Chudobný mlynár

Chudobný mlynár a mačka Krajánkom sa od čiapky aj od pusy práši, tým, čo pekne počúvajú, nadelíme po rozprávke poriadne sladkej kaše. Žil raz jeden starý mlynár, sám, bez ženy a bez detí. Staral sa o mlyn s tromi čeľadníkmi a práca ho už zmáhala. Zavolal si svojich pomocníkov a hovoril: „Je čas, aby som nechal remeslo a vyhrieval si chrbát pri peci. Choďte, a kto mi privedie najlepšieho koňa, tomu odovzdám mlyn a stane sa mlynárom. Nebudem od neho chcieť viac, než aby mi do smrti dával jesť.“ Čeľadníci súhlasili a hneď sa chystali na cestu. Najmladší z nich sa volal Janko. O ňom obaja starší čeľadníci mysleli, že je hlúpy. Vysmievali sa mu a radili, aby ostal doma. Načo by chodil do sveta, keď sa aj tak nikdy s nijakým koňom nevráti. Kto vie, či by namiesto koňa nepriviedol starého capa. Janko sa len usmieval a išiel s nimi. K večeru došli všetci traja do lesa k jaskyni. „Tu sa vyspíme,“ povedali. Pripravili si lôžka a líhali si. Keď Janko zaspal, jeho druhovia vstali a pekne potichu odtiaľ upaľovali. Dobre sme to urobili, tešili sa, čo s Jankom, nadarmo by nám prekážal. Ráno zobudilo Janka slnko, pretrel si oči, obzrel sa a uvidel, že tu leží sám, opustený. Vstal a volal do lesa, ale nikto mu neodpovedal. A tak sa vydal na chodník, kam ho nohy niesli. Takmer by sa bol rozplakal. Zrazu sa za ním ozval tenký hlások: „Kam máš namierené, Janko?“ Janko sa obzrel a uvidel trojfarebnú mačku. Mačka si Janka obzerala a znova sa spýtala ľudským hlasom: „Kam máš namierené, Janko?“ „Tak to si sa pýtala ty?“ čudoval sa Janko a vzdychol: „Čo narobím, aj keby všetky mačky z našej dediny začali rozprávať, nemohli by mi pomôcť.“ „Však ja viem, čo by si rád,“ povedala mačka, „chcel by si pekného koňa, však? Poď ku mne, slúž mi verne sedem rokov a dostaneš takého krásneho koňa, akého si v živote nevidel.“ Ale je to čudná mačka, pomyslel si Janko. No čo, skúsiť službu u nej môžem. „Pôjdem s tebou,“ rozhodol sa. Mačka viedla Janka chodníkmi, húštinami, cez kamene, cez korene. K večeru sa zastavili pri lesnom zámočku. Janko si mohol vyočiť oči. Z okien zámku sa pozerali samé mačky. Pri bráne stála ako vrátnik čierna mačka a po schodisku behali hore a dolu biele mačky. Trojfarebná mačka posadila Janka vo veľkej zámockej sieni za stôl a začala hostina. Biele a mramorované mačky si sadli okolo Janka spôsobne na stoličky a prednými labkami si podávali jedlo. Jedna mačka pritiahla dokonca odniekiaľ basu a druhá trúbku. Spustili veselú muziku a Jankovi a mačkám sa pri stole pekne hodovalo. Po večeri povedala Jankovi trojfarebná mačka: „Poď si, Janko, so mnou zatancovať.“ „To nie,“ bránil sa Janko, „s Micou som nikdy netancoval a tancovať nebudem.“ „Tak ho odveďte do jeho spálne,“ prikázala trojfarebná ostatným mačkám. Jedna mačka mu svietila až k posteli, druhá mu vyzula topánky, tretia pančuchy a štvrtá sfúkla sviečku. Dobrú noc. Na druhý deň prišli zase a pomohli mu pri obliekaní. Potom ho umyli a nejaká bielunká mačka mu osušila tvár chvostíkom. „To sa mi páči,“ smial sa Janko, pretože chvostík šteklil. Dostal striebornú sekeru a klinčeky a pílu, všetko zo striebra, a každý deň štiepal drevo. Zle sa mu nevodilo. Jedla mal dosť a len takého, čo mu chutilo, aj pitia, čo si prial. Ale celé dni nezazrel nikoho iného než trojfarebnú mačku a jej kamarátky. Jedného dňa povedala mačka: „Pokosť mi lúku pred zámkom a nasuš sena.