Kubula a Kuba Kubikula - 3. kapitola

Bolo deväť hodín, tma a noc. No, práve medvedia pohoda. O to by nebolo, ale v kováčovni iskrilo ohnisko a z tlejúceho uhlia vystupoval dym. To sa Kubulovi nepáči. Vstane, odíde po špičkách ku dverám a na chvíľočku zdriemne. Na malú chvíľočku a už opäť vstáva a už je opäť počuť jeho šuchotajúce pazúriky. Stojí pri ohni a pozerá sa na rozžeravený uhlík, až mu tečú z očí slzičky. Zase zaspáva a zase sa striasne; je to s ním dnes nanič. Nakoniec si zložil hlavu na predné labky a driemke. A ako tak driemke, ľahučko, že by ste ani nepovedali, otvoria sa dvere a vojde Barbucha. Už je tu! V Kubulovi hrkne, len-len že môže prehovoriť. „Hromy a lesy,“ vraví; „choď, strašidlo, na škaredé medvieďa, čo hryzie vtáčiky! Choď hneď preč!“ Barbucha však krúti hlavou a vraví: „Toto, miláčik, kdeže by som sa teraz v noci potĺkal. Medvieďatá už spia a ty by si mal tiež spať, ty chlpáč. Urob mi miesto pri ohni.“ „A toto je krásne,“ vraví medveď; „azda nechceš s nami nocovať?“ „Chcem s vami nocovať, chcem s vami jedávať kašu, chcem s vami jedávať mliečko, chcem s vami chodiť po svete a už vás neopustím, kým budete žiť. Jo, panáčik, to nejde, niekoho si vymyslieť a potom sa oňho nestarať.“ Barbucha to povedal oveľa horšie, ale nech to povedal, ako chcel, veď je to strašidlo. Keď dohovoril, prevalil sa na Kubikulove prsia, pritiahol si na nohy Kubulu, aby ho pekne hrial, a spal a spal. A všetci spali a spali ako zabití. Takto sa nevypláca rozprávať rozprávky! Čoby rozprávať, ale veriť im! Keby nebol Kubula taký hlupáčik, iste by Barbucha nemohol brať Kubove nezmysly vážne a nebol by vôbec prišiel na svet. Čo teraz s ním? Kubula aj Kuba Kubikula sú na to hlúpi. Azda im niekto pomôže. A to sa vie, že áno; Líza si iste niečo vymyslí.

Kováčovci mali štyri deti. Líza bola najmladšia; jej sestrička sa volala Apolenka a jej bratčekovia Antonín a František. Prečo, prosím vás, si má práve tá najmladšia dievčatko niečo vymýšľať? Prečo Apolena a tí dvaja chlapci spia, akoby sa nič nestalo? Ale veď v rozprávkach všetko musí odrieť najmladšie dieťa! Inak to nejde. Líza teda spí a sníva sa jej o Kubulovi. Sníva sa jej, že je s ním zle. Ráno sa zobudí a pozrime sa! Kubula sa háda za dverami s mamičkou. „Milá kováčka,“ vraví medveď, „u vás straší a straší a straší.“ Pani mu odpovedá: „Ale choď, hlupáčik, kdeže by tu strašilo!“ Chvíľu hovorí mamička a chvíľu medveď, ale nemôžu sa dohodnúť. Líza sa oblečie a hajde k nim. „Čo tu máte?“ „Ale čo by sme mali,“ odpovedá mamička, „Kubula hovorí, že v našej kováčovni sedí nejaké strašidlo. Ja nič nevidím, ocko nič nevidí, deti nič nevideli, a on nám stále ukazuje do kúta a celý sa trasie. Poď sa pozrieť, Lízo! Tak je tam, alebo nie?“

Líza vyvalila oči, ale kde nič, tu nič. „Jemine,“ vraví zase Kubula, „čo ja s vami, ľudkovia, počnem, veď ten Barbucha na mňa práve vyplazuje jazyk a žmurká ako jašterica!“ Potom vzal medveď Lízinku okolo krku a ľavou labkou jej ukazoval, kde má strašidlo hlavu, kde má žihadlá a kde chvostík. „Tak sa ukáž, ty čudák barbušácky,“ vraví Líza; „ja už o tebe všetko viem; vylez na svetlo a neboj sa ma.“ Len čo jej to povie, začne sa jej triasť na pleci Kubulova labka, dievča dostane strach a hup! Barbucha skočí do stredu kováčovne! Naraz a zničoho nič zbadala medvedieho ducha, ako keď sa rozsvieti v tmavej pitvore! Čo robia deti, keď ich niečo postraší? Dajú sa do krikot! Lízinka sa tiež rozplakala. „To je trápenie,“ povedal na to kováč; „vy popletenci, choďte mi z domu! Hybaj, medveď, hybaj, medvediar! Von, von, von! Ja vám dám, strašiť mi dievčatko! Už nech ste vonku!“

To sa ľahko povie, ale keď vonku mrzne! Kuba Kubikula by tu rád zostal. Aby som povedal pravdu, nechce sa mu vliecť sa snehom, a k tomu ešte so strašidlom. Ten Kuba má za ušami! Robil, že nič nevidí, ale Barbuchu videl dobre! Čo teraz urobí? Posadí si čiapku na hlavu a vraví pánovi otcovi: „Viete, pán otec, my teda pôjdeme; my sme svetoví ľudia, kdeže by sme sa uviazali v jednej dedine. Ale keby ste potrebovali naštiepať drevo alebo šliapať kováčsky mech, veľmi radi by sme vám pomohli.“ Vtom spustila Líza veľký nárek, že medveďa nepustí. Bála sa, aby mu strašidlo neublížilo. Nič to však nepomohlo. Kováč povedal, že je rád, keď taktak zožene obed, kdeže ešte živiť medveďa! Drevo si naštiepe sám a v kováčovni nie je aj tak žiadna práca. A tak sa Kubula a Kuba Kubikula rozlúčili a dali sa na cestu.