Veľká doktorská rozprávka

To je už veľmi dávno, čo viedol na hore Hejšovina čarodejnícku živnosť čarodejník Magiáš. Ako viete, čarodejníci bývajú dobrí, tým sa hovorí čarodejovia alebo divotvorcovia, a zlí, tým sa hovorí černokňažníci. Magiáš bol taký prostredný; niekedy bol taký dobrý, že vôbec nečaroval, a inokedy čaroval tak mocne, až hrmelo a blýskalo; niekedy ho napadlo, aby pršali kamene, a raz dokonca urobil, že napršali také malé žabky. Skrátka, hovorte si, čo chcete, taký čarodejník nie je žiadne príjemné susedstvo, a aj keď sa ľudia dušovali, že na čarodejníkov neveria, Hejšovine sa radšej vyhýbali; to sa len tak vyhovárali, keď hovorili, že je to veľmi do kopca, ..... akoby sa aj priznali, že sa boja Magiáša!
Tak ten Magiáš raz sedel pred svojou jaskyňou a jedol slivky, také tie veľké modročierne a krásne ojnené slivky, kým v jaskyni jeho pomocník, pehavý Vincek, pravým menom Vincenc Nyklíček zo Zličku, miešal nad ohňom čarodejnícke lektváre zo smoly, síry, valeriány, mandragory, hadieho koreňa, zemežlče, babíhnevu a čertovho korenia, z kolomaze a pekelného kamienka a z trenděmendě a šalvosru a kozích bobkov, z osích žihadiel, myších fúzov, muších nožičiek a zanzibarského semienka, teda z takých tých čarodejných korenín, prísad, dryakov a čiernych byliniek. A Magiáš sa len pozeral, ako to pehavý Vincek mieša, a jedol slivky. Ale chudák Vincek zabudol miešať či čo, skrátka, tie lektváre sa mu v kotli pripálili, pripiekli, pripražili alebo nejako pričmudili a vyvalil sa z nich strašný smrad.
„Ty nešika nemotorná,“ chcel sa na neho rozkričať Magiáš, ale v tom zhone si azda pomýlil tú pravú trubičku v krku, alebo si to pomýlila tá slivka, čo mal v ústach, skrátka, zhltol slivku aj s kôstkou a tá kôstka mu zaskočila a vzpriečila sa mu v krku a nemohla ani dnu, ani von; a tak Magiáš stihol zrevať iba „Ty ne ..... “ a ďalej to už nešlo, nemohol zo seba vydať ani hlások. Len tak chrčal a sipel, ako keď syčí para v hrnčeku, a červenel v tvári a mával rukami a dusil sa, ale kôstka sa ani za svet nechcela pohnúť; tak pevne a dôkladne sa mu zaprela v hrtane.
Keď to Vincek videl, strašne sa naľakal, že sa azda pán otec Magiáš udusí, a povedal ochotne:
„Pán šéf, počkajte tu, ja letím do Hronova po doktora.“ A už si to mazal z Hejšoviny dolu ..... škoda, že tam nikto nebol, aby zmeral jeho rýchlosť; bol by to iste svetový rekord v behu na dlhej trati.
Keď dobehol do Hronova k doktorovi, nemohol ani dych popadnúť; ale potom ho predsa len popadol za ten pravý koniec a hneď zo seba vysypal:
„Pán doktor, musíte hneď, ale hneď a rýchlo prísť k pánovi čarodejníkovi Magiášovi, lebo sa udusí. Krucifagot, to som sa naháňal!“
„K Magiášovi na Hejšovinu?“ hundral hronovský doktor. „Safra, to sa mi trikrát nechce, ale keď ma už nevyhnutne potrebuje, tak čo robiť.“ A šiel. Však viete, doktor nemôže nikomu odoprieť svoju pomoc, aj keby ho volali k zbojníkovi Lotrandovi alebo k samotnému (pánboh nás netrestaj) Luciferovi. To je už také povolanie, tá doktorčina.
Tak hronovský doktor vzal doktorský kufrík, v ktorom sú doktorské nože a kliešte na zuby a obväzy a prášky a masti a dlahy na zlomeniny a iné také doktorské nástroje, a šiel za Vinckom na Hejšovinu. „Len aby sme neprišli neskoro,“ staral sa stále pehavý Vincek, a tak šli raz dva, raz dva cez hory a lesy, raz dva, raz dva cez močiare, raz dva, raz dva do kopca, až pehavý Vincek povedal:
„Tak, pán doktor, už sme akoby tu.“
„Sluha, pán Magiáš,“ povedal hronovský doktor, „tak kdeže nás čo bolí?“
Čarodejník Magiáš namiesto odpovede iba zachrčal, zasipel a zafučal a ukazoval si na krk, že tam to uviazlo.
„Aha, krčok bolí,“ povedal hronovský doktor. „No, pozrieme sa na tú bolístku. Otvorte pekne ústa, pán Magiáš, a povedzte ááá.“
Čarodejník Magiáš si rozhrnul čierne fúzy a otvoril dokorán ústa, ale „ááá“ povedať nemohol, lebo z neho nešiel žiadny hlas.
„No tak ááá,“ nabádal ho doktor. „Čo, nejde to?“
Magiáš krútil hlavou, že to akože nejde.
