Príbeh popôrodnej depresie Aničky

Keď som predčasne končila vysokú školu s myšlienkou, že zvyšné sily a nervy chcem šetriť na deti, ešte som nevedela, čo ma čaká.

Nikdy som nebola priemerná, a tak asi nie som ani priemerná mamička. Vždy som chcela mať všetko perfektné a na 100 %. Neviem, či len kvôli môjmu perfekcionizmu, ale v 20 rokoch som skončila s úzkosťami, depresiami a obsesiami u psychiatra a dostala som svoje prvé antidepresíva. Už pred tehotenstvom a pôrodom som teda riešila svoje psychické problémy.

Pred prvým tehotenstvom som už dlho bola stabilná, bez liekov a v dobrom vzťahu s manželom. Počas tehotenstva sa stalo veľa neočakávaných stresujúcich vecí, ale všetko sa zvládlo. Pôrod prebehol cisárskym rezom a narodila sa mi prvá dcéra s Downovým syndrómom.

Od začiatku sme mali problém s dojčením a ja som už od pôrodu bola veľmi nešťastná. Veľa som plakala, takmer vôbec som nemohla spať, ani jesť. Okolie aj odborníci pripisovali moje stavy dcérinmu syndrómu a ja sama som si myslela, že to takto má každá prvorodička. Týždeň po návrate z pôrodnice sme boli opäť hospitalizované kvôli neprospievaniu dcéry na detskom oddelení, kde som neustále odsávala, prikladala, miešala umelú výživu a vážila, počítala prírastky a úbytky hmotnosti. Každá sestrička na novej zmene prišla skontrolovať objem mojich pŕs, siahla mi na bradavky, siahala na dcéru, a tak sa z intímneho aktu dojčenia stalo niečo nechutné, nemožné, nemocničné. Pripisovala som svoje stavy vzniknutej situácii. Nemohla som spať ani jesť už takmer mesiac.

Môj stav sa stále zhoršoval, a to do fázy, keď som už nebola schopná takmer vstať z postele, nebola som schopná sa osprchovať, nebola som schopná nikam dôjsť, nemohla som spať ani jesť. Mala som pocit, že som najhoršia matka na svete a chcela som skákať z okna.

Manžel sa na to už nemohol pozerať, a tak ma poslal k psychiatrovi. Strašne veľmi som sa bála hospitalizácie, a preto som návštevu psychiatra odkladala. V spolupráci s psychiatričkou a našou pediatričkou sme nakoniec našli pre mňa prijateľné zmysluplné ambulantné riešenie. Dcéra prešla na umelú výživu, ja som prestala dojčiť, zastavila sa laktácia. Dostala som antidepresíva, ktoré sa postupne navyšovali, a nakoniec Lexaurin na šialené nárazové úzkosti. Manžel a moja mamička sa striedali pri kŕmení dcéry a pomáhali mi s celou starostlivosťou o dieťa, kým som sa nedostala do stavu, keď som bola schopná postarať sa o dcéru sama. Mala som obrovskú podporu, vďaka ktorej som všetko nakoniec zvládla.

V tom čase by ma ani vo sne nenapadlo, že o dva roky sa budeme s manželom cítiť na druhé dieťa. Zvážili sme všetky riziká, za a proti a rozhodli sme sa, že sa pokúsime na prípadnú druhú popôrodnú depresiu pripraviť, čo sa dá. Relatívne skoro som otehotnela. Tehotenstvo bolo príjemné. Užívala som si ho bez väčších komplikácií a koncom októbra sa nám narodil zdravý chlapček.

Už som poznala Úsměv mámy a chodila som na pravidelné pražské stretnutia. Mali sme pripravené jedlo, čo najväčšiu úľavu pre mňa, vôbec som nedojčila, okamžite po pôrode sa zastavila laktácia, antidepresíva som brať neprestala, a napriek tomu sa po šestonedelí opäť začali objavovať stavy, ktoré už neboli len popôrodné blues.

Priebeh rozhodne nebol taký strašný ako prvýkrát, ale zase tu boli dve deti, ktoré ma potrebovali. A ja som mala dni, niekedy aj týždne, keď som nebola schopná postarať sa ani sama o seba. Dosť dlho mi trvalo, kým som si pripustila, že je to zase tu. Obrovskou podporou pre mňa bola rodina, priatelia a tiež Úsměv mámy. Keď som sa dostala do bodu, keď som bola ochotná priznať si, že za svoje popôrodné stavy nemôžem a že jediné, čo je treba, je, aby všetci zostali nažive, a aby som ja bola spokojná mama, a nie priemerná, susedmi opevovaná, ostatnými matkami rešpektovaná mama, všetko sa posunulo k lepšiemu. Zapojila sa celá rodina, navýšili sa lieky, veľa som spala, odpočívala a necelých sedem mesiacov od pôrodu môžem povedať, že mám šialené úzkosti a depresie len pár dní v mesiaci a verím, že aj to sa časom zmení, a ak nie, bude sa s tým pracovať.

Popôrodnú depresiu by som nepriala ani najhoršiemu nepriateľovi, ale zároveň ju mám svojím spôsobom rada. Naučila ma, ako si pýtať pomoc, ako odpočívať, ako byť na seba dobrá, ako mať rada samu seba aj s chybami a ako mať rada s chybami aj ostatných, svoje deti, manžela, kamarátov.

Zistila som, že na svete a okolo mňa je veľa úžasných dobrých ľudí.