Vŕť sa, vretienko, bába Starucha už nepomôže

Priaďte usilovne, milé priadky, nech vám kolovráty vrčia, nech sa vám vretienka vrtia, ja vám k tomu priadeniu upriadem rozprávku.
Žila raz jedna Ilenuška, dcéra tety Anastázie, dievčina taká pekná, že jej široko-ďaleko v kraji nebolo páru, ja som ju poznal, takže mi môžete veriť. A ako je niekto vytesaný skôr zo sedavého dreva, táto Ilenuška bola od hlavy po päty neposeda. Do studničky po vodu ráno vybehla, akoby jej zem bosé nôžky pálila, s metlou po dvore priam tancovala, akoby to bol ten najšvárnejší šuhaj, a keď kosila trávu za humnami, ruky jej nad pažiťou poletovali ako dva holúbky. Lenže keď ju matka podvečer ku kolovratu posadila, nastala tá bieda: Ilenuška by sa bola sama ako vretienko rada točila, ale posedieť, to nie, to ona nevedela. Matka ju karhala:
„Ani plachtu na posteľ mať nebudeš, až sa po teba natrafí ženích! Pozri na Profiru tety Madaliny, tá už má truhlicu plnú plátna, a ty priadieš ešte vlaňajší ľan.“
Keď sa potom Anastázia raz susedke na svoje pekné dievča posťažovala, tá táraľka to okorenila a rýchlo podala ďalej. K štipke pravdy si každá z klebetníc niečo pridala a z peknej neposedky Ilenušky bola čoskoro lenivá leňoška, čo k studničke behá, len aby sa v nej obzerala, čo sa po dvore potĺka, len aby po mládencoch cez plot pozerala, a čo za humnami kosí, len aby matke zišla z očí. Ako to u tety Anastázie kvapkou začalo, tak sa to k nej za chvíľu ako povodeň prihnalo: úbohá teta bola celá bez seba, akú to má dcéru. A tak vzala lieskovicu a vyťahala milú Ilenušku, keď sa jej podvečer zase vretienko nechcelo dosť vrtieť.
Kiež by sa všetkým klebetniciam, čo ich po svete chodí, ústa skrivili! Poviem vám, ja nie som z tých, čo hneď sadnú na lep, a obzvlášť neverím ohováraniam o pekných dievčatách, ale keď som tie táraniny počul, a keď som aj počul, že sa z chalupy prísnej Anastázie čoraz častejšie ozýva brnk brnk a Ilenuškin nárek, sám som začal krútiť hlavou .....
Kto vie, ako by to dopadlo, keby si práve vtedy mladý pán cisár nebol umienil, že sa pozrie až za hory a kopce do nášho kraja. Ide si mladý pán, ide, a ide popri chalupe Anastázie v tom okamihu, keď lieskovica brnká a Ilenuška kričí, akoby ju na nože brali. Mladý cisár začuje krik, dá zastaviť, vojde a pýta sa, kto tu nariká. Uplakané dievča zo seba nevydalo ani slovko, ale teta Anastázia, celá zdesená, sotva nechala vznešeného hosťa dohovoriť, tak sa bála priznať, ako sa veci majú.