„A jajaj,“ povedal doktor, ktorý bol filuta, líška podšitá, lišiak drbaný, kostolník pálený, drozd vykutaný a šibal mazaný, lebo mal za ušami aj za pazuchou, „jajaj, pán Magiáš, to je s vami veľmi zlé, keď nemôžete urobiť ááá. Neviem, neviem,“ hovoril a začal Magiáša prezerať a poklopkávať, tep mu skúšal, na jazyk sa mu pozeral, pod očné viečka mu nazeral, do uší a do nosa mu zrkadielkom svietil a pritom hundral latinské slová. A keď bol hotový s celým tým vyšetrením, začal sa tváriť nesmierne povážlivo a povedal:
„Pán Magiáš, to je vážna vec, tu nepomôže nič iné než neodkladná a najrýchlejšia operácia. Ale tú ja nemôžem a nesmiem robiť sám, na to by som musel mať asistenciu. Ak chcete operáciu podstúpiť, tak nič naplat, musíte poslať po mojich kolegov doktorov do Úpice, do Kostelca a na Hořičky, a keď tu budú, usporiadam s nimi doktorskú poradu čiže konzílium, a až po najzrelšej úvahe by sme podnikli žiaduci lekársky zákrok čiže operáciu operandi. Rozmyslite si to, pán Magiáš, a ak prijímate môj návrh, pošlite rýchleho posla po mojich vysoko vážených a učených pánov kolegov.“
Čo mal Magiáš robiť? Kývol na pehavého Vincka a Vincek trikrát zadupal, aby sa mu dobre bežalo, a už uháňal dolu z Hejšoviny. Tak do Hořičiek. A do Úpice. A do Kostelca. Nechajme ho zatiaľ bežať.

O princeznej solimánskej

Kým si to pehavý Vincek uháňal do Hořičiek a do Úpice a do Kostelca po doktorov, sedel hronovský doktor pri čarodejníkovi Magiášovi a dával pozor, aby sa mu neudusil. Aby im čakanie lepšie ubehlo, zapálil si virgínku a mlčky popafkával.
Keď mu to už bolo dlhé, odkašľal si a fajčil ďalej. Potom, aby si skrátil dlhú chvíľu, trikrát zívol a zažmurkal. Po nejakom čase prehodil:
„Ach jo.“ Asi za pol hodiny sa pretiahol v krížoch a povedal: „Inu énu.“ Po nejakej hodinke k tomu dodal: „Azda by sme si zatiaľ mohli zahrať karty. Pán Magiáš, máte tu nejaké karty?“
Čarodejník Magiáš nemohol hovoriť, a tak len pokrútil hlavou, že nie.
„Nemáte?“ hundral hronovský doktor. „To je škoda. A to ste pekný čarodejník, keď nemáte ani karty! To u nás v krčme dával predstavenie jeden čarodejník, počkajte, ako sa to len volal, nejako ako Navrátil alebo Don Bosko alebo Magorello, tak nejako, a ten vám robil také čarodejné kúsky s kartami, že by ste len mrkal. Inu, čarovať sa musí vedieť.“
Potom si zapálil novú virgínku a povedal: „Tak keď tu nemáte karty, budem vám rozprávať rozprávku o princeznej solimánskej, aby nám lepšie ubehol čas. Keby ste tú rozprávku náhodou poznali, len povedzte a ja hneď prestanem. Cililink, začína sa.:
..... Ako je známe, za Havraními horami a Sargasovým morom sú Dalamánske ostrovy a za nimi je púšť Šarivari porastená hustým lesem, s hlavným cigánskym mestom Eldorádom; potom sa široko-ďaleko rozprestiera jeden poludník a jedna rovnobežka, a tam hneď za riekou, ako sa ide cez tú lávku a potom tým chodníčkom doľava, za kríkom vŕbovým a priekopou lopúchovou sa rozkladá veľký a mocný Sultanát solimánsky. Tak ste už ako doma, však?
V solimánskom sultanáte, ako už názov ukazuje, panoval sultán Solimán. Ten sultán mal jedinú dcéru, Zubejda sa volala; a tá princezná Zubejda vám z ničoho nič začala marodiť a postonávať a pokašliavať, chradla a hynula a chudla a bledla, smútila a vzdychala, že bolo žalostné pozerať sa na to. Rozumie sa, sultán k nej hneď povolal svojich dvorných čarodejov, zaklínačov, čarodejníkov, báby veštice, mágov a astrológov, mastičkárov a dryačnikov, holičov a felčiarov a kováčov, ale žiadny z nich nemohol princeznú uzdraviť. Keby to bolo u nás, povedal by som, že to dievča trpelo anémiou, pleuritídou a bronchiálnym katarom; ale v krajine solimánskej nie je taká vzdelanosť a medicína tam nie je taká pokročilá, aby sa tam mohli vyskytovať choroby s latinskými menami. To si môžete myslieť, aký zúfalý bol starý sultán. Môj ty Monte Kristo, hovoril si, tak som sa tešil, že dievča po mne prevezme kvitnúcu sultánsku živnosť, a zatiaľ, úbožiatko, mi tu hasne a skomiera pred očami, a ja jej nemôžem pomôcť! ..... A tak zavládol na dvore aj v celej krajine solimánskej smútok veľký.
