Ako išli štyria bratia do sveta

Boli raz štyria bratia a volali sa Janko, Juro, Jožko a Michal. Janko bol bystrozraký, Juro mal pľúca také silné, že keď fúkol, spadla stodola, Jožko bol v behu rýchly ako vietor a Michal bol taký silný, že aj ten najmohutnejší dub vytrhol zo zeme ako steblo trávy. A títo štyria sa jedného dňa vybrali do sveta, až dorazili do hlbokého čierneho lesa.

Tu im šiel v ústrety lesník, bolo to v okamihu, keď si Janko priložil k lícu pušku a vyzeralo to, že chce strieľať Pánubohu do okien. „Na čo mieriš?“ pýtal sa lesník. „Na čo mierim?“ povedal Janko: „Sto hodín cesty odtiaľto sedí na špici kostolnej veže škorec, toho zostrelím.“ Stlačil spúšť, pozeral sa za guľkou a o chvíľu povedal: „Tak a teraz leží dole.“ Ale lesník neveriacky pokrútil hlavou a povedal: „Ty si zo mňa uťahuješ! Na takú vzdialenosť sa predsa netrafí žiadny človek!“ Tak Janko zavolal na Jožka: „Prines mi toho škorca, čo leží sto hodín odtiaľto pod kostolnou vežou!“ Jožko hneď vyrazil na cestu a o dve hodiny bol aj s mŕtvym škorcom späť. Priniesol ho však na dvoch kusoch, lebo Janko ho trafil tak dobre, že hlava spadla napravo a telo naľavo od kostolnej veže. Lesník neveriacky krútil hlavou, šiel ďalej a o chvíľu natrafil na Jura. Chasník stál pri siedmich veterných mlynoch, pozeral hore do neba a pred ústami držal dlhú rúru. „Kamarát, čo tu vyvádzaš?“ pýtal sa lesník. „Ja? Fúkam na tie veterné mlyny, inak by stáli, lebo dnes nefúka vietor.“ odvetil Juro a užasnutý lesník šiel ďalej, aby o chvíľu stretol Michala, ktorý práve robil uzol na povraze hrubom ako ruka. Povraz mal omotaný okolo troch jutár bukového lesa. Lesník to chvíľu z diaľky pozoroval a myslel si: „Povie mi niekto, čo má ten chlap v úmysle?“ Nakoniec šiel bližšie a pýtal sa: „Čo máš za lubom s tým povrazom, ktorý si omotal okolo lesa?“ „Čo by,“ povedal Michal: „chcem si domov doniesť otepľ dreva, aby som si v zime trochu zakúril, veď má byť poriadny mráz.“ Len čo to dopovedal, trhol a v celom lese zapraskalo, potom si to naložil na chrbát a odniesol preč. Lesník tam stál s otvorenými ústami a neodvážil sa Michalovi povedať krivé slovo a radšej šiel domov.

Bratia šli ďalej svojou cestou, až dorazili do hlavného mesta, kde mali na kráľovskom zámku práve veľké starosti, lebo kráľ bol ťažko chorý a jeho lekár mu oznámil, že musí zomrieť, ak mu niekto nezaobstará v lehote siedmich hodín bylinu života, ktorá však rastie na tej najvyššej hore až na hraniciach jeho ríše. Tak dali hneď vo všetkých mestách a dedinách vyvolávať: „Kto kráľovi v siedmich hodinách prinesie bylinu života, ten dostane ako odmenu vrece zlata, ktoré bude také ťažké, aké sám unesie.“ „To by bolo niečo pre nás!“ povedali si bratia, a tak sa Jožko ohlásil na zámku u kráľa. „Chcem to mať ale písomne, pán kráľ, že dostanem vrece peňazí, ak vám zaobstarám tú liečivú bylinu.“ povedal a kráľ mu odmenu zaistil podpisom aj pečaťou. Keď mal zmluvu vo vrecku, vybehol Jožko von a uháňal, ako len mohol; už o dve hodiny bol na tej hore, kde odtrhol bylinu života a vydal sa na cestu domov. Ale ako tak bežal, pomyslel si, že má ešte toľko času, mohol by si trochu odpočinúť, a tak si ľahol pod jeden dub a zaspal. Medzitým čas utekal a utekal a bratia čakali a čakali. Nakoniec sa Janko pozrel a videl, ako brat tvrdo spí pod dubom. Rýchlo zložil pušku, zamieril a prestrelil bratovi guľou šos kabáta, čo Jožka prebudilo, a keď sa pozrel na hodiny, zahromoval. Bol najvyšší čas! Vyskočil a bežal cestou necestou, cez hory a doliny a na zámok pribehol práve včas, aby lekár pripravil z byliniek medicínu a dal ju vypiť kráľovi. Za pár hodín bolo jeho veličenstvo opäť zdravé a bolo bez seba od radosti a Jožkovi dalo odkázať, aby na druhý deň prišiel na zámok a vyzdvihol si svoju odmenu.