„Ani sa nepýtajte, najvzácnejší pánko,“ spustila a nedala sa zastaviť, „tá moja dcéra tvrdohlavá ma snáď do smrti umorí. Len si pomyslite, mali sme tento rok takú úrodu ľanu a konopí, akú ani dedo Jon nepamätá, a ten je taký starý, že už dobre nevie, koľko má rokov. Ja som sa pritom vretena ani dotknúť nesmela, všetko upriadla tu moja Ilenuška. A keď nebolo doma čo, išla pomáhať príbuzenstvu, potom všetkým susedkám a nakoniec chodila po celej dedine. Ako sa dozvedela, že v nejakej chalupe nemajú upriadené, hneď sa im tam usadila, zvaná-nezvaná, a upriadla, čo našla. Ona je, môj najvzácnejší pánko, celkom chorá z priadenia. Predstavte si, keď už teraz nemá čo priasť, čo si vzala do hlavy: začala mi priasť prútie z plota! Videl kedy svet takú pochabosť? Tak som si povedala, ja z nej tú posadnutosť musím vyhnať!“
A teta Anastázia, aby potvrdila, čo čerstvo vymyslela, napriahla ruku s lieskovicou. Mladý cisár ju zadržal:
„To sa tvoja dcérka naozaj ničím iným neprevinila?“ podivil sa. „Ak je toto jej jediný priestupok, tak ju už nebi, radšej dovoľ, aby som ju vzal so sebou k nám na zámok. Moja matka cisárovná má rada dobré priadky a nechá ju priasť aj vo dne, aj v noci. Ľanu a konopí máme u nás habadej, tvoju Ilenušku už nikdy ani nenapadne priasť prútie z plota.“
Anastázia bola z toho všetkého taká popletená a na Ilenušku taká rozhnevaná, že poriadne nevedela, čo to mladý pán hovorí, a keď pochopila, bolo neskoro. Cisársky kočiš švihol do koní a cisársky koč bol preč.
„No čo,“ povedala si teta Anastázia a utrela si oneskorenú slzičku. „Robila som, čo som vedela. Cisár ďaleko, pánboh vysoko, teraz nech si tá neposlušná neposeda poradí sama.“
Len priaďte, priadky, priaďte! Nech sa vám prstíky kmitajú, nech sa vám vretienka točia, hneď vám tú rozprávku dopriadem, len čo rozmotám tento uzlíček. Kde sme to prestali? Aha, už vidím Ilenušku, tú peknú dievčinu, tú neposedku, na cisárskom zámku. Mladý cisár práve dorozprával matke cisárovnej, čo som práve povedal ja vám. Vlastne nie, čo to hovorím, nie a nie ten uzlíček rozmotať: on jej dorozprával len to, čo počul od tety Anastázie, zatiaľ čo ja som vám povedal všetko, lebo o Ilenuške viem všetko. A pani cisárovná sa na syna láskavo usmieva a hovorí dievčine láskavým hlasom:
„Páčiš sa mi, Ilenuška. Ak vieš tak pekne priasť, ako pekne vyzeráš, rada si ťa u nás nechám. Na cisárskom dvore je pre priadku práce habadej. Len si predstav, koľko postelí musíme povliekať, koľko stolov prestrieť a koľko vojakov vystrojiť!“
Ilenuška v tej chvíli zbledla, že by sa v nej krvi nedorezal. Matka cisárovná však bola žena múdra a dobrá. Všimla si, ako tej jej novej priadke pobledli líčka. Azda to pripisovala únave, azda tej veľkej zmene ..... kto z nás sa zo dňa na deň ocitne z chalupy rovnými nohami na cisárskom zámku ..... , azda túžbe po domove. Skrátka Ilenuške povedala:
„Teraz si oddýchni. Trochu sa u nás porozhliadneš, vyskúšam ťa, až sa u nás zabývaš.“
Uplynul deň, uplynul druhý, bledá Ilenuška zase zružovela, poskakovala po zámku, tu sa pritočila a pomohla v cisárskej kuchyni, tu vybehla do záhrady natrhať kvety pre cisársku tabuľu, tu zase pomohla samotnej cisárovnej, keď sa potrebovala pristrojiť do svojich desiatich parádnych cisárskych sukní. Joj, to bol život pre našu neposedku, celkom zabudla, že prišla na cisársky zámok, aby sa stala cisárskou priadkou!
Až tretieho dňa podvečer si matka cisárovná dala Ilenušku zavolať do svojej komnaty a povedala:
„Zdá sa mi, dievčatko, že si u nás privykla. Môžeš sa teda dať do práce. Tu som ti pripravila dve vrecia: v jednom sú vrkoče konopí, v druhom vrkoče ľanu. Do zajtra do obeda obe vrecia upriadieš, a daj pozor, nech je niť tenká a nezauzlená, inak by sa z nej zle tkalo, to predsa sama dobre vieš.“
Úbohá Ilenuška! Vrecia boli také plné, že ich do svojej izbietky sotva dovliekla. Ani ich nerozviazala, len na ne bezmocne hlavu položila a usedavo sa rozplakala. Vyčítala v duchu sebe aj matke, tete Anastázii, prečo radšej nepovedali mladému cisárovi pravdu, nemusela by sa teraz báť, ako zajtra prežije tú hroznú hanbu.
