Chorý kráľ a jeho traja synovia

Bol raz jeden kráľ a toho už dlhé roky trápila ťažká choroba a nikto z najvychýrenejších lekárov v ríši mu nedokázal pomôcť. Už takmer nejedol a nepil a pomaly strácal všetku nádej, že by sa mohol niekedy uzdraviť. Jednej noci mal ale čudesný sen: Ocitol sa v nádhernej záhrade v akejsi cudzej krajine, kde stála jabloň obsypaná zlatými jablkami. A on dostal na to jablko neodolateľnú chuť, už naťahoval ruku, aby si jedno odtrhol a zjedol, lebo v tom sne s istotou vedel, že keď ho zje, celkom sa uzdraví. Ale v tej chvíli zaklopal na dvere sluha a kráľ sa prebudil.
„Vyrušil si ma z toho najkrajšieho sna!“ zvolal. „Ale možno si ma prebudil do nádeje. Choď a zavolaj mojich synov.“ Keď prišli princovia, obšírne im rozprával svoj sen a prosil ich, aby sa vydali do tej vysnívanej krajiny a priniesli mu zlaté jablko. A keďže princovia boli milujúci synovia, s radosťou súhlasili, a tak sa na cestu vydal najprv ten najstarší.
„Ak sa do roka nevrátim, už ma nečakajte,“ povedal princ, rozlúčil sa s chorým otcom a bratmi a vyrazil na cestu.
Išiel a išiel a po nejakom čase dorazil do hlbokého čierneho lesa, kde stretol starčeka, ktorý ho poprosil o kúsok chleba.
„Už tri dni som bez jedla a nemám žiadne peniaze, aby som si niečo kúpil. Zmilujte sa, prosím, milý pane!“ Ale princ ho netrpezlivo odbil a išiel ďalej a ďalej, stále hlbšie do jedľového hvozdu. Večer prišiel k osamelému hostincu, ktorý ležal v samom srdci lesa. Unavený a hladný sa tam zastavil, posilnil sa a išiel zavčasu spať. Keď chcel ale na druhý deň pokračovať v ceste, vošli do jeho izby dve prekrásne dievčatá a úsmevmi a lichôtkami ho prehovárali, aby sa ešte chvíľu zdržal a na skrátenie dlhej chvíle si s nimi zahral karty. Vtedy princ celkom zabudol na svojho chorého otca i na dôležitú úlohu, ostal s dievčatami a hral karty, kým neprehral všetky peniaze. Ale keďže dúfal, že raz vyhrá a o svoje veci nechcel prísť, zadlžil sa u hostinského. Ale prehral aj tie požičané peniaze a už pri sebe nemal nič, čo by mohol vložiť do hry. Keď sa ho hostinský pýtal na meno a pôvod, nepovedal mu to, dokonca zamlčal aj to, že je jedným z kráľovských synov. Tak ho hostinský dal pochytať, hodiť do žalára a povedal:
„Máš lehotu dva roky, ak mi dovtedy nepovieš svoje meno a nezaplatíš svoje dlhy, budeš visieť na šibenici!“
Tak uplynul rok a najstarší princ sa nevrátil. Vydal sa teda na cestu ten prostredný. Aj on prišiel do hlbokého jedľového hvozdu a stretol starčeka, ktorý ho požiadal o almužnu, ale zachoval sa ako jeho brat a žobráka nepriateľsky odbil. Potom išiel ďalej, kým nedorazil do osamelého hostinca uprostred lesa. Tam zosadol z koňa, prenocoval v tej izbe, kde pred rokom spal jeho brat, a zavčasu ráno chcel ísť ďalej. Keď mu ale na oči prišli tie dve pôvabné dievčatá, razom na otca i jeho záchranu zabudol. Ostal sedieť v hostinci a dňom i nocou hral karty, a tak prišiel o všetky peniaze a ešte k tomu narobil veľké dlhy. Viedlo sa mu rovnako ako bratovi, skončil vo väzení.
