrovské svietniky a krásne svietili. Dole na zemi bolo plno lavíc. Keď niekto prišiel, vkročil do lavice, zostal chvíľu stáť, pozeral sa do klobúka a potom si pekne sadol. Mal so sebou pod pazuchou dve knihy, a tú jednu si otvoril. Až tu jeden z nich vystúpil na také lešeníčko, kde bol malý stolček, a že budú spievať. A začali spievať a tak krásne spievali! A keď dospievali, vstali, a ten na tom lešeníčku začal sa modliť: že sú neodvážni ľudkovia a že boli neposlušní, aby im to Pán Boh odpustil pre milého Syna svojho a svojím Duchom aby ich posvätil. Potom otvoril tam na stolčeku obrovskú knihu a čítal z nej o hrsti a o červíčkovi, a že aby sa nebál. A keď si zasa sadli, tu im pekne rozprával, že keď sa niekto bojí Pána Boha, nemusí sa nikoho báť, ba že ani nesmie, pretože to Pán Boh nechce. Potom sa zasa modlili a zasa spievali, a keď už vychádzali, dávali pri dverách niečo na tanier, až to cinkalo. „Však, chlapci, to bolo pekné!“ hovoril Janinkin ocko. „Ale teraz musíme rýchlo zasa svietiť, aby sme to dohnali.“ A tak rýchlo svietili. A od tých čias tam ocko s kmotríkom často boli, a tej modlitbičke, ktorú sa vždy pred spaním modlia, sa tam naučili.

Oni ju tam spievavali: Podvečer tvoja čeliadka ako ku kvočke kuriatka, k ochrane tvojej hľadíme, láskavý Hospodine.

A tak si rozprávali a Chrobáčikovi sa to páčilo. Len že sa Janinka tak veľmi na neho pozerala! Akosi sa jej akoby bál. A tu sa ona k nemu obráti: „No Chrobáčik, kedy ty poletíš?“ A že mu to tak pekne povedala a pekne sa naňho usmievala, tak sa už tak veľmi nebál. „Ó, čoskoro“ - „Ale už budeš pomaly dosť veľký. Len či vieš dosť poslúchať! Uvidíme. Ale mňa snáď pozveš, keď prvý raz poletíš, aby sme ťa odprevadili!“ - A Chrobáčik, že pozve, a mamička k tomu s radosťou dodala, že už to snáď bude o budúcom svätom Jánovi.

A pritom zostalo. Už vstávali a chystali sa na odchod.

„Ach, zasa tá zima!“ nariekala mamička.

„Ale dá Pán Boh, bude zasa leto a zasa sa uvidíme,“ tešila ju kmotrička. A začalo sa lúčenie. Pekne sa bozkávali a Pánu Bohu sa porúčali. - Už bolo skoro chladno, a tak sa náhlili, Janinka tam k lesu do vresu, Chrobáčik s ockom a s mamičkou tam do svahu pod jalovec. Už boli uprostred lúčky, keď sa Chrobáčik ešte raz obzrel. Janinka už bola preč; kmotrík, kmotrička a Lienka stáli pred chalupkou pod dubom a pozerali sa za nimi. - „S Pánom Bohom, kmotrička, až zasa v lete!“ vykríkol Chrobáčik. A už ich nebolo vidieť.

Už cestou hovoril ocko: „Nie, nie je čo odkladať. Mohla by zrazu udrieť zima a bolo by s nami zle. Musíme sa hneď dať do práce.“ A hneď sa dali do práce. Najprv aby mala mamička na zimu všetko pripravené. A tak jej priniesli z komory všetko do kuchynky, hrach a krúpy a jahly a krupicu a múku, tiež trochu šošovice a potom ešte iskričku masla.

Nato sa hneď pustili do dreva. Mali ho tam na dvorčeku pekne uložené na výslní. A tak ho nanosili do kuchynky, čo sa tam len zmestilo, a k tomu ešte plnú skriňu, až po samé dvere. Potom vyliezol ocko po rebríku vikierom na povalu. Tam bolo plno suchučkého drobného machu. Tým strop pekne prikryl, aby im nebolo zhora zima, zvyšok potom zhodil dole a dvierka od vikiera radšej pribil. Vlani im ich vietor vyrazil, a div že celú strechu nerozobral. Ešte šťastie, že nebola taká zlá zima.

