Ako rozprávať s tínedžerom, aby vás skutočne počúval

Dospievajúci veľmi rýchlo spozná, či ho skutočne počujete, alebo len čakáte, kedy dohovorí, aby ste mohli povedať svoj názor. Ak chcete, aby vás počúval, začnite tým, že budete počúvať vy jeho. Niekedy stačí dať mu priestor, aby mohol hovoriť bez prerušovania. Inokedy pomôže jednoduchá otázka, ktorá mu umožní rozhodnúť sa, či chce radu, alebo len zdieľať svoje pocity. Tínedžer potrebuje mať pocit, že jeho svet beriete vážne.

Niektoré vety dokážu komunikáciu s tínedžerom okamžite zastaviť. Patrí medzi ne porovnávanie s vlastnou minulosťou, zľahčovanie jeho pocitov alebo príkazy, ktoré pôsobia ako útok. Dospievajúci ich vníma ako kritiku svojej osobnosti, nie svojho správania. Oveľa lepšie funguje opis situácie a snaha porozumieť tomu, čo sa deje. Keď tínedžer cíti, že jeho emócie nie sú odmietané, ale prijímané, je ochotnejší rozprávať sa aj počúvať.

Tínedžeri majú obmedzenú trpezlivosť na dlhé monológy. Ak rodič začne niečo vysvetľovať niekoľko minút, pozornosť dospievajúceho sa stratí v priebehu niekoľkých sekúnd. Oveľa účinnejšie je krátke, jasné posolstvo, ktoré obsahuje jednu hlavnú myšlienku. Ak je potrebné povedať niečo dôležité, je dobré to vopred oznámiť. Tínedžer potom vie, že má zmysel počúvať.

Dospievajúci nebude hovoriť, ak je unavený, hladný, nahnevaný alebo ponorený do telefónu či hry. Najlepšie rozhovory často vzniknú mimochodom, pri spoločnej ceste autom, pri varení alebo na prechádzke. Keď sa naňho nikto priamo nepozerá, cíti sa bezpečnejšie a otvorenejšie. Rodič nemusí čakať na „dokonalý moment“, stačí byť vnímavý voči tomu, kedy je tínedžer prístupný.

Tínedžeri niekedy povedia niečo, čo rodičov zaskočí alebo zraní. Je prirodzené reagovať rýchlo, ale práve to často vedie k hádke. Ak si rodič dopraje krátky čas na nadýchnutie, môže odpovedať pokojnejšie a vecnejšie. Dospievajúci potom vidí, že jeho rodič zvláda emócie a že je možné riešiť veci bez krikov. To je pre neho dôležitý model správania.

Tínedžer potrebuje hranice, ale zároveň potrebuje vedieť, prečo existujú. Jednoduché vysvetlenie dôvodu má oveľa väčší efekt než autoritatívny príkaz. Ak rodič hovorí o svojich obavách a pocitoch, dospievajúci ľahšie pochopí, že nejde o kontrolu, ale o bezpečie. Hranice potom nevníma ako trest, ale ako súčasť vzťahu.

Dospievajúci často počujú hlavne kritiku. Keď rodič ocení aj malú snahu, posilní tým jeho sebavedomie aj ochotu spolupracovať. Nemusí ísť o veľké veci, stačí poďakovanie za otvorenosť, pochvala za zodpovednosť alebo uznanie za snahu. Pozitívna spätná väzba otvára dvere, ktoré by inak zostali zatvorené.

Keď rodič prizná chybu, ukazuje tínedžerovi, že aj dospelí sa učia a že ospravedlnenie nie je prejavom slabosti. Je to jeden z najsilnejších spôsobov, ako budovať vzájomný rešpekt. Dospievajúci potom ľahšie prijíma vlastné chyby a učí sa, že vzťahy stoja na komunikácii, nie na dokonalosti.

Tínedžer nemusí vždy poslúchať. Nemusí vždy súhlasiť. A niekedy bude reagovať spôsobom, ktorý rodiča zabolí. Ale ak vie, že je doma prijímaný, vypočutý a rešpektovaný, bude sa vracať. Komunikácia s dospievajúcim nie je o tom vyhrať spor. Je o tom zostať prepojení, aj keď je obdobie búrlivé. A práve to je základ vzťahu, ktorý si ponesie do dospelosti.

Milé mamičky, máte doma tínedžera? Aká je s ním dohoda? Máte nejaké tipy, ako s dospievajúcim komunikovať?