Keď opäť uplynul rok a ani druhý princ sa nevracal, chcel sa na cestu do cudzej krajiny vydať ten najmladší. Ale na to, aby ho poslal do sveta, nemal kráľ najmenšiu chuť, pretože toto bol jeho najmilší syn. Obával sa, že by sa mu mohlo rovnako ako jeho bratom prihodiť niečo zlé. Ale princ naňho naliehal dňom i nocou, a tak kráľ nakoniec súhlasil, aby sa na ďalekú púť vydal aj jeho posledný syn. Keď princ dorazil do hlbokého lesa, natrafil na otrhaného a na smrť vyčerpaného žobráka, ktorý sedel pod jedným dubom. Bez váhania siahol do tašky a vtisol starcovi do dlane celý dukát. Potom s ním ešte chvíľu zostal v priateľskom rozhovore, rozprával mu o svojom chorom otcovi a jeho sne o jabloni života a o svojej ceste k tej zázračnej záhrade. Starec ho vypočul a povedal:
„No, prajem Ti veľa šťastia! Ale chráň sa, aby si kupoval mäso pre šibenicu!“ Princ síce nevedel, čo tou radou starec myslel, ale zo srdca mu poďakoval a išiel ďalej, kým neprišiel k hostincu v lese. Hostinský stál vo dverách a lákal ho peknými slovami, aby k nemu a k jeho dvom krásnym dcéram zavítal, ale princ naňho nedbal a išiel ďalej svojou cestou.
Po dlhom, predlhom putovaní dorazil do krajiny, kde nestretol ani človiečika, nebola tu žiadna dedina ani mesto, žiadny statok ani dvor, nič, len nespočet druhov vtákov a zástupy rozličnej zveri, ktorá bola nezvykle dôverčivá a krotká. Zvieratá ho obstúpili a v dlhom sprievode odprevadili k svojmu kráľovi, prastarému havranovi, ktorý žil uprostred lesa na jednom mohutnom dube. Havran princa pozdravil ľudským hlasom a spýtal sa ho, kto je a čo ho priviedlo do jeho ríše. Vtedy mu princ rozprával sen svojho otca a pýtal sa, či toto nie je tá krajina, v ktorej leží záhrada s čarovnou jabloňou.
„Áno,“ odvetil havran, „toto je krajina so záhradou života, ale všetko, čo v nej žije, je zakliate. Možno si Ty ten šťastlivec, ktorý by ju mohol vyslobodiť. Až budeš v záhrade, odtrhni aj pre mňa jedno zlaté jablko, potom sa uzdraví nielen Tvoj otec, ale aj ja a moji poddaní nadobudnú svoju ľudskú podobu!“
„Rád splním Tvoje želanie,“ povedal princ, „len mi povedz, čo mám urobiť!“
„Choď rovno a bez váhania do záhrady, vedie k nej zlatý most. Pred návratom ale navštív ešte zámok, maj sa však na pozore a nezdržuj sa tam príliš dlho!“ radil mu havran.
Princ sa hneď vydal na cestu lesom a zvieratá ho sprevádzali až k záhrade. Keď dorazili k zlatému mostu, zvieratá zostali stáť a ďalej kráčal sám. Most strážili dvaja zlovestní levi, ale princ šiel neohrozene ďalej a vstúpil do záhrady. Svet takú nádheru ešte nevidel! Toľko prekrásnych a prenádherných, podivuhodných kvetov a bylín, stromov a krovín. Ale princ sa len zbežne obzrel, pospiechal rovno k zázračnému stromu, odtrhol dve zlaté jablká a starostlivo ich uložil do tašky. Keď sa obrátil, uvidel uprostred záhrady biely mramorový zámok. Okolo stĺpov pri bráne sa vinuli dva obrovské hady, vrhali na princa chladné pohľady a výhražne naňho syčali, ale on sa nezľakol a vošiel do zámku. V jednej veľkej sieni objavil prekrásne dievča.