A teraz chodili okolo chalupky, a kde bola nejaká škárka, dobre ju zatkli, takže nikde nemohlo ani prefúkať. Potom zavreli dvere na petlicu, zastrčili špajdľu a celé dvere zarovnali drevom, aby im v sieni neprekážalo. Naposledy po všetkom vypchali machom okná, ako v kuchynke, tak v izbe, a dobre ich doskou zabednili. Svetla mali dosť a dosť. A teraz - nech si aj mrzne! Veď už vonku burácalo.

A tak sa ešte pomodlili: Podvečer tvoja čeliadka ako ku kvočke kuriatka, k ochrane tvojej hľadíme, láskavý Hospodine.

Papa a pusu, „Pán Boh s nami a zlý preč!“, a ľahli a spali a spali a spali.

A spali a spali a spali. Keď sa Chrobáčik prebudil, boli ocko a mamička hore. Ležali v posteli a rozprávali sa. „Mamička, dáte mi med?“ - „Med? Aký med? Chrobáčik, veď žiadny med nemáme,“ - „Ale viete - čo nám včera Janinka poslala.“ - „Včera? Janinka? Ale to sa ti, chlapček, niečo snívalo.“ - „Ale nie, mamička. Veď ste mi už včera dali.“ - „Ale ale! To sa ti snívalo. Len sa spamätaj! Vieš, naposledy sme boli u kmotričky, potom sme hneď všetko zatkli, a od tých čias spíme.“ Škoda! Ale keď to tak bolo!

Chrobáčik sa skoro mračil. Tu ho napadlo: „Ocko, ako je vonku? Ja by som sa rád pozrel.“ Ale ocko: „Milý Chrobáčik, je tam zima, to by si zmrzol. A veď máme dvere zarovnané drevom.“ - „Ale ocko, mohli by sme sa pozrieť oknom“ - „Ale to je tiež zabednené a zatknuté. A natiahla by sa nám sem zima.“ A až keď mamička hovorila, že by sa tiež rada pozrela, ako to vonku vyzerá, a že by potom trochu zakúrila, tak ocko, že áno. Vstal, odbednil od okna dosku, a Chrobáčik mu pomáhal. Potom pomaličky odstránili mach a tu to videli: Samý, samý sneh, lúčka preč, svah preč, a nič iba sneh. Na jalovci nad chalupkou ho im toľko ležalo, že sa konáre až prehýbali. Slniečko len tak trošku svietilo a sneh sa tak krásne ligotal a bolo celkom tichúčko. Chrobáčik by sa rád ešte na to pozeral, ale ocko, že tam mrzne a že musí rýchlo zasa okno zatknúť a zabedniť. A tak okno zatkli a zabednili.

Mamička už zatiaľ zakurovala, a že pritom uvarí kvapku polievky. A uvarila. Pekne sa pomodlili a jedli. Ale bolo im predsa trochu zima, a tak si rýchlo zasa ľahli a hovorili: „Ale ocko, či sa u kmotričky zasnežilo!“ - „Ó, nezasnežilo. Oni zostávajú pod dubom.“ - „Ale Janinka! Mamička, kdeže zostáva?“ - „Ona zostáva v machu medzi vresom.“ - „Ona sa zasnežila, však! A ona hovorila; že ma vyprevadí, keď prvý raz poletím.“ - „Ale neboj sa! Nech sa zasnežila. Veď ona si zakúri, keď je jej zima.“ - „A má drevo?“ - „Ale ako by nemala!“ - „A ona tam je sama?“ - „Sama.“ - „Prečo je sama?“ - „No, keď nikoho nemá. Ocko a mamička jej dávno zomreli:“ - „Ó, ja by som nebol sám.“ - „Ale keby to tak Pán Boh chcel, to by si musel pekne poslúchnuť.“ - „Nech, veď Janinka má med a víno! Však, to víno dostala kmotrička od nej?“ - „Neviem, milé dieťa. Snáď.“

