Ježkova rodinka

Čoskoro po tom, ako sa jar prihlásila o slovo a posledný sneh na horách nenávratne zmizol, rozhodli sa ježkovia Markétka a Jiřík, že je najvyšší čas založiť rodinu. Obaja netrpezlivo čakali na svoje prvé detičky.
„Markétka, už je to šesť týždňov,“ usmial sa Jiřík a pritom vedel, že ježkovia prídu na svet o chvíľu.
Markétka sa usmiala nad jeho netrpezlivosťou: „Veď ja to veľmi dobre viem. Cítim, že dnes večer sa to stane.“
Jiřík v očakávaní nastrapatil ostne a zavrtel nosíkom: „Už sa nemôžem dočkať.“
Presne ako Markétka predpovedala, všetko sa splnilo. Jiřík sa práve vracal z večernej prechádzky domov, keď začul z ich chalúpky detský plač. Oči sa mu rozžiarili, rýchlo si na chodbe vyzul topánočky a ponáhľal sa za Markétkou. Potichučky otvoril dvere spálne a vošiel dnu. To, čo uzrel, mu takmer vyrazilo dych. Na veľkej posteli, tesne pritúlených k mamičke, ležalo deväť malých ježkov.
Markétka pokynula Jiříkovi rukou: „Len poď pokojne k nám a privítaj sa s nimi.“
Jeden bol krajší ako druhý a spoločne tvorili deväť malých guľôčok. Jiřík sa pritúlil k Markétke a pohladil svoje detičky. Odmenou mu bol milý úsmev ježkov aj mamičky.
„A zajtra spolu začneme chodiť na prechádzky, hojdačky, preliezky, pieskovisko,“ sľúbil hrdo Jiřík.
Markétka len rozpačito pokrútila hlavou: „Ale ocko, no tak! Myslím, že by sme s tým mali ešte chvíľočku počkať. Aspoň dovtedy, kým sa drobci trochu spamätajú. Čo hovoríš?“
Jiřík sa uškrnul: „Ale len pár dní.“
„Samozrejme, to ti sľubujem,“ odpovedala isto Markétka.
Najbližšie dni ukázali, aký trpezlivý dokázal Jiřík byť. Keď nadišiel ten správny deň, odobrali sa na krátku prechádzku lesom. V jednej chvíli sa drobci postavili do radu a počkali, kým ich rodičia dobehnú. Báli sa, lebo sa pred nimi zrazu objavil čudne vyzerajúci tvor. Nevedeli, či je to kamarát alebo niekto nebezpečný.
„Ahoj, Matýsek,“ pozdravili Jiřík s Markétkou.
„Ahoj, rodinka, vidím, že ste sa konečne rozrástli,“ pronesol zajko s úžasom.
„To vieš, veď sme sa aj načakali. A ako sa darí tvojim deťom?“
„Poslali sme ich na prázdniny k babičke.“
„My sa zase chystáme na detské ihrisko,“ radostne oznámila Markétka.
Ježkovia už netrpezlivo podupkávali na mieste a očakávali skoré ukončenie rozhovoru. Len aby sa už mohli hrať.
„Tak sa maj pekne,“ zaželala zajkovi Markétka. Hneď sa pridal aj Jiřík. Matýsek sa rozlúčil a poskakoval ďalej.
„Mamička! Ocko!“ kričali jeden cez druhého.
„Čo je, deti?“ spýtal sa ocko.
„Tamto vidíme detské ihrisko. Je presne také, ako ste nám ho poslali. To je nádhera.“
„Tak na čo ešte čakáte, utekajte sa hrať!“ volala mamička na svoje malé.
Ježkovia sa všetci do jedného vrhli na preliezky, hojdačky a šmykľavku. Iba jediná z dievčat si odbehla hrať na pieskovisko v rohu. Markétka s Jiříkom sa posadili na najbližšiu lavičku a sledovali svojich uličníkov, ako sa spokojne hrajú.
„Markétka, pozri sa na nášho Patrika,“ ukázal prstom Jiřík. Patrik sedel na druhom konci a usilovne niečo hľadal v tráve. Vtom sa krajinou rozľahol obrovský krik.
„Mamička, pomôž mi!“ volal vystrašene Patrik a rýchlo sa stočil do klbka s bolestivým stonaním. Obaja rodičia bežali synovi na pomoc. Keď pribehli bližšie a zhodnotili situáciu, rozosmiali sa: „Kto je veľmi zvedavý, bude čoskoro starý. To vždy platilo a platiť bude,“ zhodnotil situáciu ocko.
Mamička sa znova usmiala a dodala: „Mal by si vedieť, že ak budeš šťuchať do osieho hniezda, nenechajú si to len tak.“
„Čo sa teraz so mnou stane?“ vzlykol Patrik.
„Neboj sa,“ upokojovala ho mamička a utrela mu slzičku z tváre.
„Osí jed je pre nás neškodný,“ pokračoval ocko. „Verím, že to pre teba bude veľké poučenie. A od zajtrajšieho dňa sa začnete učiť, aby ste boli pripravení na akúkoľvek situáciu.“
Po týchto slovách sa všetci odobrali späť domov.