Lesná chalúpka

Žil, bol jeden chudobný drevorubač a ten mal ženu, ktorej pánboh nadelil tri dcéry, už to boli dievčatá na vydaj. Bývali v malej chalúpke hneď pri lese, odkiaľ sa každé ráno vydával za prácou a jedna z dcér mu nosila obed. Prišiel rad zase na tú najstaršiu, a tak otec povedal: „Aby si našla cestu, ty dievča popletené, vezmem si tu vrecúško prosa a budem ho cestou rozsýpať.“ No, nápad to bol dobrý, keby v lese nelietalo toľko hladných vrabcov, škovránkov, pinkaví, drozdov i stehlíkov. Keď sa najstaršia dcéra vydala s obedom, proso bolo vyzobkané do posledného zrnka, a tak dievča zablúdilo. Kráčalo bez cieľa stále za nosom, kým slnko nezapadlo a nenastala noc. Stromy sa v tme tvárili ako strašidlá, k tomu húkali sovy, človeka z toho chytal strach. Vtom zbadala v diaľke medzi stromami svetielko. „Tam budú určite ľudia,“ pomyslela si: „iste ma nechajú prenocovať.“, a šla za ním.

Svetielko ju doviedlo k lesnej chalúpke. Zaklopala a ktosi ju chrapľavým hlasom pozval ďalej, tak vošla do tmavej predsiene a zabúchala na dvere izby. „Len ďalej!“ zavolal ten hlas. Keď otvorila, sedel tam pri stole prastarý sivý muž, hlavu mal podoprenú dlaňami a dlhé biele fúzy mu splývali zo stola až na zem. Na peci ležali tri zvieratá, sliepočka, kohútik a strakatá krava. Dievča starčekovi vyrozprávalo svoj príbeh a poprosilo ho o nocľah. Muž povedal: „Krásna sliepočka, kohútik spanilý, múdra kravička, čo mi poviete, milí?“ A zvieratká odvetili: „Bať! Bať!“, čo muselo určite znamenať: „Áno. Áno.“, pretože starec pokračoval: „Tu je všetkého dosť, choď do kuchyne a uvar nám večeru.“ Dievča sa odobralo do kuchyne a uvarilo výborné jedlo, ale na zvieratká ani nepomyslelo. Donieslo plnú misu na stôl, sadlo si k sivákovi a jedlo a jedlo. Keď hodovanie skončilo, spýtalo sa: „Som unavená, kde je nejaká posteľ, do ktorej si môžem ľahnúť a spať?“ Vtedy zvieratká odvetili: „S ním si jedla, s ním si pila, na nás si však nepomyslela! Hľadaj sama, kde v noci budeš spať!“ A starec povedal: „Choď hore po schodoch, nájdeš tam komoru s dvoma posteľami, vytras periny a povleč čistou bielou plachtou, ja si pôjdem tiež ľahnúť.“ Dievča vybehlo hore, a keď vytraslo periny a čisto povlieklo, do jednej postele si ľahlo a zaspalo. Po nejakom čase prišiel sivák, posvietil si na ne a potriasol hlavou. Videl, že tvrdo spí, tak otvoril padacie dvierka a nechal to dievča spadnúť do pivnice. Zatiaľ prišiel neskoro večer z lesa domov hladný drevorubač a robil svojej žene výčitky, že ho nechala celý deň bez jedla. „Nie je to moja vina,“ bránila sa žena: „Našu najstaršiu som poslala s obedom, ale asi zablúdila, no azda príde ráno späť.“

Ráno drevorubač vstal, aby sa vydal do lesa, a prikázal žene, aby mu tentoraz obed priniesla prostredná dcéra. „Vezmem so sebou vrecúško so šošovicou,“ povedal: „jej zrnká sú väčšie ako proso, lepšie ich uvidí a nestratí sa.“ Ale šošovica sa tým lesným spevákom tiež zapáčila, takže keď sa okolo poludnia vydala s jedlom do lesa prostredná dcéra, viedlo sa jej ako sestre. Zablúdila a chodila lesom až do večera a nakoniec prišla k lesnej chalúpke, bola pozvaná dovnútra a poprosila o jedlo a nocľah. Bielofúzy starček sa opäť spýtal zvieratiek: „Krásna sliepočka, kohútik spanilý, múdra kravička, čo mi poviete, milí?“ A zvieratká opäť odvetili „Bať Bať!“ a všetko sa odohralo ako predošlého večera. Dievča navarilo dobré jedlo a jedlo a pilo so starčekom a o zvieratká sa nestaralo. A keď sa potom zháňalo po lôžku, tu jej zvieratká odvetili: „S ním si jedla, s ním si pila, na nás si však nepomyslela! Hľadaj sama, kde v noci budeš spať!“ Keď zaspala, prišiel sivák, potriasol hlavou a nechal ju spadnúť do pivnice.

