Šesť sluhov

Za dávnych čias žila jedna stará kráľovná, ktorá bola čarodejnica, a jej dcéra bola najkrajšie dievča pod slnkom. Starena však nemyslela na nič iné, len ako ľudí hubiť a ničiť, a tak keď sa o jej krásnu dcéru prišiel niekto uchádzať, povedala, že jej dcéra chce len toho, kto splní uložené úlohy, komu sa však dariť nebude, ten prepadne hrdlom. Mnohých dievčenská krása omámila a skúšali svoje šťastie, ale keď starenine úlohy nesplnili, museli pokľaknúť a kat im bez milosti sťal hlavu.
Jeden kráľovský syn sa doslechol o kráse tej princeznej a chcel si vyskúšať šťastie, a tak požiadal otca o dovolenie na odchod. Ale kráľ Jaroslava na istú smrť nepustil, a tak princ ľahol a na smrť ochorel a nikto ho nedokázal vyliečiť.
Tak uplynulo sedem rokov, a keď kráľ videl, že niet nijakej nádeje na princovo uzdravenie, povolil, a s bolesťou v srdci vypravil na cestu svojho jediného syna, ktorý, keď sa dozvedel, že môže ísť za princeznou, sa zázračne uzdravil.
Jaroslav išiel cez rozľahlú pláň, keď tu uvidel veľkú kopu sena. Keď prišiel bližšie, zistil, že to nie je kopa sena, ale brucho veľkého človeka, ktorý tam ležal len tak roztiahnutý a jeho brucho vyzeralo ako malá hora. Tlstoš, keď uvidel jazdca, vstal a povedal, nech ho vezme do služby. Jaroslav mu odvetil, čo by si s takým nemotorom počal, Tlstoš však vravel, že sa môže niekedy hodiť, že keď sa dobre naje, môže byť aj 3000-krát väčší. Tak ho princ vzal so sebou.
Prešli kúsok cesty a tu uvideli muža, ako leží na zemi a ucho má na trávniku. Jaroslav sa ho zvedavo opýtal, čo tak pozorne počúva, a on mu odvetil, že počúva, čo sa všade vo svete deje, že jeho sluchu neujde ani rast trávy. A tu mu Jaroslav povedal, či by nepočúval, čo sa deje na zámku krásnej princeznej. A ten čudný mužíček sa započúval a vravel, že počul svišťanie meča a pád hlavy ďalšieho nápadníka. Princ vzal do svojich služieb aj Bystrosluchého.
Ťahali teda ďalej v troch, keď tu zrazu prišli k miestu, kde ležali na zemi veľké nohy, a keď išli ďalej, videli telo a nakoniec prišli k hlave. Dlháň princovi vravel, že keď svoje údy dobre natiahne, je ešte 3000-krát dlhší a je omnoho vyšší než najvyššia hora na svete. Mal teda princ už tretieho sluhu.
Po chvíli cesty uvideli jedného, ako sedí pri ceste a má zaviazané oči. Jaroslav sa ho so ľútosťou opýtal, či je chorý alebo slepý, ale muž mu vravel, že keď si z očí zloží šatku a na niečo sa ostro zadíva, to sa rozskočí na tisíc kúskov. Aj Ostrozraký sa mohol princovi hodiť, a tak ho vzal so sebou.
Išli ďalej a našli jedného, ako sedel na slnku a celý sa triasol, zuby mu drkotali, a Jaroslav sa veľmi čudoval, lebo slnko hrialo naozaj silno. Tu mu ten čudný mužíček vravel, že čím je teplejšie, tým je mu väčšia zima a čím je chladnejšie, tým je mu väčšie teplo. Zmrznutý sa princovi tiež páčil, že hodiť sa to môže, pomyslel si a chlapíka najal do služby.
Blížili sa k mestu, kde žila princezná, keď tu uvideli jedného, ako cez vysokú horu naťahuje dlhý krk a kamsi nazerá. A Jaroslav sa ho opýtal, čo tam tak zaujímavé vidí, a on mu odvetil, že jeho zraku nič, čo sa kde deje, neujde, že celý svet očami preskúma. A tak mal princ šesť sluhov.