V tom čase tam prišiel jeden obchodný cestujúci z Jablonca, nejaký pán Lustig, a keď počul o tej chorej princeznej, vraví: „Mal by k nej pán sultán zavolať doktora od nás, akoby z Európy, lebo u nás je medicína pokročilejšia; tu máte len zaklínačov, koreňárov a čarodejníkov, ale u nás, drahý môj, sú praví a študovaní doktori.“
Keď sa o tom dozvedel sultán Solimán, povolal k sebe toho pána Lustiga, kúpil od neho šnúru sklenených perál pre princeznú Zubejdu a potom sa ho spýtal:
„Pán Lustig, podľa čoho sa u vás pozná pravý a študovaný doktor?“
„To je celkom ľahké,“ povedal pán Lustig. „Pozná sa podľa toho, že má pred svojím menom dr. Napríklad dr. Mann, dr. Pelnář a podobne. A keď nemá žiadne dr., tak to nie je študovaný doktor, vieme?“
„Aha,“ povedal sultán a bohato obdaroval pána Lustiga sultánkami; viete, to sú také dobré hrozienka. A potom poslal do Európy poslov po doktora. „Ale to si zapamätajte,“ prikazoval im pri lúčení, „že pravý a vyučený doktor je len ten, ktorý sa začína slabikou dr. Iného mi sem nevoďte, lebo vám odrežem uši aj s hlavou. Tak alou!“
Keby som mal rozprávať, čo všetko títo vyslanci na tej dlhočiznej ceste do Európy skúsili a zažili, to by bola, pán Magiáš, veľmi dlhá rozprávka. Ale po mnohých a mnohých útrapách sa predsa len poslovia do Európy dostali a začali hľadať doktora pre princeznú Zubejdu.
Tak ten sprievod solimánskych poslov, takých hromských mamelukov s turbanmi na hlavách a pod nosom s fúzmi hrubými a dlhými ako konské chvosty, sa vydal na cestu čiernym lesom. Šli a šli, až stretli strýka so sekerou a pílou na pleci.
„Pánboh daj zdravíčko,“ pozdravil ich ten strýko.
„Daj to pánboh,“ povedali poslovia. „A čo vy, strýčko, ste?“
„Ále,“ vraví ten človek, „ďakujem za opýtanie. Ja som len drevorubač.“
Tí pohania zastrihali ušami a vraveli:
„Vaša milosť, to je iná. Keď vy ráčite byť dr. Evorubač, tak vás máme poprosiť, aby ste štandopede, šupito a presto šli s nami do krajiny solimánskej. Pán sultán Solimán sa nechá pekne odporúčať a úctivo vás pozýva na svoj dvor; ale keby ste sa zdráhali alebo sa prípadne vzpierali, tak vás tam dopravíme násilím, a to vám, vaša blahorodosť, hovoríme, neprajte si nás.“
„Ale, ale,“ čudoval sa ten drevorubač, „a čo odo mňa pán sultán chce?“
„Má pre vás nejakú prácu,“ povedali poslovia.
„Tak to by som šiel,“ súhlasil drevorubač. „Ja totiž, páni, práve hľadám prácu. Aby ste vedeli, ja som do práce ako drak.“
Poslovia na seba žmurkli a vraveli:
„To sa nám, vaša slovutnosť, práve hodí.“
„Počkať,“ povedal drevorubač. „Najprv by som chcel vedieť, koľko mi pán sultán za moju prácu zaplatí. Ja síce nie som drahorád, ale azda pán sultán nie je držgrešľa.“
Poslovia sultána solimánskeho na to zdvorilo odpovedali:
„To nevadí, vašnosť, že neráčite byť dr. Ahorád, ..... nám je dr. Evorubač rovnako vítaný; ale čo sa týka nášho pána sultána Solimána, môžete nám veriť, že on nie je dr. Žgrešľa, ale len obyčajný panovník a tyran.“
„Tak je dobre,“ povedal drevorubač. „A čo sa týka stravy, tak ja pri práci jem ako dravec a pijem ako dromedár, vieme?“
„Urobíme všetko, vzácny pane,“ ubezpečovali ho Solimánci, „aby ste aj v tomto ohľade boli u nás celkom spokojný.“
Nato doviedli s veľkou slávou a úctou drevorubača na loď a plávali s ním až do krajiny solimánskej. Keď doplávali, vyliezol sultán Solimán rýchlo na trón a prikázal ich priviesť k sebe. Poslovia pred ním pokľakli a ten najstarší a najfúzatejší z nich začal:
„Náš najmilostivejší pane a vládca, knieža všetkých veriacich, pane sultáne Solimáne! Na Tvoj vznešený rozkaz sme sa odobrali až na ostrov zvaný Európa, aby sme vyhľadali toho najučenejšieho, najvychýrenejšieho a najslávnejšieho doktora pre princeznú Zubejdu. Tak tu ho máme, pane sultáne. Je to slovutný a svetoznámy lekár dr. Evorubač; aby si vedel, aký je to doktor, teda do práce je ako dr. Ak, je drahší než dr. Ahorád, je ako dr. Avec a pije ako dr. Omedár. To sú totiž, pane sultáne, samí slávni a učení doktori, z čoho je zrejmé, že sme trafili na toho pravého. Hm hm. Tak to je celkom všetko.“
„Vítam vás, dr. Evorubač,“ povedal sultán Solimán. „Prosím vás, aby ste sa išli pozrieť na moju dcéru, princeznú Zubejdu.“
Inu, prečo by som nešiel, povedal si drevorubač; sám sultán ho viedol do takej šerej, zatienenej komnaty, vystlanej tými najkrajšími kobercami a vankúšmi a poduškami, a na nich odpočívala princezná Zubejda, bledá ako z vosku, a driemala.
„A jajaj,“ vraví drevorubač súcitne, „pán sultán, to vaše dievča je nejaká zelinka.“
„To je,“ vzdychol sultán.
