Láska zo zvončeka

Na rozkvitnutej lúke modrastých zvončekov žila víla Zvoněnka. Sukničku mala zvončekovo modrú, smiala sa ako rozhojdané zvončeky a voňala práve tak krásne ako tento kvet. Bola šťastná a rozosmiata. S východom slnka behala po lúke a klinkala na zvončeky. Tancovala pri ich zvonivej hudbe a spievala do rytmu. Bola pri tom rozkošná a pekná ako kvietok. Na tej istej lúke, ale na druhom konci, dole pri potôčiku, býval škriatok Nikýtek. Zvoněnku nepoznal, keďže tak ďaleko ho jeho malé nôžky nikdy nedoniesli. Žil pokojne a staral sa, aby mal potôčik vždy pre priezračnú vodičku voľné koryto. Čistil ho od tráv, blata aj lístia. Bolo mu dobre, napriek tomu nemal v sebe pokoj. Čosi ho ťahalo do neznámeho okolia. Nútilo ho podnikať výlety hlbšie a hlbšie do zvlnených tráv. A tak sa stalo, že navštívil aj zvončekový kraj.

„Ach, aké sú modré, strapaté a voňavé!“ veľmi sa čudoval nad tými nežnými kvetmi. „A ako krásne hrajú!“ Skúsil piť ich nektár. „No, aj dobre chutia!“ Narážal do zvončekov a nechal ich rozohrať svoju pieseň. O chvíľu neskôr popíjal nektár z ďalšieho kvetu. Nevedel sa nasýtiť tej lahody a krásy. „Hľa, taký veľký zvonec, ten bude určite mať zvučný hlas.“ Zakýval mohutným stonkou, zvon sa však nerozhojdal. Rozbehol sa teda a celou silou sa oprel o kvet. Drc! Stonka sa hlboko ohla. Zvonec sa pri tom rozhojdal až takmer k zemi. Ozval sa jeho stemnený hlas. Klink. Stonka sa pružne vracala na druhú stranu, a s ňou aj veľký zvon. Klank. Zvonec sa opäť takmer dotkol zeme. Už, už sa spolu so stonkou vracal späť, keď sa náhle, práve nad škriatkovou hlavou, odtrhol. Buch! Ťažko dopadol na úbohého škriatka. Uväznil ho pod svojím modrým klobúkom. „Pomoc, pomoc!“ volal prekvapený škriatok. Búchal na steny zvonca a snažil sa ho prevrátiť. Bol však príliš ťažký. „Pomôžte mi niekto!“ úpel zúfalo. V hlavičke mu prebiehalo tisíc hrozných predstáv. Čo ak nikto nepôjde okolo? Zahynie? S hrôzou sa znova dal do búchania na steny zvonca a hlasného volania! Kričal, až ho bolelo hrdlo!

Vtedy bola Zvoněnka neďaleko. Práve odpočívala pod svojimi modrými kvetmi, hladkaná slniečkom po lícach. „Čo to počujem?“ začudovala sa. „Ach áno, niekto volá o pomoc. Niečo sa stalo!“ Hbito vyskočila a priložila ručičku k uchu, hľadajúc smer nárekov. „Pomoc!“ Išla za zúfalým hlasom. Krik silnel, až priviedol Zvoněnku k obrovskému zvonceku. Opatrne ho obišla. Náreky sa naozaj ozývali zvnútra. „Kto tam?“ spýtala sa drobná víla bojazlivo. Uväznený škriatok sa zaradoval. Záchranca! A aký má milý hlások! „Som škriatok Nikýtek, bývam dole pri potôčiku a sem som zablúdil. Keď som sa hral so zvončekmi, jeden na mňa spadol. Prekliaty kvet. Určite mi to urobil naschvál! Môžeš mi pomôcť?“ zvolal škriatok. „Zvonček? Že by ti chcel ublížiť? Neverím! To ty si asi nejaký nešika!“ nato roztrpčene Zvoněnka. „Ech, nejako sa toho kvetu zastávaš! Kto si?“ zahundral spoza svojho väzenia Nikýtek. „Som zvončeková víla Zvoněnka a veľmi dobre viem, že zvončeky nie sú zlé. Sú tu pre radosť. Nie sú zákerné. Krivdíš im. Musíš sa im ospravedlniť.“ „Ospravedlniť? Teraz? Ešte tu môžem umrieť, ak mi nepomôžeš. Ospravedlním sa im, keď budem z tejto klietky vonku.“ „Nie, musíš hneď! Pomôžem ti, ale musíš sa ospravedlniť kvetu.“ nepoľavila Zvoněnka. „No dobre. Zvonček, počuješ ma?“ ozýval sa Nikýtek. Ostatné zvončeky ticho zaklinkali na súhlas. „Ospravedlňujem sa ti, zvonček, sám som si za svoju trampotu môžem.“ smutne vyslovil Nikýtek. To už Zvoněnka suchým steblom trávy celou svojou silou nadvihovala ťažký zvonec.