Plakala a plakala a bola by plakala až do samého úsvitu a možno ešte deň a noc, keby sa zničoho nič, práve keď na veži cisárskeho zámku odbíjala polnoc, neboli otvorili dvere jej izbietky a dovnútra nevošla ohyzdná starena: telo kosť a koža, zuby ako hrable, spodná pera previsnutá až k brade.
Ilenuške sa od ľaku div srdce nezastavilo. To nemôže byť nik iný ako Ježibaba, Čarymúra alebo iná zlá čarodejnica, pomyslela si s hrôzou.
Ohyzdné stvorenie sa o barličke pribelhalo až k našej nešťastnej priadke a oslovilo ju sipľavým hlasom:
„Neboj sa ma, dievčatko. Som škaredá, ale zlá nie som. Hovoria mi Starucha a viem, čo ťa trápi. Utri si slzičky, ľahni si a pokojne spi, ja tú prácu urobím za teba. Len mi sľúb, že sa mi raz za moju námahu odvďačíš.“
Ilenuška sľúbila a urobila, ako jej babizňa prikázala. Ľahla si, prehodila si prikrývku cez hlavu a triasla sa ako osika. Neverila z toho, čo počula, ani slovo. Bola presvedčená, že nedožije rána, že ju tá čarodejnica pripraví o život. A keď dožije rána, neprežije poludnie, lebo tá stará ohyzda na ňu cisárovnej všetko prezradí a Ilenuška bude len na hanbu a na posmech. O chvíľku sa však odvážila vykuknúť spod prikrývky, čo starena robí, a ostala užasnutá: bába Starucha priadla a vreteno sa v jej hrčovitých prstoch krútilo, akoby ním vrtel sám čert. Neuplynula hodina, bába upriadla všetok ľan a pramene uložila späť do vreca. Rovnako hbito upriadla aj konope. Keď prácu skončila, zmizla ako mávnutím prútika.
Všetko sa mi to len snívalo, pomyslela si Ilenuška, ktorá sa do svitania neodvážila na lôžku pohnúť. Až keď nazrel do okna prvý slnečný lúč, vyskočila z postele a bosá, v košieľke bežala rýchlo k vreciam. Nebol to sen! Obe vrecia boli vrchovato naplnené prameňmi tenučkej, hladučkej priadze, tej najtenšej a najhladšej, akú si, moje milé priadky, ani tá najšikovnejšia z vás nevie predstaviť.
Ilenuška nevedela, čo od radosti počať, a tak začala pramene podhadzovať ako lopty a poskakovala s nimi po izbietke ako kozľa po jarnej lúke.
Hneď po obede odniesla vrecia do cisárovninej komnaty a tá svoju milú priadku vychválila do nebies.
„Na celý mesiac máš odpriadené,“ povedala jej. „V mojej prvej skúške si obstála, až uplynie mesiac, podstúpiš druhú.“
Od tej chvíle žila Ilenuška na zámku ako v raji. Obliekali ju do vzácnych šiat, kŕmili ju vybranými jedlami, cisárovná bola spokojná a aj mladý cisár sa nehneval a tu a tam sa na peknú priadku dlho zadíval. A naša Ilenuška, ach, tá bola zo všetkých najšťastnejšia!
Povesť o krásnej a usilovnej priadke sa niesla po celom cisárstve a roznesla sa až do susedných krajín. Na zámok sa zďaleka zjazdili cisárovné a kráľovné, aby Ilenušku poznali, a všetky o nej spievali len chválu.
