Môj boj s diastázou (1)

Ráda by som napísala svoj boj s diastázou, možno to niekomu pomôže :) (a ospravedlňujem sa za román a písmo, píšem na tel.). Pri prvom tehotenstve som mala obrovské brucho a po ňom mi zostala diastáza, ktorá sa postupne sťahovala, ale trochu zostala. Chcela som mať pekné brucho, tak som robila sedy-ľahy. No, veľmi mi to samozrejme nepomohlo, skôr naopak :). Potom som na to vykašľala, aj keď som o rozostupe vedela, a znova som otehotnela. Brucho rástlo oveľa rýchlejšie a skoro mi začal vyliezať pupok. Mala som potom ešte oveľa väčšie brucho ako pri prvom. Po „pôrode“ (2. SC) sa na moje brucho chodili pozerať, že ešte také nevideli. Mala som veľmi veľký rozostup svalov a krásne bola vidieť aktivita čriev. Poslali ma k chirurgovi, ktorý sa ma citlivo spýtal, či chcem ešte ďalšie deti, a niečo ako „no potešenie“, a že som úplne blbá, že som mala také veľké brucho. A vraj nech nosím prietržový pás (ktorý som ja aj tak nosila ešte vyše pol roka) a hneď po šestonedelí pod nôž (že mám veľkú prietrž). Na to som sa vykašľala – jednak by to znamenalo koniec dojčenia, diastáza sa často stiahne sama a po operácii by som nemohla viac ako dva mesiace nosiť svojho 4 kg capka. Po takmer roku som zašla k menej arogantnému chirurgovi, ktorý mi oznámil, že nemám prietrž, vyklenuje sa všetko von, nie je čo operovať, mám len megarozostup. Ale že vraj to nezacvičím a že musím pod nôž. To ma tak nakoplo (že nemám prietrž), že som si hovorila, že to predsa musí ísť zacvičiť. Moja spása bolo pridať sa na db do skupiny s rovnakými problémami. Tak som sa dozvedela, že zacvičiť sa dá takmer všetko! Navyše ak niekto ide na operáciu, tak síce okamžite má krásne brucho, ale vôbec sa nerieši príčina problému, takže sa to často vracia, bolia chrbty atď. To ma utvrdilo, že idem správnym smerom. Začala som cvičiť doma podľa videí na internete (hoci som bola varovaná, nech to nerobím a že musím k fyzio). Síce sa to trochu zlepšilo, ale naozaj len trochu. Tak som sa objednala k fyzio (u nás je to dosť veľký problém, majú strašne plno). Fyzio mi narovnala kosti a ukázala, ako správne držať telo (keď som sa chcela narovnať, tak som vypla hruď a zdvihla hlavu, čo je samozrejme zle), ako správne dýchať (oboje bolo veľmi náročné, správne držanie tela ma veľmi bolelo) a potom prvý cvik na vnútro tela. Keď sa totiž chce „opraviť“ brucho, musí sa to pekne postupne, všetko súvisí so všetkým. Pri tých hlavných cvikoch nie je na prvý pohľad takmer vidieť, že cvičíte. Je vhodné, aby na vás fyzio siahala a kontrolovala, že všetko robíte správne, preto je jej návšteva nevyhnutná, navyše každá môže mať trochu inú príčinu diastázy (niekomu stačí odblokovať chrbát a stiahne sa). Cvičenie toho vnútra tela je nevyhnutné a navyše to hlavne sťahuje to brucho – takže ho aj pri rozostupe môžete mať relatívne ploché. Ja zatiaľ teda cvičím len to dýchanie (to je naozaj dôležité!) (dole do chrbta), držanie tela, jeden cvik od fyzio a potom panvové dno (to som sa naučila na jednom seminári). Diastáza sa zatiaľ veľmi nezmenšuje, ale začína mi pomaly zaliezať pupok :)! Napíšem update možno o pol roka :). Snáď to niekomu pomôže.. PS: na diastázu je zlé robiť všetko, čo zapája priame brušné svaly, dosku, plank (veľa ľudí ho robí zle), zlé cviky na šikmé svaly, tlačiť kočík do kopca v predklone atď. atď., PPS: aby ste sa nezľakli, tak keď sa cvičí to vnútro tela, tak to potom bolí ako menštruačné bolesti ;)