Len čo si Nikýtek všimol pohyb svojho väzenia, ľahol si na zem. Zvoněnke sa podarilo ťažký zvon kúsok nadvihnúť. „Rýchlo!“ povzbudila Zvoněnka Nikýtka, sotva držiac váhu zvonca. Nikýtek sa nerozmýšľal. Hbito sa podliezol popod škárou. A bol vonku. Uf. Komu to vďačí za záchranu? Otočil sa. Pozrel. Od údivu sa mu otvorili ústa. „Ty si Zvoněnka?“ vydýchol zasnene. Nežná víla na tom bola rovnako. Škriatok sa jej veľmi páčil. Nedokázala odpovedať, len sa začervenala a sklopila oči. Škriatok pristúpil bližšie. „Ďakujem ti, víla, za záchranu.“ Odvážil sa a vzal Zvoněnku za ručičku. Privoňal k nej. „Ako krásne voniaš, Zvoněnka. Aká si pekná a milá. Zvoněnka, zamiloval som sa. Celkom.“ zadýchal sa pri svojom vyznaní. Na chvíľu sa odmlčal a pozrel na zvončekovú vílu. „Zvoněnka, vezmeš si ma za svojho muža?“ Víla sa pozrela. Uprene a usmievajúc sa. Prikývla. „Áno.“ Škriatok sa zaradoval. Vyskočil zo zeme, objal svoju milú a krútil sa s ňou dokola ako šialený. Potom zostali stáť. Pozerali si so smiechom do očí. Zvoněnka náhle zvážnela. „Čo sa stalo?“ vyľakal sa Nikýtek. „Rozmyslela si si to?“ zhrozil sa. „Nie, Nikýtek. Rada by som si ťa vzala za muža. Ale nemôžem. Nemám šaty.“ povedala Zvoněnka. „Ako to, že nemáš. Máš! A aké krásne, modré.“ nechápal Nikýtek. „Práve,“ odpovedala Zvoněnka, „ale ja potrebujem šaty biele. Potrebujem biely zvonček, aby som z neho ušila biele šaty. Inak si ťa nevezmem.“ „Tak nájdeme biely zvonček.“ nezľakol sa Nikýtek. „Taký na našej lúke určite nie je.“ Zvoněnka už roniac slzičky. Škriatok vzal vílu za ručičku. „Nezmysel.“ povedal a už spolu bežali lúkou a pozerali sa do korún voňavých kvietkov. „Modrý,“ hlásil Nikýtek. „Tento je tiež modrý,“ volala Zvoněnka.

Čas bežal a lúkou sa striedavo ozývali stále tie isté slová. „Modrý. Modrý. Tiež modrý.“ Už boli poriadne unavení. Museli si sadnúť, odpočinúť si. Nikýtek sa zamyslel. „Nie sme teraz ďaleko od môjho domova. Mohli by sme ísť tamto pod ten veľký strom. Odpočinieme si tam a spať pôjdeme ku mne, k potôčiku. To už bude celkom blízko.“ Zvoněnka súhlasila. Keď prichádzali do tieňa starého dubu, náhle obaja naraz vykríkli: „Biely!“ Malý zvonček, keďže sa mu nedostávalo slniečka, aby namaľoval modrú na svoje kvety, zostal celkom biely. „Zvoněnka, bude svadba?“ spýtal sa vesele Nikýtek. „A aká!“ rozradostene na to Zvoněnka. Akoby nikdy neboli unavení, bežali ku zvončeku. Spolu zvonček rozhojdali. Raz, dvakrát, až sa ohýbal na všetky strany, až sa nakoniec odtrhol. Tentoraz mal Nikýtek šťastie a včas uskočil. Zvoněnka sa hneď pustila do strihania, pripínania špendlíkmi a šitia. Skôr ako slnko zapadlo, mala Zvoněnka krásne biele šaty. A bola svadba. Všetci z lúky sa na tú slávu zbehli. Tancovalo sa, jedlo, koníky im tam hrali na husličky. Krásna to bola svadba, rovnako krásna, ako je slnečný deň na zvončekovej lúke.