„Môj princ, Ty si môj záchranca!“ volala bez seba od radosti. „Už dlho na Teba čakám! Teraz si konečne prišiel a vyslobodíš ma, úbohú kráľovskú dcéru, i všetkých, ktorí sú tu so mnou zakliati.“ A princ, ktorý si krásnu princeznú na prvý pohľad zamiloval, ju po kráľovsky pobozkal, potom jej nasadil na prst svoj prsteň a v tej chvíli sa sebe zasľúbili. Zrazu ale strašne zaručali levy, ktoré strážili zlatý most, a princezná povedala:
„To je znamenie! Teraz musíš odísť. Ponáhľaj sa! Buď však bez obáv, keď príde ten pravý čas, opäť sa uvidíme!“ Tak princ opustil zámok i záhradu a sotva bol v lese, celá tá nádhera za ním sa rozplynula ako krásny sen.
Zvieratá, ktoré ho sprevádzali k záhrade, naňho trpezlivo čakali a viedli ho opäť k stromu múdreho havrana. Ten princa radostne prijal a hneď zjedol zlaté jablko. Len čo tak urobil, zmenil sa na kráľa a zo stoviek zvierat sa stali opäť ľudia. Mestá a dediny, statky a dvory, ktoré boli pochované v zemi, sa opäť vynorili a boli ešte krajšie ako kedysi. Zo všetkých okien viali pestré zástavy a radosť a jasot nemali konca-kraja, každý si želal vidieť princa, aby mu poďakoval za zázračné vyslobodenie. Kráľ by mu rád daroval celé kráľovstvo, ale princ mal jediné želanie, čoskoro vidieť svojho otca a zlatým jablkom mu vrátiť zdravie, a preto sa rozlúčil a vydal sa na cestu domov.
Išiel a išiel, až dorazil do veľkého mesta, v ktorom viali na mestskej veži dve čierne zástavy, a tak sa jedného muža spýtal, čože to má znamenať.
„To je jednoduché,“ odvetil muž. „Sú to už dva roky, čo v neďalekom hostinci narobili dvaja cudzinci veľké dlhy a tie dodnes nezaplatili. Keďže sú ale tvrdohlaví a odmietajú povedať, ako sa volajú a odkiaľ pochádzajú, majú byť ráno pred východom slnka obesení.“
„A to ich nemôže nikto zachrániť?“ spýtal sa princ.
„Ale áno,“ odvetil muž, „keď sa nájde niekto, kto za nich zaplatí dlh dva tisíce dukátov, budú voľní.“ Princ mal zlé tušenie, kto by tí dvaja odsúdenci mohli byť, vydal sa teda k sudcovi a oboch svojich bratov vykúpil. Princovia svojho záchrancu nespoznali, ale keď im ponúkol, aby išli s ním, súhlasili. Keď spolu nejaký čas putovali, dal sa princ svojim bratom spoznať a rozprával im, ako ďaleko odtiaľto našiel záhradu so zázračným stromom, a ukázal im aj to jablko, ktoré vezie chorému otcovi. To obaja bratia vypočuli so skrytou závisťou a ich myseľ pomaly otrávili čierne myšlienky. Keď o pár dní na to išli popri jednej hlbokej priepasti, vrhli sa zozadu na brata, zhodili ho zo skaly dolu, zabili jeho koňa, vzali zlaté jablko a ušli na zámok svojho otca. Kráľ sa zaradoval, keď sa dvaja starší synovia objavili. Zjedol jablko a od tej chvíle bol zasa zdravý a čulý ako kedysi, ale predsa bol smutný z toho, že ten najmladší sa zo sveta nevrátil. Princovia mu totiž nalhali, že v jednej cudzej krajine našli koňa najmladšieho brata na okraji jednej priepasti, brat už bude iste dávno mŕtvy.