Tu ich ocko vytrhol: „Chrobáčik, myslíš naozaj, že je tam Janinka sama?“ - „Keď tam nikto s ňou nie je.“ - „Čo s ňou nikto nie je?“ - „A kto?“ - „Pán Boh je s ňou. A jej ocko hovorieval, že poslušné chrobáčiky má Pán Boh na starosti, takže sa im nič nemôže stať, a aj keď sa im niečo stane, že je to tak dobre. A Janinka to dobre vie a poslúcha a nič sa nebojí.“ - „A máte ju radi, ocko?“ - „Ale ako by som nemal!“ - „A vy, mamička, tiež?“ - „Ale samozrejme, že mám.“ - „A kmotrička ju má tiež rada?“ - „Ale áno, má. Chrobáčikovia sa majú všetci radi.“ - „A ocko, kedyže teda už poletíme?“ - „No počkaj, až zasa bude leto. Tak asi o svätom Jánovi.“ - „A ako sa to robí, keď sa tým ľuďom svieti?“ - „Ale to sa nijako nerobí. To sa len letí a oni vidia.“ - „Ale ako potom, keď už bolia krídla?“ - „Potom sa im trochu odpočinie. Ale hneď sa zasa letí.“ - „A ocko, čo tí ľudia teraz robia, keď vy im nesvietite?“ - „Milé dieťa, to ja neviem, čo robia: Snáď tiež spia, alebo si rozprávajú rozprávky. Ale ja vždycky počúvam, že sú neposlušní a že sa im nedarí dobre.“ - „Nedobre? Čo je to?“ - „No, nemajú sa radi.“ - „Ale to by som im ja nesvietil, keď sa nemajú radi.“ - „Ale do toho nám nič nie je. Keď Pán Boh chce, aby sme im posvietili, tak im svietime.“

Chrobáčikovi uviazli na mysli tie rozprávky. „Mamička, rozprávajte mi nejakú rozprávku!“ - „Ale keď ja, Chrobáčik, už žiadnu neviem.“ - „No viete, tú, ktorú ste mi rozprávali už dávno.“ - „O čom bola?“ - „No viete, o tom kocúrikovi a mačičke. Viete?“ A mamička, že bude rozprávať, a rozprávala: „Tak bol raz jeden kocúrik a jedna mačička. Už je tomu dávno. Kocúrik bol celý krásny čierny ako uhoľ a mačička celá krásna biela ako mlieko. A mali sa radi. Tu sa im raz narodili mačiatka. Tri, dva kocúriky a jedna mačička. Ten jeden bol krásny čierny ako uhoľ, ten druhý bol krásny biely ako mlieko, a tá mačička bola krásna mourovatá. Mali sa radi a boli dobré. Vždycky sa pekne hrali alebo pomáhali ockovi a mamičke priasť. Raz potom na jar hovorila mamička: Deti, ja pôjdem s ockom chytiť nejakú myšku alebo niečo, aby ste nemali hlad. Buďte dobré a majte sa radi! Prídeme hneď. A ešte vám tu troška zakúrim, aby vám nebola zima.

A ešte im troška zakúrila, a išla a zavrela za sebou dvere, aby im tam niekto nevliezol. Mačiatka sa pekne hrali. Až potom kocúriky, že sa budú prevaľovať. A mačička, že tiež. A tak sa prevaľovali a prevaľovali, takže sa ten biely kocúrik dostal dospodu. Bolelo ho to, ale aj ho to hnevalo. A tak, on že sa už s nimi hrať nebude. Sadol si ku kachliam, pekne sa oblizoval a hovoril im: Veď hľaďte; ja som krásny bielučký ako mlieko, a nie taký špinavý ako komín a taký čierny ako uhoľ. Ale druhý kocúrik: Ó, že on je oveľa krajší, že je navlas taký ako ocko. A mačička sa až teraz začala chváliť: Ó, že ona je najkrajšia, že je čierna aj biela.

A tak sa začali hádať, a hádali sa a hádali, a potom sa začali strkať, a strkali sa a strkali, až strčili do kachlí. Kachle sa zbúrali, oheň sa vysypal, v izbe to začalo horieť, polica, posteľ, almara, stôl; všetko horelo - a mačiatka chceli utiecť, ale dvere boli zavreté. A tak kričali a kričali, ale oheň ich predsa zožral. A keď prišiel ocko a mamička, už boli kocúriky a mačička spálené, a chalupka bola spálená, a všetko bolo spálené, pretože boli mačiatka neposlušné. A ocko a mamička plakali. A tam neďaleko bol kopec, oni naň povesili zvonec a zvonili a zvonili, a už je tej rozprávke koniec. Bim bam, bim bam, bim bam - -“