“ Dala mu striebornú kosu a zlatý brúsik. Janko lúku pokosil, trávu usušil, odviezol do zámku a kosu aj brúsik vrátil. Mačka ho pochválila. „Ešte mi postav domček,“ povedala a ukázala na hromadu dreva a priniesla strieborné náradie aj klince zo striebra. Janko sa pustil do práce a domček postavil. Sedem rokov ubehlo ako pol roka a Janko ešte nemal koňa. Mačka videla, že je Janko smutný, a hovorila: „Chcel by si, Janko, vidieť mojich koní?“ „A ako rád,“ odpovedal Janko, tešil sa, že dostane sľúbenú odmenu. Mačka otvorila dvere domčeka a aká krása! Dvanásť koní čisto vyčesaných, vyleštených, blyšťavých, stálo za dverami v rade a nepokojne hrabalo kopytami. Až sa srdce v tele smialo. „Tvojho koňa ti so sebou nedám,“ povedala mačka, „choď domov, o tri dni ho sama privediem.“ Janko sa najedol, aby cestou nemal hlad, rozlúčil sa s mačkou a vydal sa k mlynu. Obaja starší čeľadníci už boli v mlyne. Len čo uvideli Janka, ako mieri k lávke, dali sa do smiechu. „Aký to ide k nám otrhanec,“ volali, „a kde má koňa?“ „O tri dni príde sám,“ povedal Janko. „To bude asi nejaký úbožiak, keď chodí tak pomaly, že ti nestačil,“ vysmievali sa čeľadníci. Ich kone už stáli v maštali. Jeden kôň však bol slepý a druhý chromý. Janko išiel k mlynárovi, ale mlynár ho nechcel nechať v izbe, pretože bol Janko veľmi otrhaný a za tých sedem rokov celkom zo svojich šiat vyrástol. Dali mu trochu jedla von a na noc si musel ustlať v chlieviku na slame. Ráno, keď sa zobudil, boli tri dni preč a k mlynu uháňa koč ťahaný šiestimi koňmi, lesklými a bystrými, sluha jazdí na siedmom, ten siedmy kôň bol pre Janka. Koč zastal pred mlynom a z koča vystúpila princezná v nádherných šatách, krásna a milá, a nebol to nik iný než trojfarebná mačka, u ktorej Janko sedem rokov slúžil. Spýtala sa mlynára, kde má najmladšieho čeľadníka, kde je prášik? Mlynár sa za prášika hanbil a odpovedal: „Toho nemôžem ani vziať do mlyna, taký je otrhaný. Leží v chlieviku, milosť vaša.“ „Len ho priveďte,“ požiadala kráľovská dcéra. Priviedli Janka, Janko sa umyl, učesal a nakoniec mu sluha podal drahocenné šaty. Pri všetkom Jankovi pomáhal, ako by bol urodzený pán. Keď sa vrátil na dvor, nemohol ho mlynár ani spoznať. Potom si princezná priala uvidieť kone starších čeľadníkov. Ukázali jej jedného slepého a druhého chromého koňa. Princezná kývla sluhovi, aby predviedol koňa, na ktorom prišiel. Sluha ho predviedol a mlynár sa mohol čudovať. „Takého koňa som v mlyne ešte nemal,“ hovorí. „Ten je Jankov,“ povedala princezná. „Keď je Jankov, tak musí Janko dostať mlyn,“ odpovedal mlynár. Ale princezná povedala, nech si mlynár nechá mlyn aj koňa, Janko že odíde s ňou. Posadila Janka do koča vedľa seba, kočiš zapráskal bičom a išli. Najprv zašli k domčeku, ktorý Janko postavil striebornými nástrojmi. Pozrime sa! Z domčeka sa stal veľký skvostný zámok. „Tu budeme spolu bývať, ak ma chceš za ženu,“ povedala princezná. Prečo by Janko nechcel, keď sa mu princezná páčila. Svadba bola veselá, škoda, že sme na nej aj my neboli.