Květuška a čarovná slnečnica

V krásnom domčeku s veľkou záhradou bývalo kedysi jedno malé dievčatko, ktoré sa volalo Květuška.

Jej meno jej mamička vybrala veľmi dobre, pretože Květuška už od malička milovala všetky kvietky a každý kvietok jej robil veľkú radosť. Trhala ich každý deň pekne do kytičiek a s nadšením zakaždým obdivovala ich pestré farbičky aj tú neodolateľnú vôňu, čím tieto kvety toto dievčatko priam očarili.

Z niektorých kvietkov si s obľubou zapletala venčeky, ktorými si ozdobovala svoje prekrásne, dlhé blond vlásky, a keď ich mala rozpustené a pekne učesané, naozaj vyzerala ako nejaká malá princezná alebo víla, len čo je pravda! Niektoré kvietky však nechávala radšej voľne rásť, pretože vedela, že po odtrhnutí čoskoro uvädnú a o to skôr potom stratia svoj pôvab, krásu aj vôňu. Všetky tieto kvietky veľmi rada polievala a starostlivo dbala, aby sa žiadny z nich nepolámal.

Mamička mala zo svojej dcérky skutočnú radosť a nadovšetko ju zbožňovala, pretože takú dobrú, milú, pracovitú a peknú dcérku by jej mohol hocikto len závidieť!

Raz zasadila mamička pod okienko Květuške pre radosť slnečnice, ktorých kvety ju po rozkvitnutí priam očarili.

Boli žltučké ako to najjasnejšie slniečko a každý deň sa práve za slniečkom otáčali. Len jedna z nich sa k slnku neotočila nikdy, ba práve naopak! Akoby jej azda práve slniečko nejako prekážalo a bála sa mu pozrieť do očí.

Bola zo všetkých slnečníc tou najnižšou a najslabšou a celá sa ohýbala k zemi. Květuška ju hneď starostlivo poliala, len aby neuschla, ale ani voda jej nepomohla a slnečnica začala chradnúť a vädnúť.

Květuške bolo takmer do plaču, pretože netušila, ako tomu úbohému kvietku pomôcť. Nakoniec sa rozhodla, že umierajúcu slnečnicu odtrhne a vezme si ju k sebe domov, vloží ju do vázy, ktorú si postaví priamo k svojej postieľke.

Len čo tak urobila, odtrhnutá slnečnica sa v očiach Květušky razom celá akoby ožila!

Zamávala svojimi žltými lupienkami, vzpriamila sa a v tej chvíli sa Květuške zdalo, akoby sa jej zadívala priamo do očí a ešte k tomu sa na ňu usmiala a žmurkla!

„Nie, to nie je možné, to predsa nemôže byť pravda, azda sa mi to len zdá a klame ma môj zrak!“ pomyslela si Květuška, ale nemýlila sa.

Jej umierajúca slnečnica sa na ňu skutočne zadívala, usmiala sa a dokonca k nej prehovorila aj ľudským hlasom!

„Ahoj, Květuško! Som čarovná slnečnica Patrícia a som tu k tvojim službám! Stačí len odtrhnúť jeden z mojich lupienkov a nahlas vysloviť svoje želanie!“ povedala Patrícia, ale odvtedy už nikdy neprehovorila!

Stala sa na pohľad celkom obyčajným kvetom slnečnice zdobiacim vázu, avšak obyčajná rozhodne nebola!

V tej chvíli Květuška nevedela, čomu má vlastne veriť. Bola si istá, že len chvíľu blúznila a na okamih sa ocitla vo svojom sne.

Nedalo jej to však, a tak sa rozhodla slová Patrície vyskúšať. Odtrhla jeden z jej žltooranžových lupienkov a vyslovila len tak zo žartu:

„Chcela by som sa stať malou opičkou!“ A skôr než by ste, deti, povedali švec, bola z Květušky naozaj pekná opička v šatôčkach zdobených čipkou!

Odtrhnutý lupienok slnečnici znova narástol, ale Květuška už zostala v podobe opičky presne tak, ako si priala.

„Hurá! Je zo mňa opička, sláva!“ vykrikovala radostne Květuška a so slnečnicou v ruke veselo skákala azda meter vysoko!

Hneď sa išla na seba pozrieť domov do zrkadla, kde sa sama sebe nesmierne páčila. Potešene juchala, skákala, hopsala, vreštala, veselo tancovala, až pritom nechtiac odtrhla nový lupienok slnečnice, bez toho, aby si to akokoľvek uvedomovala, a prešťastne pri tom vykrikovala:

„Som krásna opička a práve taká chcem zostať už navždy!“ Ale to práve nemala hovoriť, pretože tým v tej chvíli spečatila svoj osud navždy!

Patrícia jej to splnila ako jedno z jej ďalších prianí, s čím sa už raz navždy nedalo nič robiť. Svoju podobu už Květuška nemohla nikdy viackrát zmeniť a touto malou opičkou tak musela zostať navždy! Mohla síce vysloviť celé tisíce ďalších, najrôznejších prianí, ale žiadne z nich jej podobu krásneho dievčatka už späť nikdy nevrátilo.

Květuške to však príliš nevadilo, pretože aj vo svojej opičej podobe zostala stále veselá a šťastná. Smela sa aj naďalej maznať a tešiť všetkými tými krásnymi kvietkami a navyše mala onú čarovnú slnečnicu, ktorá jej pomáhala až do konca života k splneniu všetkých ďalších prianí.

Mamičke Květušky však trvalo veľmi dlho, kým sa s touto príhodou zmierila, ale nakoniec mala opičku rada úplne rovnako ako svoje kedysi krásne dievčatko.

Odvtedy sa im spolu v chalúpke žilo a hospodárilo veľmi dobre a mohli si v hojnosti doprajúť všetko, čo sa im len zachcelo.

Lupienky čarovnej slnečnice boli naozaj stále v plnom počte, a to aj keď všetkých prianí stále pribúdalo. Všetky tie Květuškine prianíčka však boli celkom nevyčerpateľné, a tak je dosť pravdepodobné, že opička Květuška využíva záhadné kúzla svojej vzácnej slnečnice ešte dodnes, kto vie?