Húsenica Terka

Na liste kapusty sa pásla bucľatá, zelená húsenica Terka. Najprv prehryzla len malú dierku, potom ju rozšírila na väčšiu a ešte väčšiu. Nakoniec z listu zostal len ohryzený pahýľ a z Terky vyrástla poriadne guľatá húsenica. Už nemala chuť na ďalšiu kapustičku a začala zívať na celé kolo.

Napadlo jej, že si nájde nejakú škáročku pod kameňom, kde si na chvíľu zdriemne. Zliezla po kocáni dole a začala hľadať vhodné miesto. Podliezla pod rodnou hlávkou a marširovala na svojich mnohých nôžkach k druhej. Zrazu sa jej do cesty postavila ružová hlava. Obe vypískli od ľaku. Hlava aj Terka. Hlava vkĺzla naspäť pod zem a Terka zostala skamenene stáť na mieste. Naježili sa jej všetky chlpčeky na zelenom tele.

Za chvíľku sa hlina pred húsenicou pohla a hlava sa opäť vynorila z pôdy. Obzrela sa a vysúkala sa na povrch celá. Za hlavou sa ťahalo dlhé telo ako ružový špagátik. Žiadne ruky, žiadne nohy! „Kto si?“ spýtala sa húsenica. „Teba nepoznám, ty nie si od nás“, obzerala si neznámeho tvora vyvalenými očami.

„Som dážďovka Anduľa a bývam tu dole. Hore chodím len málokedy, väčšinou po daždi alebo v noci, keď je zem pekne vlhká a voňavá. Sucho mi nerobí dobre!“ Dážďovka sa o kúsok posunula, aby si mohla húsenicu lepšie obzrieť. „Kam máš namierené?“

Terka zívla a vysvetlila Anduľke, že hľadá vhodnú postieľku. Dážďovka jej poradila: „Tamto pri tretej hlávke leží pekný kremeň, pod ním sa ti bude spať ako v perinke! Len daj pozor na kosa. Lieta sem na desiatu. A keď sa vyspíš, môžeme si spolu dať preteky, kto bude skôr pri pažitke. Pretekáš rada?“ Anduľka sa pozerala na ospalú Terku a hovorila si, že tá sa v zdraví pod kameň asi nedostane. Zaspí cestou a zhltne ju kos. Ale to by nebola Anduľka, aby niečo nevymyslela. Poprosila o pomoc včielku, ktorá práve letela okolo s plnými košíčkami peľu do úľa.

Terka si to šinula, čo noha nohu mine, od hlávky k hlávke. Práve bola uprostred medzi druhou a treťou, na dohľad od kremeňa, keď sa nad ňou mihol čierny tieň a Terka zazrela, ako kos otvára zobák, aby ju zhltol. Ale čo to? Ozvalo sa bzučanie a okolo kosa zrazu krúžil roj včiel. Mal čo robiť, aby im ušiel. Terka včielkam ďakovala za záchranu.

„Poďakuj svojej kamarátke, dážďovke Anduľke, to ona sa o teba postarala. Požiadala nás, aby sme ťa ochránili. Pekne sa vyspi!“ zaželali Terke a odleteli. Húsenica sa natlačila do úkrytu pod kameňom a okamžite zaspala.

Dážďovka Anduľka sa tešila na preteky s Terkou. Strážila pri kremeni, kedy sa konečne Terka dosýta vyspí a pôjdu spolu súťažiť. Nakúkala do škáry pri zemi, ale nič tam nezazrela. Bola tam tma a ticho. Trvalo to dlho. Potom Anduľa začula spod kameňa akýsi čudný šuchot a zrazu odtiaľ vyletel nádherný snehobiely motýľ s čiernymi škvrnami na krídlach. Zakrúžil nad ním a potom si sadol vedľa dážďovky.

„Kde si sa tam vzal?“ spýtala sa prekvapená Anduľka a hneď pokračovala:
„Videl si tam Terku? Čo ešte stále spí?“

„Ja som húsenica Terka, teda vlastne teraz už mlynárik Terka. Pod kameňom som sa zakuklila a kým som sa dosýta vyspala, stal sa zo mňa motýľ. My húsenice to tak máme, vieš?“ a motýlik Terka mávla krídlami a letela, akoby tancovala.

„Hmmm! S tebou ale ja súťažiť nemôžem, to by nebolo spravodlivé. Ako húsenicu som ťa poraziť mohla, ale ako motýľa určite nie!“ Potom sa zamyslela: „Budem sa musieť niekoho spýtať, či sa náhodou aj my nezakuklíme. Ale myslím, že nie. My, dážďovky, vyzeráme ako špagátiky celý život.“ Ešte chvíľu sa pozerala za mlynárikom a potom vkĺzla svojou chodbičkou späť do podzemia.