Uplynul mesiac a cisárovná zhromaždila svojich hostí v hodovnej sieni. Rozhodla, že nastal čas, aby sa pred nimi pochválila umením svojej priadky, dala zavolať Ilenušku a takto k nej prehovorila:
„Vzácne panie by sa rady presvedčili o tvojej zručnosti, dievčatko. Tu máš štyri vrecia ľanu. Zajtra na poludnie ich prines upriadené.“
Dvaja sluhovia mali tentoraz čo robiť, aby vrchovaté vrecia dovliekli do izbietky našej Ilenušky. A len čo za nimi zapadli dvere, tá nešťastná dievčina sa rozplakala. Plakala a plakala, a ako tak plakala, skúsila zavolať bábu Staruchu ..... čo iné aj mohla skúsiť ..... , možno ju začuje a príde .....
Uhádli ste, prišla. Sotva odbila polnoc, dvere izbietky sa otvorili a vošlo to ohyzdné stvorenie: telo kosť a koža, zuby ako hrable, pera previsnutá k brade. Dobelhalo sa k Ilenuške a sipľavo povedalo:
„Dobrý večer, dievčatko. Nechaj ten nárek, ľahni si a pokojne sa vyspi, ja si už poradím.“
Čo by som vám, moje usilovné priadky ..... či sa vám len prstíky kmitajú, či sa vám len vretienka vrtia? ..... čo by som vám zdĺhavo rozprával. Ilenuška si ľahla a spala, akoby ju do vody hodil. A bába Starucha v okamihu všetko upriadla, pramene uložila do vriec, a ako nebadane prišla, tak aj odišla.
Ráno si Ilenuška vrecia dôkladne prezrela, spočítala a poťažkala pramene, a keď zistila, že je všetko, ako má byť, ba dokonca ešte lepšie, zaplakala od radosti a dobrej bábe Staruche v duchu žehnala. Zavolala dvoch sluhov a so štyrmi vreciami tej najskvostnejšej priadze predstúpila pred cisárovnú. Cisárovná nešetrila chválou a cudzie vzácne panie zázračnú priadku obdarovali bohatými darmi.
Na cisársky dvor sa začali zjazdovať zo všetkých koncov sveta aj princovia a kráľovičia a musím povedať, že všetci boli do našej Ilenušky celí preč. Nebolo však divu, lebo naša dievčina šťastím len kvitla, a ak bola odjakživa pekná, rozkvitla teraz do nevídanej krásy. A k tomu všetkému o nej každý vedel, a my to vieme zo všetkých najlepšie, aká je usilovná a pracovitá a ako zručne vie vretienkom vrtieť.
Princovia a kráľovičia sa na ňu usmievali a ona sa nehnevala a vrtela sa s nimi každý večer v tanci. Kto jediný sa hneval, to bol mladý cisár. Do Ilenušky sa zahľadel, že mu už nebolo pomoci, lenže nevedel, ako na to. Obával sa, že matka cisárovná mu nedovolí, aby si vzal chudobnú priadku. Ale cisárovnej sa jeho voľba páčila.
„Majetku máme dosť,“ povedala tá múdra pani synovi, „a krajinu takú veľkú, že k nej už nijakú inú nemusíme pripájať. Čo nám chýba, to je pekná a pracovitá nevesta. Ale než súhlasím s tým, aby to bola Ilenuška, ešte raz si ju vyskúšam. Ak splní tretiu úlohu, ako splnila prvé dve, stane sa hneď zajtra tvojou ženou a mojou nevestou.“
To sa stalo v utorok takto po olovrante. Ešte pred večerou zašla cisárovná k Ilenuške.
„Poď sa pozrieť, moje dieťa, čo som ti pripravila na noc k priadeniu.“
Ilenuška zbelela ako to najlepšie cisárske plátienko a so sklonenou hlavou išla za cisárovnou do veľkej komory, kde ukladali cisársky ľan a konope. Matka cisárovná odpočítala desať vrchovatých vriec, päť s vrkočmi ľanu, päť s vrkočmi konopí.
