Kráľovská hádanka

Bol raz jeden princ, ktorý dostal chuť obzrieť sa trochu po svete a vzal so sebou jedného verného sluhu. Jedného dňa títo dvaja dorazili do hlbokého lesa, ktorý nemal konca, a keď prišiel večer, nevedeli, ako prečkajú noc. Vtom princ uzrel opodiaľ akúsi chalupu a potom dievča, ktoré práve prichádzalo, a keď prišlo bližšie, videl, že je veľmi pekné. Pozdravil ju a spýtal sa: „Milé dieťa, mohli by sme ja a môj sluha dnes prespať v tej chalupe?“ „Ach, áno,“ povedalo dievča smutným hlasom, „to by ste iste mohli, ale ja vám to neradím, nechoďte tam.“ „Prečo nie?“ spýtal sa princ. Dievča si povzdychlo a povedalo: „Moja macocha ovláda temné čarodejnícke umenie a s cudzincami nezaobchádza dobre.“ Ale keďže sa už celkom zotmelo a oni aj tak nemohli ďalej, nebolo pomoci a do chalupy šli. Sedela tam v kresle pri krbe starena s červenými očami a cudzincov si so záujmom obzerala. „Dobrý večer,“ zaškrekotala a tvárila sa celkom priateľsky, „sadnite si a odpočiňte si.“ Potom zafúkala do uhlíkov, nad ktorými niečo varila v malom kotlíku. Dievča ich však včas varovalo, aby si dávali pozor, nič nejedli a nič nepili, lebo starena varí zlé lektvary. Spali potom pokojne až do skorého rána.

Keď boli pripravení na odchod a princ už sedel na koni, starena povedala: „Počkajte chvíľu, dám vám napiť na cestu.“ Kým išla po nápoj, princ odišiel preč a sluha, ktorý si ešte pripevňoval sedlo, bol už sám, keď sa vrátila. „Zanes to svojmu pánovi.“ prikázala mu, ale v tom okamihu jej pohár vykĺzol a jeho obsah vyšplechol na koňa a bol to, vidíte, jed taký silný, že úbohé zviera padlo v tom okamihu mŕtve na zem. Sluha bežal za pánom a rozprával mu, čo sa stalo, a keďže tam nechcel nechať sedlo, bežal späť, aby si ho priniesol. Keď prišiel k mŕtvemu koňovi, sedel na ňom hladný krkavec a hodoval. „Ktovie, či dnes zoženieme niečo lepšie pod zub.“ povedal si sluha, krkavca zabil a vzal ho so sebou.

A išli celý deň tým lesom, ktorý nemal konca. Až za súmraku našli hostinec. Sluha dal hostinskému krkavca, aby ho pripravil na večeru. Ale netušili, že sa tentoraz znova ocitli v zbojníckom pelechu. Za hlbokej noci prišlo dvanásť vrahov a chceli cudzincov zabiť a olúpiť. Ale skôr než sa pustili do práce, posadali si za stôl, hostinský aj čarodejnica si prisadli k nim a zo spoločnej misy jedli polievku, do ktorej hostinský nasekal krkavčie mäso. Sotva však prehltli pár súst, popadali všetci mŕtvi, lebo krkavec dostal do tela s konským mäsom aj jed pripravený pre princa. Tak v tom dome nezostal nikto živý okrem dcéry hostinského, ktorá bola poctivé dievča a na tých ukrutných zločinoch nemala nijaký podiel. Otvorila cudzincom všetky dvere a ukázala im nahromadené poklady. Princ jej však povedal, že si môže všetko ponechať, že z toho nechcú nič, a išiel so svojím sluhom ďalej.

Po dlhom putovaní dorazili do mesta, kde žila krásna, ale svojhlavá princezná, ktorá nechala vyhlásiť, že kto jej dá hádanku, ktorú nedokáže vyriešiť, ten sa stane jej manželom, ale ak ju princezná vyrieši, príde ten odvážlivec o hlavu. Tri dni si nechávala na rozmyslenie a bola, vidíte, taká múdra, že všetky predložené hádanky vyriešila ešte pred uplynutím tejto lehoty. Už deväť mladíkov takto zišlo zo sveta, keď dorazil princ a toho svojou veľkolepou krásou tak oslnila, že aj on pre ňu chcel vsadiť svoj život. A tak predstúpil pred princeznú a položil jej svoju hádanku. „Čo je to,“ povedal, „jeden nikoho nezabil a predsa ich dvanásť zomrelo.“ Princezná nevedela, čo by to mohlo byť, rozmýšľala a rozmýšľala, ale nič jej nenapadlo. Listovala vo svojich knihách hádaniek, ale ani v nich riešenie nenašla. Skrátka jej múdrosť bola v koncoch.

Keď si nevedela rady ani pomoci, prikázala slúžke, aby sa vkradla do princovej spálne, aby počúvala jeho sny, lebo princezná si myslela, že princ iste hovorí zo sna a riešenie hádanky tak prezradí. Ale múdry sluha si ľahol do postele namiesto pána, a keď prišla slúžka, strhol jej plášť, do ktorého sa zahalila, a lieskovou palicou ju hnal von. Druhej noci poslala princezná na výzvedy komornú, aby skúsila, či nebude mať pri slídení väčšie šťastie, ale aj jej sluha vzal plášť a vyplatil ju trstenicou. Teraz si princ myslel, že tretiu noc bude v bezpečí, a ľahol si do svojej postele, a prišla, viete, sama princezná. Bola zahalená do sivého plášťa a sadla si na posteľ. A keď si myslela, že mladík spí a sníva, hovorila naňho a dúfala, že jej odpovie, ako to mnohí spiaci robievajú. Ale princ bol hore a rozumel a počul všetko veľmi dobre. Vtedy sa princezná spýtala. „Jeden nikoho nezabil, čo je to?“ Vtedy odvetil: „Jeden krkavec, ktorý jedol mŕtveho a otráveného koňa a potom sám zomrel.“ Ďalej sa princezná spýtala: „A predsa ich dvanásť zomrelo, to je čo?“ „To je dvanásť vrahov, ktorí krkavca zjedli a od toho zomreli.“ Keď teraz princezná poznala rozlúštenie hádanky, chcela sa vytratiť, ale princ držal jej plášť tak pevne, že ho tu musela nechať.

Druhého rána princezná oznámila, že hádanku vyriešila, a nechala zavolať dvanásť sudcov, aby nad princom vyniesli rozsudok. Ale ten si vyžiadal vypočutie a povedal: „Princezná sa v noci ku mne vkradla a na riešenie tej hádanky sa ma vypytovala, lebo sama by ju nikdy nebola vyriešila.“ Sudcovia povedali: „Máš nejaký dôkaz?“ Vtedy sluha priniesol tie tri plášte, a keď sudcovia zbadali ten sivý, ktorý bol princezнин, povedali: „Nechajte ten plášť, Výsosť, ozdobiť zlatom a striebrom, lebo to je váš svadobný plášť.“