Príbeh popôrodnej depresie Cecílie

Všetko sa začalo v auguste 2017, keď som otehotnela. Tehotenstvo bolo plánované, len ma trochu zaskočila rýchlosť, s akou sa to podarilo. Prvé 4 mesiace prebiehali bez komplikácií, aj keď ma na samom začiatku vydesil gynekológ, že by mohlo ísť o mimomaternicové tehotenstvo. Našťastie sa to nakoniec nepotvrdilo, ale tých 14 dní, kým som uvidela na USG biť srdiečko, bolo nekonečných. Potom už bolo všetko v poriadku.

Zlom prišiel v 16. týždni, keď sa mi hlavou začali preháňať neodbytné myšlienky, že dieťa zomrie, že ho nie som schopná donosiť. Postupne sa pridávala šialená nespavosť, ktorú som pripisovala tehotenstvu, bola som schopná nespať aj niekoľko dní a keď sa náhodou podarilo, bolo to tak na 2 - 4 hodiny. Napriek tomu mi niekde v hlave začala svietiť kontrolka, že toto je jednoducho zle. Vyhľadala som teda pomoc psychológa, ktorý ma bol ochotný vziať počas týždňa práve kvôli tehotenstvu. Stanovil obsedantno-kompulzívnu poruchu a poradil techniky, ako eliminovať úzkosť z týchto myšlienok, ktorých som sa nemohla zbaviť, strašili ma vo dne, v noci, techniky nezaberali. Úplne zúfalá som sa pri jednej prehliadke zverila gynekológovi, že nemôžem spať, o dotieravých myšlienkach som sa nezmieňovala, hanbila som sa. Odporučil mi, aby som sa nepreťažovala, odpočívala, relaxovala. Lenže to sa ľahko povie, ale horšie robí, navyše keď som v tom čase ešte pracovala a mala na starosti dôležité projekty. Keď som už naozaj bola na dne (myslela som, že už horšie byť nemôže, ale to som sa mýlila), rozhodla som sa objednať k psychiatrovi a tu nastal problém, všade plno, objednávacie lehoty viac ako dva mesiace, nakoniec ma predsa len jeden vzal asi o 3 dni. Predpísal mi slabé antidepresíva a lieky na úzkosť v prípade potreby. Kvôli tehotenstvu som z toho nebola nadšená, ale čo sa dalo robiť. Poriadne som nespala už mesiac. Antidepresíva som brala pravidelne, lieky na úzkosť som takmer nebrala, pretože som sa dočítala, že sú návykové a že sa v tehotenstve nesmú. Popritom som stále chodila k psychológovi, ale efekt žiadny.

Došlo to tak ďaleko, že som jedno ráno priateľa s plačom prosila, že už jednoducho nemôžem, že tie antidepresíva asi nezaberajú. Vzal si dovolenku, že spolu zájdeme k psychiatrovi, lenže ten mal tiež dovolenku, a tak sme išli na psychiatrické oddelenie do nemocnice. Tam si ma pani doktorka vypočula, dávku antidepresív zvýšila a napísala aj lieky na spanie, aby som si ich v prípade potreby vzala. Keď som sa zastavila v lekárni, lekárnička len poznamenala, že tie lieky na spanie sa v tehotenstve nesmú a že je to teda na zodpovednosť pani doktorky, to mi na pokoji naozaj nepridalo. Po navýšení antidepresív som trpela šialeným nočným potením a mala som pocit, ako keď žijem za nejakým sklom a okolitý svet ide mimo mňa. Spánok sa nezlepšoval, lieky na spanie mi nerobili dobre, navyše som sa ich opäť kvôli bábätku bála brať. Potom som začala mať škaredé myšlienky, že to už skončím, volala som psychiatrovi a ten mi dohodol hospitalizáciu na otvorenom psychiatrickom oddelení. Antidepresíva som po dohode vysadila, začala som brať homeopatiká, stav sa zlepšil, spala som. Začala som si hovoriť, čo v tej nemocnici robím. A tak ma po týždni pustili domov.

Ďalšie dva mesiace som akosi prežívala a odpočítavala doslova každý deň do pôrodu. V 32. týždni to však buchlo. Nedokázala som nič vnímať, na ničom mi nezáležalo. K nikomu som akoby nič necítila, nakoniec som už nemohla ani plakať a jediné, čo som si priala, bolo umrieť. Držalo ma len to, že nemám zodpovednosť len sama za seba, ale aj za to bábätko a nemám právo vziať mu šancu na život.

