Janko Nebojsa

Bol raz jeden otec a mama a mali jediného syna Janíčka. Ešte bol chlapec, a už bol nesmierne silný. Raz vybehol za mamou do lesa, keď zbierala haluzinu. Chvíľku sa na ňu pozerá a potom hovorí:
„Ale mama, nezbierajte sa s tým, počkajte!“ A chytil strom, vytrhol ho aj s koreňom a odniesol domov.
Otec príde z poľa, vidí na dvore silnú borovicu a pýta sa:
„Kto ju to priviezol?“
„Ale to náš Janík priniesol z lesa, pozri sa, otec, ešte ho budeme dobre chovať a potom bude až poriadne silný!“ Urobili, ako mama povedala, a keď mal milý Janík pätnásť rokov, mal ísť do sveta. Mama mu ušila košele, napiekla buchiet a otec sa ho pýta:
„Aké remeslo si vyberieš?“ A Janík na to:
„Ja sa, otec, pôjdem učiť báť sa.“
Na ceste sa stretol s krajčírom. Pridal sa k nemu, išli spolu, ale krajčír to hnal ako splašený. Janík za ním sotva klopýtal. „Nesmieš tak bežať,“ volal, „ja nie som zvyknutý chodiť.“
„A čo si za remeselníka?“ pýta sa krajčír. „Čo by som bol,“ povedal Janko, „ja sa idem učiť báť sa.“
Prišli pod jeden strom, už bolo poludnie. Janko si tam ľahol, rozbalil uzol s buchtami a s krajčírom sa o ne podelili. Najedli sa a potom zaspali. Zastihol ich večer, ďaleko už nemohli, prišli za dedinu k cintorínu a tam bola drevená zvonica. Povedali si, čo budeme kde hľadať, zostaneme tu na nocľah. Vliezli tam obaja a Janko hneď spal. Keď odbila jedenásta hodina, zrazu z hrobu vstal nebožtík, vyzliekol si tam košeľu a preč. Krajčír budí Janka:
„Pozri sa, nebožtík tam nechal košeľu!“
„A to je dobré,“ povedal Janko, „ja si to s ním vymením. Mne mama dala košele hrubé, a tento má tenkú, to sa mi hodí.“
Košeľu nebožtíkovu si vzal, svoju tam nechal, ale pred polnocou sa nebožtík vrátil a volá:
„Janko, daj mi moju košeľu!“
„Veď tam máš moju,“ hovorí Janko, „je ti dosť dobrá!“ Ale tomu sa Jankova košeľa nepáčila, a milý nebožtík sa škriabe po zvonici hore. Keď bol už pekne vysoko, Janko zatriasol trámami a nebožtík spadol na zem ako žaluď. Zatiaľ udrela dvanásta, a tak už nemal moc. K ránu, keď svitalo, krajčír hovorí:
„Poď preč, nech nás tu niekto nenájde!“ Tak šli, Janko videl mŕtveho pri zvonici a pochoval ho v jeho hrobe: maj pokoj!
Prišli na kraj mesta a Janko hovorí:
„Poď, pôjdeme do hostinca, zohrejeme sa!“ Šiel napred ako pán a hneď prikazuje krčmárovi:
„Pán hostinský, dajte nám niečo na zohriatie!“ Hostinský odbehol, Janko hľadá krajčíra, vyšiel von za ním, obzerá sa, krajčír preč. No, keď tak, veď aj ja niekam prídem bez teba!
Prišiel k jednému zámku a hlási sa u hlavného správcu, aby ho tam nechal cez noc. „Človiečik,“ hovorí správca, „my sami tu v noci nie sme, tu straší.“ Ale Janko inak nedal, že to skúsi. Dali mu jedlo, drevo, aby si mohol zakúriť, a odišli na noc preč. Janko sa vyzliekol, poriadne si zakúril, dal si posteľ ku kachliam a leží.
Na veži odbilo jedenásť, a zrazu vrazí do izby chlap, na siahu vysoký, a truhlu má na chrbte. Janko ju dobre nevidel a myslí si: Kto to sem lezie s tým košom? A ten mu postavil truhlu pri nohách a ide preč. Hlupák! pomyslí si Janko, postaví mi to sem a ide preč. Počkaj, pozriem sa, čo to tam nesie. Až teraz vidí, že to je truhla, vylomil veko, a v truhle nebožtík. Hneď sa posadil a hovorí:
„Človeče dobrý, daj mi dve facky.“
„No, keď tak prosíš, prečo nie,“ povedal Janko a dal mu z každej strany jednu. A nebožtík hovorí:
„To si mi ich kapitálne odplatil! Dal som svojmu kočišovi nevinne dve facky, a už tridsať rokov sa takto trápim.“
Nebožtík hneď viedol Janka do pivnice, boli tam zakopané tri kade plné peňazí. Vykopali ich a nebožtík hovorí:
„Jednu daj na nadácie, jednu rozdaj chudobným a tretiu si nechaj za to, že si ma vyslobodil.“
„Ja nijaké peniaze nechcem,“ hovorí Janko. Všetko zase zakopal, pozamykal, a keď prišiel hore, truhla bola preč.
Ráno, keď prišiel hlavný správca, Janko mu povedal o poklade, správca to dal všetko prezrieť a ponúkol Jankovi, nech tam zostane s nimi. A Janko hovorí:
„Báť som sa nenaučil a už sa asi nenaučím, tak to skúsim s iným remeslom.“ A ak nezomrel, je tam dodnes.