Stará kráľovná sa veľmi potešila, keď videla, aký to mladík upadol do jej pasce, a tak mu vravela, že musí splniť tri úlohy, a ak splní každú jednu, vtedy jej dcéru dostane za ženu. Prvá úloha bola tá, že na dne Červeného mora leží kráľovnin prsteň a Jaroslav jej ho mal doniesť.
Tu sa ten Bystrozraký obzrel a uvidel prsteň ležať na dne mora na špicatom kameni. Tlstoš si ľahol na morský breh a všetku vodu vypil. Potom sa Dlháň natiahol a podal prsteň princovi.
Čudovala sa starena, keď svoj prsteň uvidela, ale hneď uložila princovi ďalšiu úlohu. Na lúke sa pasie tristo tučných volov, tie má aj s kopytami a so srsťou zjesť, ani jeden roh nesmie zostať, a k tomu musí vypiť tristo sudov vína, ani kvapka nesmie zostať. Jaroslav požiadal, či môže na tú hostinu pozvať svojich priateľov, že samotnému človeku tak nechutí. Tu sa kráľovná zlomyseľne zachechtala a povedala mu, že si môže vziať iba jedného jediného spoločníka.
Jaroslav zašiel za Tlstošom a vravel mu, že dnes sa konečne ako jeho hosť dosýta naje. Tlstoš, keď potom všetko do posledného chlpa zjedol, všetko do poslednej kvapky vypil, vravel, že to boli sotva raňajky a že by si ešte niečo dal.
A Jaroslav šiel za starenou, že hostina skončila a úloha je splnená, čomu sa ona veľmi čudovala, avšak vravela mu, že na neho čaká ešte jedna úloha, že dnes do jeho komnaty svoju dcéru privedie a ona si vedľa neho sadne a on ju musí držať silou, čo má, a má starostlivo strážiť, aby sa mu nestratila, že ona s úderom dvanástej hodiny príde a ak dcéra v komnate nebude, on príde bez milosti o hlavu.
Tak táto úloha sa Jaroslavovi zdala naozaj ľahká, veď čo by nedokázal ustrážiť jedno dievča? Kráľovná podvečer priviedla princeznú, tu sa Dlháň natiahol na zem a celú miestnosť svojím telom obkolesil, Tlstoš sa postavil pred dvere a ani myš by tade nepreliezla, Jaroslav sa posadil vedľa dievčiny. Princezná po celý čas nepovedala ani slovko. Mesačný svit dopadal na jej tvár a Jaroslavovi sa nad tou krásou tajil dych a spať sa mu nechcelo ani trochu. Tak sedeli do jedenástej hodiny a potom na nich potmehúdska kráľovná poslala silné kúzlo, všetkých uspala a princeznú v tej chvíli uniesla preč.
Spali všetci tvrdo až do štvrť na dvanásť, keď tu kúzlo stratilo silu a Jaroslav sa prebudil a začal nariekať, že dievča zmizlo. Však ten Bystrosluchý povedal, že nie je všetko stratené a že majú stíchnuť, že ju nájde. Potom vravel, že princezná je odtiaľto tristo hodín chôdze zatvorená v skale a tam ju počuje nariekať nad jej krutým osudom, a že Dlháň tam ľahko dobehne.
Tak si Dlháň nasadil na plecia toho, čo mal zrak s ničivou silou, a uháňal za princeznou. Za pár mihnutí oka stáli pred tou skalou a Ostrozraký si odviazal šatku z očí a na skalu sa prísne pozrel a ona sa azda z hanby na tisíc kúskov rozletela a princezná bola vyslobodená.
A keď odbila dvanásta hodina, našla ich stará kráľovná všetkých sedieť v komnate v dobrej nálade a veselo sa zhovárať.
„To je niekto, kto vie viac ako ja,“ tak si bola pomyslela a viac nemohla urobiť, len mu svoju dcéru zasľúbiť.
