Zimný slnovrat – staré končí, nové začína

K zimnému slnovratu sa viaže niekoľko pranostík:

• Na svätého Tomáša najdlhšia noc naša.
• Na svätého Tomáša zima sa rozmáha.
• Na svätého Tomáša zima je naša.
• O svätom Tomášovi meluzína straší.

Takmer to platí. Ale deň, keď Slnko zapadá najskôr, nastáva o trošku skôr ako pri Zimnom slnovrate. A to síce 13. decembra. Zimný slnovrat zvyčajne nastáva 21. alebo 22. decembra. Zriedkavo môže byť aj 20. decembra (posledný výskyt roku 1697, nasledujúci výskyt 2080) alebo 23. decembra (posledný výskyt roku 1903, nasledujúci výskyt 2303).

Kedysi dávno, oveľa skôr, ako sa slávili Vianoce, keď ľudia boli spojení s prírodou, si samozrejme všimli, že v jednom okamihu príde k zlomu, od ktorého sa dni zase začnú predlžovať. Hoci si tento jav nevedeli vysvetliť, oslavovali slnovrat najrôznejšie kultúry. Patril k najdôležitejším dňom v roku. Slovania verili, že v tento deň umiera slnečný boh Dažboh, syn boha ohňa Svaroga. Svarog však ešte tej istej noci splodí Dažboha znova. Ten príde na svet za ranného úsvitu. Ako novorodenec je slabý, a tak vláda zimy ďalej trvá. Ako však Dažboh naberá silu, premôže aj Moranu, paniu chladu a smrti.

Vďaka dlhej noci sa verilo, že sa spájajú svety živých a mŕtvych. Duše zosnulých sa vraj tejto noci môžu voľne pohybovať po Zemi. Preto sa pri slnovrate na večeru prestieralo aj zosnulým členom rodiny. Kto ten večer zaklopal na dvere pozostalých, musel byť riadne pohostený, pretože duša zosnulého mohla na seba vziať aj cudziu podobu. Na náš svet sa však nedostávali len duše našich predkov, ale aj rôzni zlí duchovia. Preto sa využívali posvätné ohne.

Pred príchodom kresťanstva sa v Európe slávil pri Zimnom slnovrate sviatok Yule. Ľudia si vtedy nosili domov živé stromčeky, aby ochránili duchov dreva pred mrazom, a vešali na ne drobné pochúťky ako potravu pre týchto duchov. Na vrch stromu sa dávala päťcípa hviezda – pentagram. Znázorňovala vodu, oheň, zem, vzduch a život. Domov si pre šťastie nosili aj imelo.

S kresťanstvom potom došlo k pretvoreniu pohanských zvykov. Namiesto osláv narodenia slnečného boha sa začalo sláviť narodenie Ježiša Krista. Veľa zvykov však zostalo, napríklad zdobenie stromčekov, vešanie imela. Počas osláv v predvečer slnovratu sa robili rituály, ktoré ľudia používali na veštenie – rozkrajovali jablká, liali vosk, olovo, hádzali črievicou. A tak aj keď už len málo z nás vie, kde majú tieto zvyky svoje korene, niektoré rituály z osláv slnovratu žijú ďalej.

Dodnes sa schádza množstvo ľudí v anglickom Stonehenge, aby oslávili jeden z najstarších sviatkov. Aj vy si môžete doma osláviť slnovrat. Stačí si zapáliť sviečku alebo krb ako ten posvätný oheň, ktorý chránil našich predkov pred zlými duchmi. A pri pohľade do neho môžete zhodnotiť uplynulý rok. Prejsť všetky okamihy, ktoré vás ovplyvnili, a tie, ktoré nechcete, aby vás ovplyvňovali do budúcnosti, v sebe uzavrieť a odovzdať tme. Pretože staré umiera a rodí sa nové.

Mimochodom, viete, že k zvykom, ktoré sa pri slnovrate dodržiavali, patrilo aj uzmierovanie rozhádaných susedov? Nový rok sa nemal začínať hádkami a zlobou.