Upracem, až deti vyrastú

Keď sú deti ešte malé, asi okolo dvoch rokov, majú obrovskú snahu napodobňovať nás a zapájať sa do domácich prác. Radi zametajú, radi s vami utierajú prach, radi vysávajú (alebo sa o to aspoň snažia). Je to v poriadku a rozhodne by sme im v tom nemali brániť. Naučia sa tak samostatnosti a čoskoro pochopia, že nič nie je samo sebou. Skôr či neskôr však väčšina z nás narazí na to, že keď od detí upratovanie priamo vyžadujeme, kladú odpor, nechcú. My mamy si potom pripadáme, že stále len upratujeme, ustielame postele, skladáme bielizeň a tak ďalej. Čo s tým? Prečo je to taký problém? A ako s tým pracovať, aby bolo doma upratané a všetci boli spokojní? Nielen o tom je nová kniha Martiny Holcovej Uklidím, až děti vyrostou. Inšpirovalo nás to k rozhovoru, ktorý vám tu radi prinášame. :)

Nikola: Martina, napísali ste knihu s názvom Uklidím, až děti vyrostou. To je téma, ktorá sa dotýka azda každého z nás. Je to dôvod, ktorý vás viedol k napísaniu knihy?

Martina: Dôvodom bola snaha zistiť, či sa deti dajú naučiť upratovať. A čo robiť, keď je treba urobiť nejakú domácu prácu a oni chcú robiť niečo iné.

Nikola: A dajú sa deti naučiť upratovať? Je to asi beh na dlhú trať?

Martina: To je dobrá a trefná otázka! :) Odpoveďou je celá kniha. Slovo „naučiť“ má v sebe niečo definitívne. Deti sa dajú „učiť“ upratovať. Ale po toľkých rozhovoroch s ľuďmi si myslím, že sa rodíme s určitým vzťahom k chaosu alebo poriadku. A aj keď sa človek snaží deti naučiť a učiť upratovať preto, aby to vedeli v dospelosti, aj keď môžu byť deti z domu „vycvičené“, v dospelosti si to aj tak budú robiť po svojom. Takže ak majú upratovať a vykonávať iné domáce práce, nie pre budúcnosť, ale pre užitočnosť a zmysluplnosť danej chvíle, okamihu. To sa lepšie prijíma.

Nikola: Pre koho je kniha určená?

Martina: Pre všetkých, pre ktorých je upratovanie a domáce práce téma, nad ktorou premýšľajú, s ktorou sa snažia nejako vyrovnať – či už pre seba samých, alebo kvôli svojim blízkym, s ktorými žijú. Kniha nie je len pre tých, ktorí majú deti. Mala som o knihe vystúpenie na TEDx Brno Women 2016. Po vystúpení za mnou prišlo niekoľko žien podeliť sa: „Som tak rada, že ste tú tému spomenuli. Mám konflikty so svojou dcérou, neznesie, keď jej v izbe upracem, hneď si to musí trochu porozhadzovať, perfektný poriadok jej nerobí dobre.“ Iná dodala: „Priniesli ste mi úľavu, nikde som sa o tom neodvažovala hovoriť. Keď sme s priateľom, udržiavam byt čistý, ale keď odíde preč, urobím si tam svoj neporiadok, v ktorom sa cítim lepšie.“

Nikola: Kto vás pri písaní knihy inšpiroval?

Martina: Hovorila som s mnohými rôznymi ľuďmi (muži, ženy vo veku od 3 – 98 rokov). Každý priniesol do témy zdanlivo tak banálnej nejaký nový uhol pohľadu, neočakávanú myšlienku. Kniha vznikala v niekoľkých fázach, postupne, v druhej fáze potom pribudli odborné pohľady ľudí zaoberajúcich sa výchovou, psychoterapeutov, profesionálnej „vyhadzovačky“. :) Náramne som sa bavila, keď som robila ku knihe ilustrácie inšpirované niektorými výpoveďami. Asi najviac ma prekvapil názor, ktorý napísala do úvodu ku knihe Naomi Aldort. Vo veľkej stručnosti: nechať každého byť, nech robí, čo uzná za vhodné. Nie je treba, aby všetci doma upratovali a podieľali sa na domácich prácach, každému ide predsa niečo iné. V knihe však hneď za týmto názorom nájdete názor presne opačný... alebo taký, ktorý tvrdí, že vykonávaním domácich prác si deti pestujú vôľu tak potrebnú pre to, aby človek bol slobodný a nenechal sa ovládať. Mohla by som o tom rozprávať ďalšie hodiny :)

Nikola: Ako funguje upratovanie u vás doma? Zmenilo sa u vás niečo v tomto ohľade po napísaní knihy?

