Rozprávka o lienke

Lienka sedembodková je veľmi užitočný chrobák. Živí sa voškami, ktoré škodia rastlinám a stromom. Tento dravý hmyz prechádza premenou vajíčko-larva-kukla. Ako larva žije lienka niekoľko dní a rozhodne nie je taká výrazná a krásna ako dospelý chrobák. Viete, že lienkam nechýba herecký talent? Dospelý jedinec vie totiž skvelo zahrať mŕtveho chrobáka! Keď chce lienku napríklad zobnúť vták, padne na zem, stiahne nôžky a ani sa nepohne. Touto lesťou si často zachráni život. Možno sa aj vám už stalo, že keď ste vzali lienku do ruky, vypustila páchnucu žltú tekutinu. To tieto chrobáčiky robia na svoju obranu. Stávajú sa tým totiž pre ostatné zvieratá nepožívateľnými. Azda aj preto nemá lienka sedembodková žiadnych nepriateľov, azda okrem ľudskej chémie… Rozprávka: Ako lienka hľadala bodky Tam pri lese v tráve, kde v lete kvitnú margarétky, býva rodinka lienok. Lienkam sa hovorí aj lienka sedembodková. To preto, že rady lietajú za slniečkom a na svojich červených krovkách majú sedem bodiek. Ale nemusí to tak byť pri každej lienke, ktorú v tráve uvidíte! Tie celkom malé lienky ešte sedem bodiek nemajú. Lienka Johanka mala bodiek len päť. Bola malá a ostatným starším lienkam tieto ich dve bodky len závidela. „Mamička, kedy aj ja poletím s ostatnými do školy?“ pýtala sa už zase mamičky, ktorá sa práve chystala s ockom odletieť na záhradku do ruží. „Až vyrastieš a budeš mať sedem bodiek!“ odpovedala jej trpezlivo mamička. „Oco, a kedy aj ja s vami poletím do ruží?“ spýtala sa ocka ešte pri dverách. „No, až budeš väčšia a budeš mať sedem bodiek. Teraz si ešte malá a nevieš tak dobre lietať. Ešte by ťa mohol zobnúť nejaký vták!“ hovoril starostlivý ocko zvedavej Johanke. Keď bola Johanka sama doma, začala si prezerať v zrkadle svoje krovky a hlavičku si pritom div nevykrútila. „Stále len päť!“ posťažovala si smutne. Vtom jej zrazu napadlo! „Ja si tie dve bodky niekde zoženiem a potom budem s ostatnými lienkami chodiť do školy a lietať do ruží! A basta!“ A ako povedala, tak aj urobila. Vystrihla si z papiera dve čierne bodky a letela do lesa hľadať niečo, čím by si ich mohla prilepiť. V lese uvidela veľký starý strom. Bola to borovica. Taká borovica má okrem ihličia aj kôru plnú smoly. „Smola bude to lepidlo!“ zvolala Johanka a rozveselila sa nad svojím skvelým nápadom. Priletela až ku stromu a svoje dve bodky z papiera namočila do smoly. Potom ich pritlačila na svoje krovky. Ale papierové kolieska nedržali a stále jej padali na zem do ihličia. „Musím pridať viac toho lepidla! Radšej si hneď pre istotu do tej smoly namočím celý chrbát,“ rozhodla sa, keď dvíhala svoje čierne bodky už niekoľkýkrát zo zeme. Potom vyletela celkom hore až do koruny vysokej starej borovice, kde bolo smoly najviac. Tam sa otočila chrbtom ku stromu a pritlačila sa so všetkou silou krovkami na veľký kus smoly. Ale čo sa nestalo! Zrazu sa nemohla od stromu odlepiť! „Ach jaj, čo si len počnem?“ zúfala si a začala plakať. A plakala a plakala a nožičkami hýbala bez úspechu sem a tam. V diaľke zrazu uvidela niečo veľké, čo sa k nej stále približovalo. Bol to lesný vták, ďateľ, ktorý si hľadal niečo dobré na obed. Johanka začala volať o pomoc, ale nikto ju nepočul. „Musím to dokázať, alebo ma zje!“ vykríkla a zo všetkých síl napla svoje krídelká. Ďateľ sa už blížil. Už bol skoro pri nej! Jeho čierne krídla svišťali rýchlo vzduchom. Johanka zavrela oči a zo všetkých síl zamávala naposledy krovkami. Podarilo sa! Konečne sa od smoly odlepila. Čo najrýchlejšie zamávala krídlami a odletela šupom čo najďalej od stromu. Ale len-len! V poslednej chvíľke! Zmätený ďateľ narazil zobákom do holej kôry stromu, až sa mu z toho zatočila hlava. Lienka zahodila do trávy bodky a letela čo najrýchlejšie domov, do bezpečia. Zastavila sa, až keď uvidela domček, kde bývala. Doma na ňu už čakal ustarostený ocko s mamičkou, ktorí ju všade hľadali. Veľmi sa na Johanku hnevali, že ich neposlúchla, ale boli radi, že sa v poriadku vrátila domov. Malá lienka sa už od tých čias nikdy nepúšťala tak ďaleko sama k lesu bez mamičky a ocka. Uplynulo pár dní. Lienka sa zase raz prezerala v zrkadle a znovu počítala svoje čierne bodky. „Jedna, dve, tri, štyri, päť…“ keď tu zrazu vidí svoje dve nové bodky. „Mamička, mamička, ja som už vyrástla a môžem ísť do školy! Už mám bodiek sedem. Slniečko mi ich domaľovalo!“ tešila sa lienka. A s lienkou sa tešila aj mamička a ocko. A hneď na druhý deň už Johanka letela konečne do školy, na ktorú sa tak veľmi tešila.. Ten deň bolo pri lese v tráve poriadne veselo! Lienka Na chrbátiku má sedem bodiek, jej meno ja už poznám. Azda mi z dlane neuletí, kým tie bodky spočítam. Na ruke mi chvíľu stála, asi sa tam trochu bála. Potom však už ponáhľala sa, z prstíka mi uletela. Milý chrobáčik, prileť zas, bodky budem počítať! Ku slniečku chrobáčik letí, užitočný je veľmi, deti!