V tom čase u mňa bola na návšteve mamka, naložila ma do auta a odviezla na psychiatriu do najbližšej nemocnice, ani som v tej chvíli nemala silu odporovať. Tam mi okamžite nasadili dvoje iné antidepresíva a pravidelne lieky na úzkosť, kým začnú pôsobiť antidepresíva. Bohužiaľ to bolo uzavreté oddelenie a našla som tam naozaj rôznorodé diagnózy, na chodbu som radšej ani veľmi nevychádzala, nechcela som sa pozerať na psychotické stavy ostatných pacientov. Nakoniec moja ošetrujúca lekárka zhodnotila, že to nie je vhodné oddelenie pre tehotné a po týždni som bola prepustená domov s tým, že so mnou stále niekto bude, aby som nebola sama. Našťastie sa asi tentoraz zvolili vhodné antidepresíva a ja som sa pomaly dostávala z depresií. Obsesie a úzkosti pretrvávali, pretože mi vzhľadom na štádium tehotenstva nechceli dávať plnú dávku. Nakoniec som to však do pôrodu nejako „dotiahla“. Pôrod bol plánovane vyvolávaný v 39. týždni, aby som už čo najskôr mohla začať brať vyššie dávky liekov so zástavou laktácie. Neprotestovala som. Utrpenia už bolo dosť. Narodil sa nám krásny zdravý syn. Síce sa u mňa po pôrode nespustila vlna šťastia. V šestonedelí ešte prebehlo pár krušných chvíľ, ale tie sa už dali zvládnuť.

Teraz má syn dva mesiace, je to také usmiate sĺnčko a ja konečne zažívam pocity radosti a šťastia, keď sme spolu. Nemôžem povedať, že mi je už úplne fajn, antidepresíva stále beriem a chodím aj na psychoterapiu, ale s tým, čo bolo, sa to nedá porovnať, každým dňom sa to pomaličky zlepšuje, chce to kopu trpezlivosti a hlavne - nestrácať nádej, že bude zase lepšie :)

Všetko sa začalo v auguste 2017, keď som otehotnela. Tehotenstvo bolo plánované, len ma trochu zaskočila rýchlosť, s akou sa to podarilo. Prvé 4 mesiace prebiehali bez komplikácií, aj keď ma na samom začiatku vydesil gynekológ, že by mohlo ísť o mimomaternicové tehotenstvo. Našťastie sa to nakoniec nepotvrdilo, ale tých 14 dní, kým som uvidela na USG biť srdiečko, bolo nekonečných. Potom už bolo všetko v poriadku.

Zlom prišiel v 16. týždni, keď sa mi hlavou začali preháňať neodbytné myšlienky, že dieťa zomrie, že ho nie som schopná donosiť. Postupne sa pridávala šialená nespavosť, ktorú som pripisovala tehotenstvu, bola som schopná nespať aj niekoľko dní a keď sa náhodou podarilo, bolo to tak na 2 - 4 hodiny. Napriek tomu mi niekde v hlave začala svietiť kontrolka, že toto je jednoducho zle. Vyhľadala som teda pomoc psychológa, ktorý ma bol ochotný vziať počas týždňa práve kvôli tehotenstvu. Stanovil obsedantno-kompulzívnu poruchu a poradil techniky, ako eliminovať úzkosť z týchto myšlienok, ktorých som sa nemohla zbaviť, strašili ma vo dne, v noci, techniky nezaberali. Úplne zúfalá som sa pri jednej prehliadke zverila gynekológovi, že nemôžem spať, o dotieravých myšlienkach som sa nezmieňovala, hanbila som sa. Odporučil mi, aby som sa nepreťažovala, odpočívala, relaxovala. Lenže to sa ľahko povie, ale horšie robí, navyše keď som v tom čase ešte pracovala a mala na starosti dôležité projekty. Keď som už naozaj bola na dne (myslela som, že už horšie byť nemôže, ale to som sa mýlila), rozhodla som sa objednať k psychiatrovi a tu nastal problém, všade plno, objednávacie lehoty viac ako dva mesiace, nakoniec ma predsa len jeden vzal asi o 3 dni. Predpísal mi slabé antidepresíva a lieky na úzkosť v prípade potreby. Kvôli tehotenstvu som z toho nebola nadšená, ale čo sa dalo robiť. Poriadne som nespala už mesiac. Antidepresíva som brala pravidelne, lieky na úzkosť som takmer nebrala, pretože som sa dočítala, že sú návykové a že sa v tehotenstve nesmú. Popritom som stále chodila k psychológovi, ale efekt žiadny.

