Na zázraky neverím, ale niektoré priania sa splnia

Môj 7-ročný syn hrá od 4 rokov futbal, je úplný blázon do futbalu a keď nemôže hrať futbal aktívne, stále škemre a žobre, nech mu požičiam mobil (má tam totiž jednu jedinú hru – futbal) :D

Manžel nikdy k športu vedený nebol, ja som vyrastala v malom meste a stále som niekde behala po lese, ale zo zdravotných dôvodov som nič súťažne nehrala. Futbalové gény zdedil po dedkovi – mojom otcovi. Ten bol podľa slov mojej mamy buď na futbalovom ihrisku, alebo v zime na ľade (hokej).

My s manželom, ako hrdí a obetaví rodičia, že dieťa má samo od seba záujem o šport, ho v tom neustále podporujeme. Striedame sa a syna na jeho obľúbený „krúžok“ vodíme pravidelne. Časovo je to pre nás dosť náročné. V zime majú tréningy 2x týždenne + raz za 14 dní zápasy cez víkendy a v lete majú tréningy 3x týždenne + víkendové zápasy.

Navyše si syn teraz obľúbil rolu brankára a začal ešte navštevovať extra gólmanský tréning v stredu.

Keď to zhrniem, okrem pondelka sme každý deň na futbalovom ihrisku a cez víkendy sa hrajú zápasy… „Šialené“ hovoria kamarátky okolo mňa, keď im volám počas chvíľky čakania, kým skončí tréning. Väčšinou hovoria: „Vy ste zase na futbale? Vy tam už musíte aj spať!“

Jasné, občas mi to aj lezie krkom, nemám žiadne popoludnie na nič čas a hovorím si: „Priala by som si aspoň pár dní bez tréningu a zápasu“

Pozor na to, čo si prajete!

To bolo nedávno, obe deti prepadla nádcha, nič vážne a ani to nebola veľká nádcha. A do toho kontrola ORL, kam chodíme pravidelne po tom, čo nášmu futbalistovi vybrali nosovú mandľu. Doktorka oboch chlapcov prezrela a preventívne urobila výtery. Vraj, aby niečo nezanedbala. „Tak mamička, o 14 dní si zavolajte po výsledky“

Po 14 dňoch tam poctivo volám, dovolala som sa asi po týždni, kým mi to niekto v ordinácii zdvihol…„No, pani V., Toník je v poriadku, ale u Daníka bol zistený nález – Streptokok. Príďte si po antibiotiká, to sa musí preliečiť, nesmie do školy a nech je v pokoji.“

„ČO? Veď mu nič nie je, nemá horúčky, nádcha je už tiež preč, je to naozaj nutné?“

Nedalo mi to a volám na konzultáciu jeho detskej lekárke…Doktorka sa pýta na druh Streptokoka.

Jaj, aha, on je ich viac druhov, ja neviem, ako sa volá tento…ale moja otázka znie jasne: „Je nutné nasadiť ATB?“

Doktorka mi vysvetlila, že keď je to zistené z výteru, je určite lepšie preliečiť ATB, malo by to v budúcnosti dopad na jeho srdiečko a kĺby…

Tá predstava, že 10 dní bude doma, a potom ešte týždeň pokojový režim bez športu…STRAŠNÁ! Nie pre mňa, ale pre syna…bude to veľmi náročné, udržať ho v pokoji, on taký športovec, nechcem, aby od rána do večera ležal pri mobile…Potom mi to dôjde – ja som si to nedávno priala. Z tej spomienky mám zimomriavky…Presne ako som si nedávno hovorila…pár dní bez tréningu, bez zápasu. Je mi z toho na plač….

No nič, idem baliť, pôjdeme si to odchorieť na Vysočinu.

Odhlásim obedy v škole, píšem pani učiteľke ospravedlnenku cez SMS, ktorá mi obratom napíše úlohy, ešte pánovi trénerovi (ten je tiež veľmi nadšený, že príde o najlepšieho gólmana).

Vyťahujem spod postele kufor a pritom sa zaklínam, že si toto prianie už nikdy NIKDY nebudem priať.