Len vy najlepšie viete, ako vychovať svoje dieťa

To sa totiž stalo mne. Za tie dlhé roky, čo sa prístupom k deťom zaoberám, som počula už veľké množstvo názorov, odporúčaní aj varovaní. Povedala by som, že som k nim vždy pristupovala s ľahkosťou a zdravým rozumom. Tie, s ktorými som nesúhlasila, som vypúšťala, a tie, ktoré vo mne rezonovali, som si buď zapísala, alebo sa mi uchovali v pamäti. Brala som ich ako fajn inšpiráciu, ku ktorej sa môžem vracať, keď bude treba.

Lenže keď som sa potom stala mamičkou a deň čo deň som zažívala tie tisíce drobných situácií, ktoré materstvo prináša a ktoré si človek bez detí nedokáže predstaviť, tá ľahkosť sa stratila.

Urputne som sa snažila vychovávať svoju dcérku (tú prvorodenú, s druhou už vďaka skúsenostiam prišla ľahkosť) správne. Podľa naučených rád. Aby som jej bola skôr parťáčkou, aby som ju podporovala, aby som ju rešpektovala, aby vedela, že jej názor je dôležitý, učila som ju stáť si za ním, aby som jej príliš nezakazovala, aby si v rámci určitých hraníc mohla robiť, čo sama chce, a kopu ďalších vecí.

Lenže moja pozornosť nebola každú minútu úplne stopercentná, moja nálada nebola za každých okolností slnečná, trpezlivosť a vôľa nebola vždy pevná ako skala. Stále sa mi v hlave objavovali všetky tie rozprávania, rozhovory, videá a odporúčania, ktoré som sa teoreticky naučila a ktoré sa mi zdali také úžasné a správne. A v okamihu, keď som sa k Emine zachovala inak, cítila som zlyhanie. Mala som pocit, že som urobila obrovskú chybu a že ju vychovávam zle.

Dopustila som, že namiesto toho, aby mi všetko naučené pomohlo a spríjemnilo domácu atmosféru, skôr ma to zviazalo natoľko, že som pomaly nemohla dýchať a motala som sa v tom, ako sa teda mám k dcérke správať. Neustále som sledovala svoje správanie a reakcie, pozorovala som Eminku, či v nej skutočne je to, čo sa do nej snažím vložiť.

Žiť dennodenne s výčitkami a s pocitom, že vám to, na čom vám záleží zo všetkého najviac, vlastne veľmi nejde, nie je žiadna hitparáda. Navyše, keď nemáte podporu rodiny a okolia, je to ešte horšie. Dostala som samu seba do nepríjemného a bolestného tlaku. Do akéhosi bludiska, z ktorého som cestu von hľadala takmer štyri roky.

Som vďačná, že máme množstvo možností, kde sa môžeme inšpirovať. Je však veľmi dôležité uvedomiť si pritom, že odporúčania sú fajn, ale najdôležitejšia som ja a moje dieťa, naše potreby a zvyklosti. Môžeme dostať akékoľvek skvelé rady, ako na to, ale ak pritom nebudeme rešpektovať samých seba a svoje deti, nikdy nám nebudú fungovať.

Je potrebné získať dôveru v seba ako v rodiča a nie niekedy až slepo priľnúť k dobre mienenej rade, ktorá však nie je ušitá priamo nám na mieru.

Ako rodič totiž zažijete stovky situácií, keď vám to v hlave bude šrotovať, miešať sa vo vás emócie. Naše potreby sa práve nemôžu stretnúť s prianím dieťaťa a my sme nešťastné, pretože nevieme, čo máme robiť. S vedomím, že by bolo lepšie zachovať sa inak, než my v tú danú chvíľu len-len zvládneme alebo práve potrebujeme.

Na svojej ceste z bludiska som pochopila, že rodičovstvo nie je len ružové. Museli by sme byť roboty, aby sme zvládali situácie bez emócií. A práve emócie nám vkladajú do hlavy okrem iného výčitky a strach, že robíme niečo zle. Nerobíme.

Ak sa nám niečo nepáči, môžeme to zmeniť. Ak sa nám nejaká rada zdá dobrá, môžeme sa ňou riadiť. Ale nenechať sa ňou zviazať. Nie sú totiž univerzálne. Každý si ich potrebujeme prispôsobiť do práve našich životov a našich dennodenných situácií. Len my poznáme seba a svoje dieťa najlepšie, len my cítime, čo je pre nás najlepšie, na čo naše deti dobre reagujú, aké konanie potrebujú na to, aby im bolo dobre.

Len MY vieme, ako najlepšie vychovať NAŠE dieťa.