„Taká nedozretá,“ povedal drevorubač. „Trochu akoby nanič, však?“
„Veru práve tak,“ prikývol sultán smutne. „Nič nám nechce jesť.“
„Chudá ako šindeľ,“ povedal drevorubač. „Ako metla. A žiadnu farbu nemá, pán sultán. Ja by som povedal, že to dievča marodí.“
„Isteže marodí,“ riekol sultán skľúčene. „Preto som vás povolal, aby ste ju uzdravili, keď ste dr. Evorubač.“
„Ja?“ začudoval sa drevorubač. „Pre pána, ako ju mám ja uzdraviť?“
„To je už vaša vec,“ povedal sultán Solimán temným hlasom. „Preto ste tu a basta — fidli. Ale to vám hovorím, ak ju nevyliečite, dám vám zotnúť hlavu a bude s vami amen.“
„Ale to predsa nejde,“ chcel sa brániť vyľakaný drevorubač, lenže pán Solimán ho ani nenechal dohovoriť.
„Žiadne výhovorky,“ riekol prísne, „na to ja nemám čas, ja musím ísť vládnuť. Len sa dajte do práce a ukážte, čo viete.“ A išiel si sadnúť na trón a vládol.
Zatratená vec, povedal si drevorubač, keď osamel, to som sa dostal do peknej brindy! Ako ja k tomu prídem, aby som uzdravoval nejakú princeznú? Viem ja, ako sa to robí? Toto mi je nadelenie! Pre päť rán do pňa, čo si mám počať? Keď to dievča nevyliečim, useknú mi hlavu. Keby to nebolo v rozprávke, tak by som povedal, že to ani nejde, pre nič za nič niekomu zotnúť makovicu! Čert mi bol dlžný, že som sa dostal do rozprávky! V obyčajnom živote by sa mi niečo také stať nemohlo! Naozaj, to som sám zvedavý, ako sa z toho vykrútim!
V takýchto a ešte ťažších myšlienkach si úbohý drevorubač sadol na prah sultánovho zámku a žalostne vzdychal. Krucifagot, povedal sám k sebe, čo ich to napadlo, že tu mám robiť doktora? Keby mi prikázali, zrúb tento alebo tamten strom, ja by som im ukázal, čo viem! To by som sa do toho dal, až by triesky lietali! Však tu, pozerám, majú okolo stavby zarastené ako v pralese, ani slniečko im do izby nezasvieti; veď sa im v dome musí držať vlhko a huba a pleseň a chrobáky! Počkať, ja im ukážem, akú viem robiť robotu!
Hneď ako si to povedal, zhodil kabát, odpľul si do dlaní, schmatol svoju sekeru a pílu a začal rúbať stromy, čo rástli okolo sultánovho zámku. Kdeže, to neboli hrušky ani jablone ani orechy ako u nás, ale samé palmy a oleandre a kokosovníky, dracény, latánie a fikusy a stromy mahagónové a stromy, čo rastú až do neba, a iná exotická zeleň. To by ste sa pozerali, pán Magiáš, ako sa do toho náš drevorubač pustil! Keď zvonilo poludnie, bola už okolo zámku poriadna čistina; tu si drevorubač utrel rukávom pot, vytiahol z vrecka kus čierneho chleba s tvarohom, čo si priniesol z domu, a dal sa do jedla.
Dovtedy princezná Zubejda spala vo svojej šerej komnate; pri tom hluku, čo robil dolu pred zámkom drevorubač so svojou sekerou a pílou, sa jej spalo ako nikdy dosiaľ. Zobudila sa až v tom tichu, keď drevorubač prestal rúbať stromy, uvelebil sa na hromade dreva a odhrýzal chlieb s tvarohom.
Tu princezná otvorila oči a začudovala sa: aké je to v tej komnate nebývalé svetlo? Prvýkrát v živote vpadlo tam slnko plným prúdom a naplnilo tú šerú komnatu žiarou nebeskou. Princeznú tá záplava svetla až oslnila; popritom tam oknom zavoňalo čerstvo naštiepané drevo tak silno a krásne, že princezná vdýchla hlboko a s rozkošou. A do tej smolnej vône tam zavoňalo ešte niečo, čo princezná dosiaľ nepoznala ..... čo to je? Vstala a išla sa pozrieť oknom: namiesto vlhkého tieňa čistina horiaca v slnku poludňajšom, a tam sedí veľký strýko a s nesmiernou chuťou je niečo čierne a niečo biele; a to bolo práve to, čo tak dobre princeznej zavoňalo. Však viete, vždy nám najlákavejšie vonia to, čo je niekto iný.
Princezná to už nemohla vydržať; tá vôňa ju ťahala dolu, pred zámok, bližšie a bližšie k tomu obedujúcemu strýkovi, aby sa pozrela, čo to má dobré na zjedenie.
„Á, princezná,“ ozval sa drevorubač s plnými ústami. „Nechceli by ste kúsok chleba s tvarohom?“
Princezná sa začervenala a zavrtela sa; hanbila sa povedať, že by to strašne chcela ochutnať.
„Tak nate,“ zahundral drevorubač a ukrojil jej krivákom poriadny kus kraja. „Tu máte.“
Princezná sa poobzerala, či sa niekto nepozerá.
„Ďakujem,“ vyhŕkla na poďakovanie, zahryzla sa do kraja a povedala: „Hm, to je dobrota!“ Prosím vás, chlieb s tvarohom, taká princezná za živý svet ani nevidela.
V tej chvíli sa pozrel oknom sám pán sultán Solimán. Ani neveril svojim očiam: namiesto vlhkého tieňa svetlá čistina horiaca v slnku poludňajšom, a tam na hromade dreva sedí princezná s plnou papuľou, má od tvarohu fúzy od ucha k uchu a kŕmi sa s takou chuťou ako nikdy dosiaľ.