Martina: Mení sa to. Napriek snahe zaviesť u nás nejaký systém som dospela k tomu, že pre spôsob života, akým žijeme, budú aj tieto činnosti prebiehať nahodilo, tak ako je práve potrebné.

Zmenilo sa to, že som trpezlivejšia voči svojmu synovi, ktorý patrí medzi chaotikov. Snažím sa mu s láskavosťou pomáhať, ak o to stojí, nachádzať veciam miesto, preriediť zásuvky... Viem, po toľkých rozhovoroch, že prístup k upratovaniu je daný dosť povahou, neznamená to však, že niektoré veci sa nedajú trénovať. Som v tréningu so synom. Keď deti o niečo poprosím, snažím sa byť nablízku, pomôcť, povzbudiť. Nie vždy to však ide. Milujem okamih, keď zvesujeme bielizeň, skladáme ju a rozprávame sa pri tom. To, čo píše Marek Herman v príspevku, ktorý som dala na úvod knihy, že spoločná práca s mamou a otcom je jednou z archetypálnych vecí, preskúmavam a myslím, že na tom je kus pravdy. Niečo spoločne robiť, niečo zvládnuť a mať dobrý pocit a pri tom sa všeličo dozvedieť. Je rozdiel sadnúť si za stôl a rozprávať sa, alebo niečo spoločne robiť, zamestnať ruky a rozprávať sa, to druhé je prirodzenejšie. Mohla by som pokračovať, mnoho ďalšieho nájdete v knihe.

Nikola: Aj u nás doma s upratovaním bojujeme. Deti a upratovanie, to je kapitola sama pre seba. Môj muž zase zásadne neukladá veci na svoje miesto. A niektoré veci zase nerobí natoľko precízne, aby som potom ja bola spokojná. Máte pre nás a všetky mamičky, ktoré denne riešia podobné problémy, nejakú radu na záver?

Martina: Ľudia, ktorí knihu čítali a už ich je pomerne dosť, hovoria, že ich kniha upokojuje. V knihe nenájdete obhajobu jedného, toho „správneho“ názoru, už zámerne na úvod som dala hneď dva veľmi sa líšiace pohľady – a to od ľudí, ktorí sa dlhodobo zaoberajú výchovou – Marek Herman a Naomi Aldort. Na nich je krásne vidieť to napätie, ktoré niekedy vzniká aj v rámci jednotlivých rodín, medzi partnermi, na internátoch, atď. V rámci spracovania témy som objavila jav, ktorý som sama pre seba nazvala Domáce rozbušky. Teda také tie malé drobnosti, zvyklosti, ktoré sa prejavia, keď spolu začnú žiť ľudia pochádzajúci z rôznych rodín, ktoré majú rôznu kultúru. Tie rôzne zvyklosti začnú spôsobovať drobné alebo väčšie konflikty. Príkladom môže byť ustielanie postele (ráno, vôbec, popoludní), špongia (v drezi, mimo drezu), špinavé riady (v drezi, mimo drezu), krájanie masla (systematicky, nahodilo) a ďalšie. Tu podľa mňa začína interkultúrny tréning. Vymyslela som, ako z toho von, a to sú teda moje rady na záver:

1. neodsudzovať to „iné“ (napríklad špongiu v drezi)
2. byť zvedavý a použiť čarovné slovíčko Prečo? (pýtať sa, prečo ten druhý dáva riady inam ako ja)
3. obohatiť sa o ten iný spôsob a niekedy to vyskúšať aj inak... (teda raz tú posteľ, čo normálne ustielam až popoludní, ustlať aj ráno)
4. a zasmiať sa, keď to len trochu ide!!!

Zaujala vás Martina témou svojej knihy? Tak sa zapojte do súťaže, túto knihu vyhrajú hneď traja z vás! Že sa na vás v súťaži nikdy neusmialo šťastie? Nevadí, buďte aktívne, zbierajte púpavy a vymeňte ich za knihu Uklidím, až děti vyrostou v našom Vernostnom programe! A ak sa chcete s Martinou stretnúť osobne, tak máte možnosť v rámci Týždňa rešpektu k pôrodu v Prahe.