Keď pánboh nadeľoval rozum, šiel si Jožko dvakrát, a tak si dal ušiť také veľké vrece, že naň krajčíri spotrebovali sto lakťov cvilinku. S vrecom šiel za silným Michalom a povedal mu: „Brat, musíš ísť so mnou ako môj sluha, ktorý to vrece ponesie, lebo na to si ten pravý! Kráľ mi sľúbil toľko peňazí, koľko jeden unesie na chrbte.“ „Tak to urobíme, bratček!“ povedal Michal a šiel. Keď prišli ku kráľovi, zaviedol ich do pokladnice a povedal: „Tu si vezmite, čo jeden unesie!“ „Nabieraj, Michale!“ povedal Jožko. Michal bral jednu tonu zlata za druhou, akoby to boli lopty na hranie, a hádzal ich do obrovského vreca. Za chvíľu bola pokladnica prázdna, ale vrece nebolo ani zďaleka plné, a tak šli do druhej pokladnice, aby všetko, čo tam našli, tiež napchali do vreca. Keď museli ísť aj do tretej pokladnice, robil kráľ kyslé tváre a vydal tajný rozkaz, aby sa pred zámkom zhromaždili štyri regimenty vojakov, ktorí zabránia tým chasníkom odísť. Ale zohnať toľko ozbrojeného ľudu, to nie je len tak. Trvalo to celé dve hodiny a medzitým mal Michal vrece už na chrbte a odchádzal preč. Ale vrece bolo také vysoké a široké, že s ním nemohol bez škody prejsť zámockými dverami a musel použiť trochu sily, takže ako škubol, vytrhol celé zámocké dvere aj so stĺporadím a všetko to ostalo visieť hore na vreci. Michal si nič nevšimol a išiel pokojne ďalej, kým nedošiel k železnej zámockej bráne na nádvorí, ktorá bola opäť príliš úzka. Musel opäť trochu škubnúť a tým zdvihol celú bránu z pántov a niesol ju aj s dverami a stĺporadím a celým tým kráľovským pokladom na chrbte preč.

Keď s tým nákladom pricestoval až k rybníku, povedal si: „Tu si štvrťhodinku oddýchnem a počkám, kým neprídu bratia, veď ma to vrecúško už trochu tlačí na chrbte.“ Ako sa však podivil, keď vrece zložil z chrbta a videl, čo všetko na ňom visí. Práve prichádzali bratia a museli sa tomu naozaj od srdca zasmiať. Ako sa tak chytali za brucho, zem sa rozozvučala dupotom konských kopýt a z lesa sa na nich privalili štyri regimenty vojakov, aby im kráľovský poklad vzali. To bola práca pre Jura. Do šírky sa rozkročil a mocne zafúkal. No, všetko to odfúkol do rybníka, chlapov aj kone, a čo neutieklo, to sa biedne utopilo.

Potom ťahali bratia spokojne domov, kde si rozdelili zlato a potom žili ako boháči šťastne a spokojne až do konca svojich dní.