Došlo to tak ďaleko, že som jedno ráno priateľa s plačom prosila, že už jednoducho nemôžem, že tie antidepresíva asi nezaberajú. Vzal si dovolenku, že spolu zájdeme k psychiatrovi, lenže ten mal tiež dovolenku, a tak sme išli na psychiatrické oddelenie do nemocnice. Tam si ma pani doktorka vypočula, dávku antidepresív zvýšila a napísala aj lieky na spanie, aby som si ich v prípade potreby vzala. Keď som sa zastavila v lekárni, lekárnička len poznamenala, že tie lieky na spanie sa v tehotenstve nesmú a že je to teda na zodpovednosť pani doktorky, to mi na pokoji naozaj nepridalo. Po navýšení antidepresív som trpela šialeným nočným potením a mala som pocit, ako keď žijem za nejakým sklom a okolitý svet ide mimo mňa. Spánok sa nezlepšoval, lieky na spanie mi nerobili dobre, navyše som sa ich opäť kvôli bábätku bála brať. Potom som začala mať škaredé myšlienky, že to už skončím, volala som psychiatrovi a ten mi dohodol hospitalizáciu na otvorenom psychiatrickom oddelení. Antidepresíva som po dohode vysadila, začala som brať homeopatiká, stav sa zlepšil, spala som. Začala som si hovoriť, čo v tej nemocnici robím. A tak ma po týždni pustili domov.

Ďalšie dva mesiace som akosi prežívala a odpočítavala doslova každý deň do pôrodu. V 32. týždni to však buchlo. Nedokázala som nič vnímať, na ničom mi nezáležalo. K nikomu som akoby nič necítila, nakoniec som už nemohla ani plakať a jediné, čo som si priala, bolo umrieť. Držalo ma len to, že nemám zodpovednosť len sama za seba, ale aj za to bábätko a nemám právo vziať mu šancu na život.

V tom čase u mňa bola na návšteve mamka, naložila ma do auta a odviezla na psychiatriu do najbližšej nemocnice, ani som v tej chvíli nemala silu odporovať. Tam mi okamžite nasadili dvoje iné antidepresíva a pravidelne lieky na úzkosť, kým začnú pôsobiť antidepresíva. Bohužiaľ to bolo uzavreté oddelenie a našla som tam naozaj rôznorodé diagnózy, na chodbu som radšej ani veľmi nevychádzala, nechcela som sa pozerať na psychotické stavy ostatných pacientov. Nakoniec moja ošetrujúca lekárka zhodnotila, že to nie je vhodné oddelenie pre tehotné a po týždni som bola prepustená domov s tým, že so mnou stále niekto bude, aby som nebola sama. Našťastie sa asi tentoraz zvolili vhodné antidepresíva a ja som sa pomaly dostávala z depresií. Obsesie a úzkosti pretrvávali, pretože mi vzhľadom na štádium tehotenstva nechceli dávať plnú dávku. Nakoniec som to však do pôrodu nejako „dotiahla“. Pôrod bol plánovane vyvolávaný v 39. týždni, aby som už čo najskôr mohla začať brať vyššie dávky liekov so zástavou laktácie. Neprotestovala som. Utrpenia už bolo dosť. Narodil sa nám krásny zdravý syn. Síce sa u mňa po pôrode nespustila vlna šťastia. V šestonedelí ešte prebehlo pár krušných chvíľ, ale tie sa už dali zvládnuť.

Teraz má syn dva mesiace, je to také usmiate sĺnčko a ja konečne zažívam pocity radosti a šťastia, keď sme spolu. Nemôžem povedať, že mi je už úplne fajn, antidepresíva stále beriem a chodím aj na psychoterapiu, ale s tým, čo bolo, sa to nedá porovnať, každým dňom sa to pomaličky zlepšuje, chce to kopu trpezlivosti a hlavne - nestrácať nádej, že bude zase lepšie :)