„Pánboh zaplať,“ vydýchol si sultán Solimán, „tak mi k tomu dievčaťu predsa len priviedli toho pravého a študovaného doktora!“
A od tých čias, pán Magiáš, začala princezná naozaj naberať silu, aj líca jej sčerveneli, a jedla ako vlčica. To je účinok svetla a vzduchu a slniečka, aby ste vedeli. A ja vám to hovorím preto, že vy tu tiež žijete v takej jaskyni, kam slnko nesvieti a vietor nezavanie; a to, pán Magiáš, nie je zdravé. Tak to som vám chcel akoby povedať.

Keď hronovský doktor dohovoril rozprávku o princeznej solimánskej, prihnal sa pehavý Vincek a viedol so sebou doktora z Hořičiek, doktora z Úpice a doktora z Kostelca. „Tak tu ich vediem,“ kričal už z diaľky. „Ľudia, to som sa naháňal!“
„Vítam vás, páni kolegovia,“ riekol hronovský doktor. „Tu je náš pacient, pán černokňažník Magiáš. Ako vidíte na prvý pohľad, jeho stav je veľmi vážny. Pacient naznačuje, že zhltol slivku alebo slivu alebo kôstku. Podľa môjho skromného názoru je jeho choroba prudká slivkitída.“
„Hm hm,“ povedal doktor z Hořičiek. „Skôr by som usudzoval, že je to dusivá slivitída.“
„Nerád by som odporoval váženým kolegom,“ riekol kostelecký doktor. „Ale povedal by som, že v tomto prípade ide o hrtanovú kôstkitídu.“
„Páni,“ ozval sa úpický doktor, „navrhujem, aby sme sa zhodli na rozpoznaní, že u pána Magiáša sa dostavila prudká slivkohrtanová kôstkoslivitída.“
„Tak to vám gratulujem, pán Magiáš,“ povedal doktor z Hořičiek. „To je veľmi vzácna a ťažká choroba.“
„Zaujímavý prípad,“ dodával doktor z Úpice.
„Pán kolega,“ ozval sa kostelecký doktor, „to ja som už mával krajšie a zaujímavejšie medicínske prípady. Počuli ste už, ako som vyliečil hejkala z Krákorky? Ak nie, tak vám to poviem.“

Prípad s hejkalom

Tomu už je tiež pekných pár rokov, čo sa v lese na Krákorke zdržiaval hejkal. Však viete, to je jedno z najnepríjemnejších strašidiel, aké vôbec kedy bývali. Ide človek v noci lesom, a zrazu to za ním zahejká, zaryčí, zaúpie, zakvíli, zavyje alebo sa tak strašne zachichoce. Rozumie sa, človek sa vydesí na smrť, taká hrôza naň padne a on beží, uteká, uháňa, div dušu strachom nevypustí. Toto teda robil hejkal, a túto neplechu vyvádzal na Krákorke celé veky, takže sa ľudia už báli tam za tmy chodiť.
A raz ku mne príde do ordinácie taký divný človiečik, sama huba, papuľu to má od ucha k uchu a krk ovinutý nejakou handrou, a sipie, chrčí, chrapčí, škrieka, chrochce a chrapľavie, že mu nebolo rozumieť ani slovo.
„Tak čo vám je?“ vravím.
„Pán doktor,“ sipel ten chlapík, „ja som, prosím pekne, nejako ochrapel.“
„To vidím,“ vravím, „a kto ste vy vlastne?“
Pacient sa trochu zvíjal a potom vyhŕkol:
„Ja som, prosím, ten istý hejkal z hory Krákorky.“
„Aha,“ vravím, „tak vy ste ten kujón, ten sakramentský, čo straší v lese ľudí? A pravdaže, to vám patrí, že ste stratili hlas! Ale kdeže, ja vám budem liečiť vašu lára-fáryngitídu čiže hatar krtanu, chcel som povedať katar hrtana, aby ste mohli zasa po lese hejkať a naháňať ľuďom strach! Nie, nie, len si pre pána boha chrapľajte a sipte, aspoň bude od vás pokoj!“
A tu mi ten hejkal začal s prosbami:
„Pre pána boha vás prosím, pán doktor, vyliečte ma z toho chrapotu, ja už budem robiť dobro, nebudem ľudí strašiť ..... “
„To vám tiež neodporúčam,“ povedal som. „Vy ste sa pri tom strašení prekričali, a preto ste stratili hlas, vieme? Milý brachu, strašiť v lese, to nie je pre vás; v lese je chladno a vlhko, a vy máte trochu chúlostivé dýchacie cesty. Neviem, neviem; azda by sa ten váš katar dal vyliečiť, ale to by ste musel navždy nechať strašenie a odsťahovať sa niekam ďaleko od lesov; inak vás neuzdraví nikto.“
Ten hejkal sa zachmúril a škriabal sa za uchom:
„To je ťažká vec, milosťpane, čím sa budem živiť, keď nechám strašenie? Veď ja nič iné neviem než hejkať a revať, teda kým som pri hlase.“
„Ale človiečik,“ vravím mu, „s takým vzácnym hlasovým orgánom, aký máte vy, by som išiel do opery za speváka, za trhovca alebo za vyvolávača do cirkusu; veď s tým nádherným a mohutným hlasom je vás na vidiek škoda, nemyslíte? V meste by ste sa možno uplatnil lepšie.“
„Tiež si to niekedy hovorím,“ priznal sa hejkal. „No, ja to skúsim, uchytím sa inde, len čo zasa budem pri hlase.“
Tak som mu, páni, vymazal hrtan jódom, predpísal mu chlorkali a hypermangán na kloktanie a užívať anginol a na krk si dávať obklady. Od tých čias toho hejkala nebolo na Krákorke počuť; naozaj sa odsťahoval a prestal strašiť. Až po rokoch som sa o ňom doslechol znova, a to z veľkého mesta Hurdyburdy. Vraj sa tam ten dotyčný hejkal chytil politiky a rečnil na schôdzach takým silným hlasom a s takým úspechom, že sa stal poslancom a dobre sa mu dodnes darí.