„Zajtra pred poludním s tým ku mne príď. A hľaď, nech je priadza pevná ako drôt, budeme z nej tkať plátno pre vojakov.“
Desiati sluhovia mali čo robiť, aby dovliekli vrecia k Ilenuške do izbietky. Keď naša dievčina osamela, trpko zaplakala a zaúpela:
„Že ja nešťastná som sa vôbec narodila! Že som poznala mladého cisára a prekročila prah jeho zámku. Prečo len som nemala odvahu priznať sa hneď na začiatku, aká som nanič priadka! Že ma mamička od malička dosť nenaplieskala, keď som pri vretienku nevedela posedieť! Lož má krátke nohy a luhár sa zapletie do vlastných sietí! Dvakrát som mala šťastie, že mi babka Starucha pomohla, ale po tretí raz mi už nikto nepomôže. Zajtra sa cisárovná dozvie, ako to so mnou je, a ak ma na smrť nepotrestá, sama umriem od hanby. A než by som umierala od hanby, radšej skočím do cisárskej studne, tá je zo všetkých studní najhlbšia ..... “
Až do polnoci Ilenuška bedákala. Ale sotva odbila dvanásta, dvere jej izbietky sa otvorili a ticho vstúpila bába Starucha. Ako tá dobrá duša vyzerala, to už tu všetci vieme, tak načo by sme sa tým zdržiavali. Ale čo Ilenuške povedala, to viem len ja, a to vám zopakujem.
„Upokoj sa, dievčatko,“ zaškrípala svojím sipľavým hlasom. „Dvakrát som ti pomohla, pomôžem aj po tretí raz, na mňa sa môžeš spoľahnúť. Len jedno od teba chcem: že ma za moju námahu pozveš na svadbu, či si vezmeš boháča, alebo chudáka.“
„Rada vás pozvem,“ sľúbila Ilenuška a utrela si slzičky, „veľmi rada, babička. Lenže aká svadba, keď nemám ženícha!“
Bába Starucha sa pousmiala:
„Svadba sa niekedy uvrtí skôr ako jedno vretienko priadze. Ale ty na svoj sľub nesmieš zabudnúť. Bude ti to na osoh, uvidíš!“
„Už som sľúbila, babička, a verte mi, že slovo dodržím. Lenže kde vás potom nájdem?“
„Nech bude svadba kdekoľvek, len čo sa zídu hostia, budem obchádzať okolo domu. Ty vyjdeš na dvor ku klátu na drevo a povieš: Bába Starucha, poď so mnou k stolu, začína svadobná hostina a tá sa bez teba nezaobíde. Budeš si to pamätať, dievčatko?“
„Budem, babička, budem.“
„Tak dobre. A teraz choď si ľahnúť a priadenie pusť z hlavy.“
Ilenuška, naša pekná dievčina, zaspala bezstarostne a spala dlho a dlho, spala a spala, hoci bol dávno biely deň.
Cisárovná hneď ráno zvedavo nazrela do jej izbietky, vrecia uzrela plné a vyrovnané ako vojakov pozdĺž steny a Ilenušku na posteli, ako tvrdo spí. Úbožiatko moje, pomyslela si cisárska pani, tá musí byť unavená po tej práci, bol by to hriech budiť ju z najsladšieho spánku ..... A po špičkách tichučko odišla.
Až pred poludním zobudil Ilenušku hlad. Pretrela si oči, vyskočila z lôžka a hajde k vreciam, aby sa presvedčila, ako sa za ňu babka Starucha v noci činila. Kým rozviazala prvé vrece, srdce sa jej zovrelo úzkosťou, ale len čo sa dotkla prvého prameňa, veľkého a tuhého ako melón, zajasala od radosti. Potom na to vrece plné melónov najpevnejšej hladučkej priadze zložila hlavu a od úľavy sa rozplakala.
Cisárovná práve zase stála za dverami, aby sa poobzerala, či tá jej priadka ešte spí, a len čo začula vzlykot, vstúpila dovnútra, objala Ilenušku a upokojujúco povedala:
„Neplač, dieťa, neplač, bola to moja posledná skúška. Si taká usilovná a zručná, že si mi prirástla k srdcu. Už ráno som sa rozhodla: dám ti za muža svojho syna. A ponáhľaj sa, svadba bude ešte dnes!“
Ilenuška, šťastná dievčina, od prekvapenia ani prehovoriť nemohla. Nie že by, šibalka, nemala tušenie, že ju mladý cisár očami hladká, nie že by sa jej nepáčil, bol to aj junák, ale uvážte samy, moje usilovné priadky, byť cisárovnou, to nie je malá vec! Že sa vám prstíky rozochveli? Že sa vám pretrhla niťka? Mne tiež ..... A tak teraz kúsok preskočíme a pobežíme rovno k svadobnému stolu.
