Príbeh popôrodnej depresie Barči

Je ráno, som unavená, tak strašne unavená, každým dňom viac a viac …

Je ráno a ja si hovorím: „Už aby bol zase večer.“ ...

Varíme raňajky, deti kričia (o niečo sa bijú), omylom vyliata voda, jedlo všade pod stolom (klasika), odbiehajú, kričia (od radosti), upratujem, počujem smiech. Starší pomohol vyzliecť mladšiu, tá sa vyčúra do postele, revem na nich, búcham do vankúša. JA, ja? Taká jemná, tichá osoba, ktorá predtým nezvýšila hlas. Tá, ktorá bola najlepšia mama na svete, kým mala len jedno dieťa a nemala taký obrovský spánkový deficit. Tá, ktorá sama krik neznáša, tá, ktorá ich oboch chápe, vie, že len blbnú, že krik je na nič, že ich poškodzuje ... ale nedá sa to zastaviť ...

Všetko je zlé, ja som zlá, nič mi nejde, ani taká jednoduchá úloha ako postarať sa o dve deti ... som tak unavená ... hučí mi v hlave, nemám na nič silu, všade doma neporiadok ...

Všetko mám ako v hmle, horšie vidím, horšie počujem a neviem sa sústrediť ... najradšej by som len pozerala do steny ... ale to nejde, mám dve malé deti, a čím menej im venujem pozornosť, tým viac vyvádzajú a vymýšľajú nebezpečné akcie.

Ležím a dojčím, dnes už asi po dvadsiaty raz a ešte x-krát vo dne aj v noci budem. Otváram facebook, viem, že by som to nemala robiť, ale na nič iné už ani nemám silu. Všade úspešné mamičky, troj- aj štvordetné, usmiate, šťastné, lebo okrem toho, že deti a domácnosť zvládajú ľavou zadnou, tak sa ešte realizujú, podnikajú, alebo aspoň píšu blogy, sú odborníčkami (na čokoľvek). Vraj boli predtým tiež nešťastné, ale zapracovali na sebe, myslia pozitívne, pijú bio smootee (alebo ako sa to píše), na nikoho nekričia a sú happy ...

Asi to zase robím zle, ako vždy všetko. Makám na sebe toľko rokov ... dva roky nejem okrem trochy ovocia žiadny cukor ... a nič, po pár rokoch bez depresie sa tá čierna deka vrátila a rozprestrela sa zase pred mojimi očami ... keď mi je najhoršie, rozmýšľam, či by to bez mňa nebolo pre všetkých lepšie ... ale nie, veď mám deti, vraj aj zlá mama je lepšia ako žiadna ...

Teraz by som predsa mala byť šťastná, tak veľmi som po deťoch túžila, je to najkrajšie obdobie v živote ... všade sa píše ... vraj každý môže byť šťastný, keď na sebe maká ...

Pozerám do slniečka, deti sú na piesku a chvíľku nekričia, nabíjam sa energiou, to pôjde, uvidíš, bude zase lepšie, ...

Teraz bude pár dní zase trochu veselších, než príde ďalšia vlna depresií a úzkostí pred ovuláciou a potom znovu pred menštruáciou. Mám to vysledované, je to vlastne oslobodzujúce vedieť, že to nie je navždy ... asi ako kontrakcie pri pôrode, keď viete, že o chvíľu skončia (len potom zase príde ďalšia) ... Možno to raz tiež skončí nejakým „pôrodom“ - mojou premenou ... možno ...

Ale aj teraz to má svoje dary, keď sa na chvíľu tá čierna deka nadvihne, tak si užívam každú obyčajnú peknú chvíľku a vážim si ju ako drahokam. Užívam si tú ľahkosť, s akou život bez depresie zrazu je.