A ja to tu rozprávam preto, aby pán Magiáš videl, ako zmena vzduchu robí niekedy pri rôznych chorobách zázraky.

Prípad s havlovickým vodníkom

To som ja mal tiež zaujímavý lekársky prípad, ozval sa úpický doktor. U nás v Úpe za Havlovickou lávkou, v koreňoch vŕb a jelší žil starý vodník, Joudal sa volal; bol to taký mrzút, hnevlivec, mrmloš a bručúň, niekedy robil povodne a občas aj topil deti, keď sa kúpali; skrátka, ľudia ho v tej rieke neradi videli.
Raz na jeseň ku mne do ordinácie príde dedo, frak má zelený a na krku červenú šatku, a heká, kašle, kýcha, frká, vzdychá, popotiahne a huhle:
„Pán dochtor, ja som chytil nejaké nachladnutie alebo nádchu; mňa tu pšká a tuto pichá, v krížoch ma bolí, v kĺboch mi lúpe, kašeľ mám, div sa nepretrhnem, a nádchu ako trám; tak by som prosil o nejaké užívanie.“
Ja ho vyšetrím a vravím:
„Dedko, to je reuma; ja vám dám tuto to mazanie, je to linimentum, aby ste vedeli, ale to ešte nie je všetko. Vy sa musíte držať veľmi v teple a v suchu, rozumiete?“
„Rozumiem,“ hundral starec. „Ale s tým suchom a teplom to, mladý pane, asi nepôjde.“
„Prečo by to nešlo?“ pýtam sa ho.
„Inu,“ vraví dedo, „lebo ja som havlovický vodník, pán dochtor. Ako si mám urobiť vo vode sucho a teplo? Veď ja si aj nos musím utierať hladinou vodnou, vo vode spím a vodou sa prikrývam; až teraz na staré kolená som si dal do postele mäkkú vodu namiesto tvrdej, aby sa mi mäkšie ležalo. Ale s tým suchom a teplom, to bude ťažká vec, že jo.“
„Nič naplat, dedko,“ vravím, „v tej studenej vode sa vám tá reuma len zhorší. Však viete, staré kosti chcú teplo. Koľko vy ste vlastne starý, pán hastrman?“
„A jaj,“ bľabotal vodník, „pán dochtor, ja som tu ešte z pohanských čias ..... to bude nejakých tisíc rokov a možno ešte viac. Jo, to sú roky!“
„Tak vidíte,“ povedal som mu, „v tom veku, dedo, sa musíte držať pri peci. Počkať, mám nápad! Počuli ste niekedy o horúcich prameňoch?“
„Počul, to som počul,“ mrmlal starý vodník. „Ale tu žiadne nie sú.“
„Tu nie,“ vravím, „ale sú v Tepliciach a v Piešťanoch a hocikde inde, len že sú hlboko pod zemou. A tie horúce pramene, aby ste vedeli, sú stvorené práve pre starých a reumatických vodníkov. Vy sa jednoducho v takom horúcom prameni usadíte ako hastrman horúcovodný a budete si pritom liečiť reumu.“
„Hm hm,“ zaváhal dedko, „a čo vlastne taký horúcovodný hastrman má na práci?“
„Veľa nie,“ vravím, „len musí stále z vnútra zeme ťahať tú horúcu vodu nahor, aby nevychladla. A prebytok tej teplej vody púšťa na povrch zeme. To je všetko.“
„To by išlo,“ hundral havlovický vodník. „Tak ja sa po nejakom takom horúcom prameni poobzerám. Veľmi pekne ďakujem, pán dochtor.“ A odkolísal sa z ordinácie ..... len mláčka na podlahe po ňom ostala.
A vidíte, pán kolega, havlovický hastrman mal ten rozum a poslúchol; usadil sa na Slovensku v horúcom prameni a vyťahuje z hlbín zeme toľko vriacej vody, že na tom mieste je teraz večný teplý prameň. A v tom horúcom zdroji sa kúpu ľudia a aj im to robí dobre na reumu; z celého sveta sa tam chodia liečiť. Vezmite si z toho príklad, pán Magiáš, a poslúchajte vo všetkom, čo vám my doktori poradíme.

Prípad s rusalkami

To som ja mal tiež jeden zvláštny prípad, prehovoril doktor z Hořičiek. Raz v noci spím ako dudok, keď tu niekto zaklope na okno a volá:
„Doktor! Doktor!“
Otvoril som okno a povedal som:
„No, čo je? Potrebuje ma niekto?“
„Áno,“ hovoril z tmy úzkostlivý a sladký hlas. „Poď! Poď a pomôž!“
„Kto je tam?“ pýtam sa. „Kto ma volá?“
„Ja, hlas noci,“ hovorilo to z tieňa. „Hlas noci mesačnej. Poď!“
„Už idem,“ povedal som ako vo sne a rýchlo som sa obliekol. Keď som vyšiel pred dom, nebol tam nikto.