Tretieho rána povedal drevorubač svojej žene: „Dnes pošli s jedlom tú najmladšiu, tá je dobrá a poslušná, tá zo správnej cesty nezíde ako jej zvedavé sestry, ktoré by sa len rojili ako divé čmeliaky.“ Ale matka nechcela a povedala: „Mám stratiť aj svoje najmilšie dieťa?“ „Neboj sa,“ odvetil muž: „to dievča sa nestratí, je múdre a rozumné, vezmem si so sebou hrach a budem ho sypať na cestu.“ Ale keď sa tá najmladšia vydala s košíkom cez ruku z domova, mali lesné holúbky hrášok už dávno vo vole a cesta sa tak kľukatila, až aj ona nakoniec zablúdila a k večeru prišla k lesnej chalúpke. Tam priateľsky poprosila, či by mohla prenocovať, a muž s bielou bradou sa opäť spýtal zvieratiek: „Krásna sliepočka, kohútik spanilý, múdra kravička, čo mi poviete, milí?“ „Bať! Bať!“ povedali opäť zvieratká. Dievča išlo najprv k peci, kde zvieratká ležali, pohladilo kohútika i sliepočku po hladkom perí a strakatú kravičku pošteklilo medzi rohmi. A keď na želanie starčeka uvarilo výbornú polievku a misa stála na stole, povedalo: „A čo zvieratká? Tie nedostanú nič? Vonku je všetkého habadej, najprv sa postarám o ne!“ A išlo, donieslo jačmeň a nasypalo kohútikovi a sliepočke a kravičke predložilo celé náručie voňavého sena. „Nech vám chutí, moji milí.“ povedalo: „Iste budete mať aj smäd, donesiem vám čerstvú vodu.“ Potom donieslo vedro plné vody, kohútik a sliepočka vyskočili na okraj, ponorili zobáčiky a potom zaklonili hlavičky, ako už tak vtáčiky pijú. Aj strakatica urobila jeden mocný dúšok. Keď boli zvieratká opatrené, sadlo si dievčatko k starčekovi za stôl a dojedlo, čo mu nechal. Za chvíľu sa kohútik i sliepočka dali skrývať hlavu pod krídlo a strakatica tiež gúľala ospalo očami, tu dievčatko povedalo: „Nepôjdeme už spať?“ A starček sa spýtal zvieratiek: „Krásna sliepočka, kohútik spanilý, múdra kravička, čo na to poviete, milí?“ Zvieratká odvetili: „Bať! Bať, s nami jedla, pila s nami tiež, že na nás myslela, krásnu noc prajeme, mäkko lež!“ Potom dievča vyšlo po schodoch, vytraslo periny, povlieklo čistú plachtu, a keď bolo hotové, prišiel starček, ľahol si do jednej postele a rozprestrel si na perinu svoju dlhú bielu bradu. Ona si ľahla do druhej postele, pomodlila sa a zaspala.

Spala pokojne až do polnoci, vtedy ju zobudil akýsi ruch v dome. Všade naokolo to čudne šuštalo, šelestilo, praskalo a búchalo. Drevené trámy stenali, akoby ich niekto trhal zo základov, potom to rachotilo, akoby sa rútilo schodisko, a nakoniec to zahrmelo, akoby sa zrútila celá strecha. Potom zrazu všetko utíchlo a dievča, ktorému sa nič nestalo, zostalo pokojne ležať a opäť zaspalo. Ráno ju pošteklili na lícach slnečné lúče, a keď otvorila oči, takmer sa jej zastavilo srdce. Ležala totiž v nádhernej a obrovskej sále, ktorej steny boli pokryté zlatými kvetmi, posteľ bola zo slonoviny a periny z červeného zamatu, na stoličke ležali krásne šaty a vedľa stál pár perlami vyšívaných črievičkov. Dievča si myslelo, že je to len sen, ale prišli traja sluhovia v krásnych livrejách a pýtali sa, čo im prikazuje. „Ale choďte,“ odvetila: „ja hneď vstanem a uvarím starčekovi polievku a dám najesť kohútikovi, sliepočke a strakatici.“

Tu jej prišlo na myseľ, kde starček vlastne je, a tak sa pozrela na vedľajšiu posteľ, ale tam ležal nejaký cudzí muž. A keď si ho lepšie obzrela, videla, že je mladý a krásny. Vtedy sa zobudil, posadil sa a povedal: „Ja som kráľovský princ a do starého sivého mužíka ma začarovala čarodejnica. Musel som žiť v lese so svojimi tromi vernými sluhami v podobe kohútika, sliepočky a strakatej kravy. A vyslobodiť ma mohlo len dievča, ktoré by sa správalo milo a priateľsky nielen k ľuďom, ale aj k zvieratám. A to si bola ty! Dnes o polnoci si nás vyslobodila a tá stará lesná chalúpka je opäť môj kráľovský palác.“ A keď vstali, povedal princ tým trom sluhom, aby vyrazili a priviezli jej matku aj otca na svadbu. „A kde sú moje dve sestry?“ spýtalo sa dievča. „Tie som zavrel do pivnice a zajtra ich nechám zaviesť do lesa k jednému uhliarovi, tam budú slúžiť za slúžky, kým sa nepolepšia a viac nenechajú hladovať úbohé zvieratá.“