To vám bola hostina, jedla a pitia toľko, že by to bolo vystačilo najmenej na tri svadby. A hudba a spev sa ozývali po celom cisárskom zámku i jeho okolí. Hostia sa už schádzali, ale než sa stačili posadiť ku stolom, vybehla Ilenuška, tá neposedka, šibalka naša pekná, na cisársky dvor, postavila sa ku klátu na drevo a ticho zavolala:
„Babička Starucha, poď so mnou k stolu, práve začína svadobná hostina ..... “
Ešte nedopovedala a bába Starucha stála vedľa nej: telo kosť a koža, zuby ako hrable, pera previsnutá ..... no však viete!
„Až spolu vojdeme do hodovnej siene,“ prikázala Ilenuške, „takto ma predstavíš: Vážení a ctení bojari a bojarky, nemajte mi to za zlé, že si vediem na svadbu svoju tetušku. Je veľmi stará a veľmi škaredá, ale srdce má zlaté a ku mne bola vždy láskavá. Ctím si ju ako matku, ba ešte viac. Moja mamička je ďaleko, kdežto tetuška je tu zblízka, a preto bude sedieť vedľa mňa.“
Ilenuška vykonala všetko presne tak, ako si to Starucha priala. Hostia zatajili dych, keď uzreli to ohyzdné stvorenie, a pani cisárovná sa nemohla ovládnuť a spýtala sa:
„Dušička moja drahá, od čoho máte také veľké zuby a ten previsnutý ret?“
„Od priadenia, moja milá, od priadenia. Ani cisársky počtár by do konca života nespočítal, koľko niťok ja musela oslintať,“ usmiala sa bába Starucha. „Je vidieť, cisárska matička, že ste toho sama veľa neupriadli, keď sa takto pýtate.“
Cisárovná sklopila hlavu a Starucha hovorila ďalej:
„V mladosti som bývala dievča ako lusk. Rada som priadla a tak som sa do toho priadenia vložila, že sa mi čoskoro ďaleko-široko nikto nevyrovnal. Na všetko ostatné som zabudla a priadla som a priadla. Ani umrieť v pokoji nemôžem, stále by som len priadla a priadla. Veď ako ja vie dnes priasť len moja Ilenuška. Verte, že som sa dosť a dosť naľakala, aby raz neskončila rovnako, ale teraz sa už nebojím. Ilenuška dnes dostala muža, ktorý nedopustí, aby sa z nej zo samého priadenia stala taká ohyzda škaredá, ako som ja.“
Cisárska pani sa zdesila, ale sotva sa stačila spamätať, už vrúcne babke ďakovala za jej úprimnosť a pred všetkými hosťami slávnostne vyhlásila:
„Ilenuška, dcéra moja, prikazujem ti, aby si už nikdy nevzala vretienko do ruky! A všetky cisárske vretená i kolovráty sa ešte dnes večer vysťahujú z môjho zámku. Taká je moja vôľa!“
„Ďakujem, malinko,“ šepla Ilenuška, vďačne pozrela na bábu Staruchu a šťastne na svojho mužíčka.
Čo, milé priadky, vretienka sa vám nevrtia? Len priaďte, priaďte, to len ja mám dnes dopriadené!
Leda že by som vám povedal, čo som vám ešte nepovedal, že som si všetko vymyslel a len jediné je pravda pravdivá: po bábe Staruche sa zem zľahla a nikomu z vás už nikdy nepomôže.
A preto, moje usilovné priadky, nech kolovráty vrčia, nech sa vretienka vrtia, nech sa vám prstíky kmitajú! Ja vám k tomu upriadem zajtra zas inú rozprávku.