Avšak keď bola s ňou osamote, vravela jej, že je hanba pre princeznú, keď vôľu ľudu musí poslúchnuť a nemôže si ženícha vybrať sama podľa svojej vôle, že sama stanovila podmienky, za ktorých si princezná musí vybrať muža, bola už asi zabudla.
Však táto zlá reč stačila, aby dievčaťu v srdci zažala túžbu po pomste, tak princezná prikázala priviezť tristo korcov dreva a Jaroslavovi povedala, že sa stane jeho ženou, keď on alebo niekto z jeho priateľov vstúpi na tú hranicu; tak myslela, že kvôli princovi nebude chcieť nikto obetovať svoj život a že Jaroslav sám bude musieť vstúpiť na hranicu a zahynie a ona bude voľná a potom si vyberie muža podľa srdca.
Sluhovia princovi vraveli, že oni každý už niečo pre neho urobili, že teraz je ten Zmrznutý na rade, nech ukáže, čo vie. A on s radosťou vystúpil na hranicu a tri dni, čo horela, sa neukázal, až tretí deň, keď dohorela, celý trasúci sa vyliezol von a tak vravel, že taký mráz ešte v živote nezažil, že o chvíľu dlhšie a on by už celkom zmrzol.
No teraz sa naozaj nedalo nič robiť, princezná si neznámeho chlapca za manžela vziať musela. Keď sa vydali na cestu do kostola, kráľovná privolala svoje vojsko a prikázala im prenasledovať ich a všetkých pobiť, však princeznú mali priviezť späť.
Však jej slová zopakoval Bystrosluchý princovi a Tlstoš si hneď vedel rady. Vyklonil sa z koča a dvakrát pľul, až vypľul celé more, ktoré predtým vypil, a vojsko sa začalo topiť.
Kráľovná sa veľmi nahnevala a poslala na nich svojich ťažkoodencov, však Bystrosluchý začul rachot a rinčanie ich zbroje a ten Ostrozraký zložil svoju šatku, keď vojaci prišli bližšie, a ostro sa na nich zadíval, až s veľkým rinčaním od seba odskakovať začali a panciere vzduchom lietali a meče sa po zemi váľali.
Tak došli v pokoji ku kostolu a tam im kňaz požehnal.
Po obrade sa tých šesť sluhov princovi poklonilo, a tak vravelo, že jeho želanie je splnené a ich už nebude treba, že oni potiahnu ďalej svetom. A navzájom sa srdečne rozlúčili a Jaroslav s princeznou sa vydali na jeho zámok.
Asi pol hodiny cesty od zámku bola dedina, kde pásol pastier svíň svoje stádo. Tu sa Jaroslav zastavil a vravel svojej žene, že on nie je princ, ale len obyčajný pastier svíň a ten, čo tamto pasie, je jeho otec, že mu oni dvaja musia pomáhať.
Potom došli do miestneho hostinca a tam to Jaroslav s hostinským tak dohovoril, že v noci spiacej princeznej jej krásne šaty vzali a keď sa ona ráno prebudila a nemala čo na seba vziať, tu jej hostinská neochotne požičala na seba pár starých záplatovaných handier.
A od toho dňa musela princezná pásť svine a vravela si, že to má za zlú vôľu a za svoju pýchu, že po práve sa jej stalo. Tak uplynulo celých dlhých osem dní a ona to nemohla už dlhšie vydržať, lebo nohy mala celé boľavé, keď tu prišli nejakí ľudia a jej manžela sa pýtali a ona im povedala, že šiel za obchodom so stuhami a šnúrkami.
Oni jej však vraveli, nech s nimi ide, že ju k nemu zavedú. A viedli ju do zámku a keď prišli do veľkej siene, tu tam videla s prekvapením stáť svojho manžela v kráľovskom rúchu. A Jaroslav ju radostne vzal za ruky a pobozkal a takto jej vravel, že on bol kvôli nej skúšaný a ona mala byť skúšaná kvôli nemu tiež.
Teraz konečne slávili prenádhernú svadbu a potom spolu spokojne žili až do konca svojich dní.