Mne bolo, páni, takmer úzko. „Haló,“ zavolal som polohlasne, „je tu niekto? Kam mám ísť?“
„Za mnou, za mnou,“ vzlykal jemný a neviditeľný hlas; a ja som šiel na tú stranu, odkiaľ volal ten hlas, cestou necestou, cez zarosené lúky a čiernym lesom; svietil mesiac a celý svet tŕpol v mrazivej kráse. Páni, ja poznám ten náš kraj ako svoju dlaň; ale tej noci mesačnej sa zdal byť taký neskutočný ako sen. Niekedy to tak býva, že nájdeme iný svet v kraji nám najbližšom.
Keď som už dlho šiel za tým hlasom, vravím si, namojveru, toto by mohla byť Ratibořická dolina. „Sem, doktor, sem,“ volal ma hlas ..... znelo to, ako keď sa na rieke zatrblieta a zašplechoce vlna, a ja stojím pri brehu rieky Úpy na striebornej lúčke v žiare mesačnej. Uprostred tej lúky sa niečo belie; azda je to telo, azda je to len hmla, azda počujem tichý plač, azda len šumenie vody.
„Nono,“ vravím upokojujúco, „kto sme a čo nás to bolí?“
„Ach, doktor,“ ozvalo sa trasľavým hláskom to svetlé na zemi, „ja som len víla, len rusalka divoženka. Moje sestry tancovali, ja som tancovala s nimi, a potom, ja neviem, azda že som sa potkla o mesačný lúč, azda že som sa pošmykla na tom trblietaní, čo sa chvie na kvapke rosy, ja neviem, čo sa to so mnou stalo; zrazu ležím a nemôžem vstať a nôžka bolí, bolí, bolí ..... “
„Inu, slečna,“ povedal som, „to asi bude fraktúra čiže zlomenina. To sa dá dať do poriadku. Tak vy ste jedna z tých rusaliek, čo tu v doline tancujú? Vida, vida! A keď sa medzi vás dostane mládenec zo Žernova alebo zo Slatiny, vy ho utancujete na smrť, že? Hm hm. Viete, dievčatko, že to je neplecha? Tentoraz sa vám to vaše vyvádzanie zle vyplatilo, čo? To máte z tých vašich tancovačiek!“
„Ach, doktor,“ zaúpelo to svetlučké na lúke, „keby ste vedeli, ako ma tá nôžka bolí!“
„To sa vie, že bolí,“ vravím. „Fraktúra musí bolieť.“ A kľakol som si vedľa tej rusalky, aby som jej ošetril zlomeninu.
Páni kolegovia, ja som už napravil stá a stá zlomenín, ale s rusalkami je ťažká práca. Ono to má telo len z lúčov, a kosti to má z takzvaných tvrdých lúčov ..... do ruky sa to vziať nedá, riedke je to ako vánok, ako svetlo, ako hmla, a teraz to nejako narovnajte, utiahnite a ovíjajte! Hovorím vám, bola to poriadna fuška. Skúsil som ju ovinúť pavučinou, ale rusalka kvíli:
„Au! To reže ako povrazy!“ Chcel som jej upevniť tú zlomenú nôžku plátkom jabloňového kvetu, a ona sa rozplače, ach, však to tlačí ako kameň! No, čo robiť? Tak som nakoniec zlúpol len ten lesk, ten kovový trblietok, čo je na krídlach vážky čiže libely, a urobil z neho dve doštičky; lúč mesačný som v kvapke rosy rozdelil na sedem dúhových farieb a tým najtenším modrým lúčom som priviazal tie dosky k zlomenej nôžke rusalkinej. Bola to taká driačka, že som sa až spotil, ..... zdalo sa mi, že ten mesačný spln praží ako augustové slnko; a keď som bol hotový, sadol som si vedľa tej rusalky a vravím:
„Tak, slečna, teraz pokoj, a tou nôžkou nesmiete hýbať, kým vám nezrastie. Ale počúvajte, miláčik, ja sa vám a vašim slečnám sestrám čudujem, že ste ešte tu. Veď predsa všetky víly a rusalky, čo ich kde bolo, si už dávno a dávno našli lepšie miesto ..... “
„Kde?“ vydýchla rusalka.
„No, v Amerike. V Hollywoode,“ povedal som. „Tam, kde sa robia tie filmy, viete? Hrajú a tancujú pre film, a za to dostanú peňazí ako pliev, a celý svet sa na ne pozerá ..... inu, je to nesmierna sláva, slečna. Všetky rusalky a víly sa už dávno dali k filmu, a všetci vílovia a rusálovia tiež, rovnako. Keby ste videli tie toalety a šperky tých víl ..... kdeže, tie by na seba nevzali takú jednoduchú rízu, akú máte vy!“
„Oho,“ bránila sa rusalka. „Tieto šatôčky sú tkané zo svetla svätojánskych mušiek!“
„No práve,“ povedal som. „To sa už teraz nenosí a strih je teraz celkom iný.“
„S vlečkou?“ pýtala sa rusalka dychtivo.