Áno, to by si títo dvaja zlosyni iste priali, ale náš Pán zamýšľal inak. Princ zostal pri tom páde do čiernoty visieť vo vetvách mohutného jaseňa. Celý deň sa bezvýsledne snažil vyslobodiť z bezodnej priepasti, keď tu začul akýsi hlas:
„Princ, to ste Vy, kto sa tam dolu vznáša medzi životom a smrťou?“
„Áno, to som ja. Moji závistliví bratia ma ako poďakovanie za to, že som ich vykúpil z rúk kata, zhodili do priepasti. Povedzte mi, kto ste, a pomôžte mi. Pomôžte!“
„Ja som ten žobrák, ktorému ste predtým darovali celý dukát. Veď som Vám nehovoril, aby ste nekupovali mäso pre šibenicu? Keďže ste to ale Vy, ešte raz Vám pomôžem.“ Tak žobrák v poslednej chvíli princa zachránil. Ten mu nastotisíckrát ďakoval, bohato ho obdaroval a potom sa vydal na strastiplnú, namáhavú a takmer nekonečnú cestu na kráľovský zámok.
Bolo to práve rok, odkedy princ našiel záhradu života a k životu vrátil zakliatu princeznú v mramorovom zámku, aby z nej urobil svoju nevestu. Tá medzitým porodila krásneho chlapčeka a vydala sa v sprievode tisíc rytierov na dlhú púť, aby v ďalekej ríši vyhľadala svojho muža. Už tri mesiace bola na ceste, keď sa konečne v slnečnom svite zatrblietali veže kráľovského zámku. Princezná vojakom prikázala rozbiť tábor a na cestu, ktorá viedla k zámku, nechala položiť drahocenný šarlátový koberec. Potom vyslala ku kráľovi posla s výzvou, aby k nej poslal najmladšieho syna, inak na zámok zaútočí silou a obráti ho na popol a prach. Čo mal kráľ robiť? „Odkiaľ by mohla tá cudzia princezná vedieť, ktorý z nás je ten najmladší?“ povedal najstarší princ:
„Pôjdem ja, otče!“ Kráľovi neostávalo iné, než ho nechať ísť. Keď princ uvidel drahocenný šarlátový koberec, neodvážil sa naň a išiel vedľa cesty. Z toho bolo ovšem princeznej hneď jasné, že on nie je ten pravý, prikázala mu, aby čo najrýchlejšie obrátil a poslal toho pravého. Tak to išiel skúsiť prostredný syn, ale aj jemu bolo ľúto vzácneho koberca, takže sa princezná nahnevala, poslala ho späť s hrozbou, že ak sa do troch dní neobjaví ten pravý, zrovná mesto so zemou. Z toho bol kráľ zúfalý:
„Čo mám robiť? Môj najmladší syn je mŕtvy a nikto mi ho nevráti späť. Radšej som mal zomrieť ja, nemusel som sa dočkať toho, že môj zámok ľahne popolom.“ Dva dni a dve noci sedel kráľ zamyslene a bez spánku na svojom tróne a nedúfal v záchranu.
Ráno tretieho dňa sa krivolakou cestičkou na otcovský hrad vrátil najmladší princ. Hoci bol tým dlhým putovaním celý zmorený a unavený na smrť tak, že ho nohy sotva niesli, obliekol si svoje najkrajšie šaty, vyskočil na koňa a išiel za princeznou. Bez zaváhania išiel rovno a hrdo, ako sa patrí na kráľovského syna, uprostred toho nádherného koberca.
„To je on!“ vykríkla princezná a pospiechala mu v ústrety, vystrojená ako nevesta a na rukách niesla synčeka. Objali sa a pobozkali; plakali od šťastia a radosti. Smejúci sa princ hladil dieťa i jeho matku po vlasoch a povedal:
„No, teraz si naozaj moja milovaná žena.“
Potom predstúpili pred starého kráľa a ten im dal otcovské požehnanie. Ale keďže nechceli žiť v spoločnom dome s nevernými bratmi, odišli späť do vlasti krásnej princeznej, kde sa nasťahovali do mramorového zámku. Narodilo sa im ešte mnoho zdravých a krásnych detí a boli šťastní a spokojní až do konca svojich dní.