O neposlušných kozliatkach

V chalúpke na kraji lesa bývala koza so svojimi siedmimi kozliatkami. Mali sa radi a žili spokojne ako v rozprávke. Mama koza odchádzala každé ráno na pašu a kozliatkam kládla na srdce, aby sa potichu hrali a nikomu neotvárali. V lese býva zlý vlk, ktorý by sa na nich rád pochutnal. Kozliatka sľúbili, že budú poslušné, ale len čo koza odišla oberať lístie, začali sa biť a hluk bolo počuť na míľu ďaleko. Počul ho aj hladný vlk. „Koza je preč a kozliatka doma vyvádzajú. Sú ešte hlúpe, ľahko ich oklamem,“ pomyslel si, keď zabúchal packou na dvere.

„Kozliatka, detátka, otvorte mi vrátka! Ja som vaša mamička a nesiem vám mliečko!“ Kozliatka stíchli a zmätene začali pobehovať sem a tam. Hrubý hlas však vlka prezradil. Najstarší bratec hovorí - „Ty nie si naša mamička, mamička má jemný hlások!“ Vlk musel odísť nepochodiac. Zamieril ku kováčovi a nechal si spiľovať jazyk z oboch strán, aby mal hlas tenký a vysoký. Tentoraz na dvere chalúpky jemne zaklopal.

„Kozliatka, detátka, otvorte mi vrátka!! Ja som vaša mamička a nesiem vám mliečko!“ lákal nezbedníkov hlasom, ktorý sám nespoznával. Kozliatka sa nahrnuli do chodby, aby otvorili, ale najstarší bratec ich zastavil - „Ak si naša mamička, ukáž kúsok nôžky oknom!“ Vonku zamával vlk packou. Pri pohľade z okna skamenelo kozliatkam od hrôzy. - „Ty nie si naša mamička. Ty máš packy čierne! Mamička má kožu bielu ako sneh,“ mečali kozliatka rozčúlene a vlkovi neotvorili. Vlk, ktorý od hladu takmer škúlil, sa odplazil do lesa. Kozliatka sa zaradovali a začali sa spolu hrať.
Vlk zatiaľ premýšľal, ako získať kožu bielu ako sneh. Plazil sa popri lese, až došiel k pastierovej chalupe. Tam sa sušili ovčie kože. Vlk sa zaradoval, jednu schmatol a uháňal k chalúpke kozliatok. Ovčiu kožu si prehodil cez chrbát a už stál opäť pred dverami. „Kozliatka, detátka, otvorte mi vrátka! Ja som vaša mamička a nesiem vám mliečko!“

„Naša mamička prišla, otvoríme!“ volali kozlíci. - „Nie je to naša mamička, neotvoríme!“ - bránili im opatrnejšie kozičky. Ale to už kozlíci otvárali dvierka a vlk skočil dovnútra! Odhodil ovčiu kožu a hrozivo vycenil tesáky. Kozliatka s krikom začali utekať, bolo ich toľko, že vlk nevedel, kam skočiť skôr. Všade sa mihali kopytká, rožky, brušká..

Už-už sa chystal skočiť medzi ne! Ale našťastie sa práve vracala mama koza. Trkla tam, trkla sem, nabrala vlka na rohy a odhodila do kríkov. Ten viac nečakal. Na slabých si trúfal, ale s rozzúrenou kozou by sa do krížku nepustil. Utiekol a už sa v lese nikdy neukázal.
Koza potom zavolala všetkých sedem detí a veľmi sa na ne hnevala! Nakoniec boli všetci šťastní, že všetko tak dobre dopadlo.