„To vám ani nepoviem,“ vravím, „ja sa v tom nevyznám. Mali by ste sa tam aspoň pozrieť, do toho Hollywoodu. Ide sa tam cez Hamburg alebo cez Havre. Ale aby som už šiel, o chvíľu bude svitať; pokiaľ viem, vy rusalky sa smiete vyskytovať len za tmy, že? Tak zbohom, slečna, a s tým filmom si to ešte rozmyslite.“
Viackrát som tú rusalku nevidel; asi sa jej tá zlomená holenná kostička dobre zahojila. A čo by ste na to povedali: od tých čias sa rusalky a víly prestali v Ratibořickej doline vyskytovať. To teda už tak bude, že odišli do Hollywoodu a dali sa k filmu. Však si toho v kine dobre všimnite: ono to vyzerá, akoby sa na tom plátne pohybovali slečny a páni, ale pritom to nemá žiadne telo, dotknúť sa na to nedá, je to urobené len z lúčov; z toho je vidieť, že to nie sú nič iné než rusalky. A preto sa musí v kine zhasnúť svetlo a urobiť tma, lebo sa víly a tá ostatná strašidelná háveď boja svetla a ožívajú len potme.
Z toho je tiež vidieť, že sa ani strašidlá, ani iné rozprávkové úkazy už nehodia do dnešného sveta, ibaže si nájdu iné a rozumnejšie povolanie. Príležitostí na to majú habadeň.

Pre pána, deti, veď my sme pri tom rozprávaní skoro zabudli na čarodejníka Magiáša! No akoby nie, nemohol si ani odkašľať, ani šepnúť, lebo až do tejto chvíle mu viazne v krku slivka; môže sa len strachom potiť, gúľať očami a myslieť si, kiežby mu už títo štyria doktori pomohli!
„Tak, pán Magiáš,“ povedal konečne doktor z Kostelca, „teraz teda pristúpime k operácii. Ale najprv si musíme umyť ruky, lebo pri chirurgii je hlavná vec čistota.“
A začali si štyria doktori umývať ruky: najprv v teplej vode, potom v čistom lihu, potom v benzíne, potom v karbolke; potom si obliekli čisté biele plášte ..... pre kristove rany, deti, teraz sa začne operácia! Kto sa na to nevydrží pozerať, nech radšej zavrie oči.
„Vincek,“ prikázal doktor z Hořičiek, „drž pacientovi ruky, aby sa ani nepohol.“
„Ste pripravený, pán Magiáš?“ pýtal sa vážne doktor z Úpice.
Magiáš len kývol; ale pritom mal od strachu takú malú dušičku, že by sa mu za necht zmestila.
„Tak teraz!“ zvolal hronovský doktor.
V tej chvíli sa doktor z Kostelca rozpažil a dal čarodejníkovi Magiášovi do chrbta takú herdu čiže búchanec,

• že to zadunelo, ako keď hrmí, a ľudia až v Náchode, Starkoči, ba aj v Smiričiach sa obzerali, či sa azda nevalí búrka;
• že sa zem zatriasla, až sa vo Svatoňoviciach zosunula jedna štôlňa v opustenej bani a v Náchode sa zachvela kostolná veža;
• že v celom kraji až po Trutnov a Policu a azda aj ešte ďalej sa vyplašili všetky holuby, všetky psy zľaknuto zaliezli do búd a všetky mačky vyskočili z pecí;
• a že tá slivka vyletela Magiášovi z krku s takou obrovskou silou a rýchlosťou, že letela až za Pardubice a až pri Přelouči dopadla na zem, pričom zabila na poli pár volov a zaryla sa na tri siahy, dva lakte, poldruha stopy, sedem palcov, štyri piade a štvrť čiarky do pôdy.

Teda najprv vyletela z Magiášovho krku tá slivka, a hneď za ňou vyleteli slová:
„..... šika nemotorná!“ To bola totiž tá polovica, čo zostala Magiášovi v krku, keď chcel povedať pehavému Vinckovi: „Ty nešika nemotorná!“ Lenže tie slová už neleteli tak ďaleko, dopadli na zem hneď za Josefovom a prerazili pritom starú hrušku.
Potom si Magiáš upravil fúzy a povedal:
„Ďakujem úctivo.“
„Rado sa stalo,“ odpovedali štyria doktori. „Operácia sa podarila.“
„Lenže,“ povedal hneď nato úpický doktor, „aby ste sa z tej choroby načisto uzdravili, musíte sa ešte pár stoviek rokov zotavovať, pán Magiáš. Ja vám naliehavo odporúčam zmenu vzduchu a podnebia, tak ako havlovickému hastrmanovi.“
„Súhlasím s pánom kolegom,“ vyhlásil hronovský doktor. „Vy potrebujete pre svoje zdravie veľa slnka a vzduchu tak ako princezná solimánska. Z toho dôvodu by som vám vrelo radil pobyt na púšti Sahare.“
„Čo sa mňa týka,“ dodával kostelecký doktor, „som toho istého názoru. Púšť Sahara bude pre vás, pán Magiáš, mimoriadne zdravá už preto, že tam nerastú žiadne slivky, ktoré by mohli vážne ohroziť vaše zdravie.“
„Pripájam sa k svojim váženým kolegom,“ doložil doktor z Hořičiek. „A keď už ste čarodejník, pán Magiáš, môžete aspoň na tej púšti skúmať a premýšľať, ako tam vyčarovať vlahu a úrodu, aby tam mohli žiť a pracovať ľudia. To by teda bola veľmi krásna rozprávka.“
Čo mal čarodejník Magiáš robiť? Pekne poďakoval štyrom doktorom, zbalil svoje kúzla a odsťahoval sa z Hejšoviny na púšť Saharu. Od tých čias už u nás niet žiadneho čarodejníka ani černokňažníka, a to je dobre; ale čarodejník Magiáš je živý dodnes a premýšľa, ako vyčarovať na púšti polia a lesy a mestá a dediny, ..... azda vy, deti, sa toho dočkáte.