Zradná sestra a verné zvieratá

Bol raz jeden poľovník a ten mal dve deti. Janka a Hanku. Bol na ne sám, pretože mu zomrela žena. Časom si už s hospodárstvom nevedel rady, a tak sa oženil druhýkrát. Nová pani poľovníčka deti nerada videla. Žalovala mu na ne a nakoniec chcela, aby ich dal preč. Mali kvôli tomu každý deň nepríjemnosti, až jedného dňa poľovník povedal:
„Milé deti, Janíčko a Haničko. Dnes pôjdem do lesa rúbať drevo a vy mi tam napoludnie donesiete obed, dobre?“
„Ale tatko,“ povedal Janko, „to je ďaleko a my sa bojíme, že v lese zablúdime.“
„Nič sa nebojte,“ povedal otec, „nasypem vám na cestu hrachu, aby ste ma v tom lese lepšie našli.“
Tak im macocha napiekla vdolky, zaviazala ich do šatky a poslala ich za tatkom. Deti vyšli a podľa rozsypaného hrachu išli do lesa hlbšie a hlbšie a pozorne počúvali. Najednou Janko povedal:
„Haničko, zdá sa mi, že počujem nejaké rany. To bude tým, že tatko seká drevo.“
Išli stále za zvukom sekery, až došli na miesto, odkiaľ sa rany ozývali. Ale tatka tam nebolo! To len poľovník priviazal na strom kyj a vietor ním hýbal sem a tam, akoby práve niekto sekal drevo. Stáli tam skľúčene a Janko povedal:
„Haničko, už je zle! Teraz mi dochádza, že nás doma už nechcú. No keď je to tak, domov sa už nevrátime. Veď sa nejako uživíme.“
Chodili tými lesmi a živili sa všetkým, čo našli. Dostali sa do lesov tak hlbokých, že ani nevedeli, kde sú, a nemohli sa z nich dostať. Janko vraví:
„Haničko, ja vyleziem na najvyššiu jedľu a rozhliadnem sa, či by som nezazrel nejaké svetlo. Na tú stranu hodím klobúk a tým smerom sa potom vydáme.“
Namierili si to teda za svetlom, ktoré Janko predtým videl, až došli k chalúpke. V nej bývalo 12 zbojníkov. Janko sa pozrel oknom dovnútra a hneď spoznal, aký je to dom.
„Haničko, vieš čo? Ty vylezieš na jedľu až do samého vrcholu a budeš spievať ako slávik. Ale keby na teba niekto volal, nikomu sa neozývaj. Len mne.“
Hanička teda vyliezla až do samého vrcholu stromu a Janko sa schoval medzi husté konáre práve pri kmeni. Hanička sedela na jedli a spievala:
„Pane, toľko rokov tu blúdime a cestu von odtiaľto nevieme.“
Zbojníci práve prichádzali domov. Ich náčelník ju začul, zastavil sa a vraví:
„Choďte dvaja po toho slávika, chyťte ho a prineste ho sem, nech nás doma obveseľuje.“
Dvaja zbojníci sa pobrali a ten prvý liezol na jedľu. Ako vyšplhal do koruny, Janko šmack ..... odťal zbojníkovi hlavu a ten spadol dolu ako hruška. Druhý zbojník sa len smial, že spadol, a vraví:
„Ty si spadol? Tak ja ti teda ukážem, ako sa lezie na strom.“
Liezol, liezol a vtom šmack podruhé a aj druhý zbojník leží vedľa toho prvého dolu pod stromom. Za nejakú chvíľu si náčelník na nich spomenul, obzeral sa a vraví:
„Že čo meškajú s tým slávikom tak dlho? Choďte ďalší dvaja pozrieť sa po nich a prineste toho slávika.“
Tým ďalším dvom sa stalo to isté ako predtým tým prvým. Tak náčelník posielal jedného zbojníka po druhom a žiadny sa nevracal, až zostal v chalúpke sám jediný.
„Čo sa to len stalo?“ čudoval sa. „Pôjdem teda po slávika sám!“
Ako liezol na jedľu, Janko sa rozohnal a šmack ! Zbojník nestihol ani vykríknuť a zrútil sa k zemi. Janko volal:
„Haničko, poď dolu, pôjdeme do chalúpky.“
Vošli dovnútra, obzerali sa a Hanička sa čudovala.
„Ale Janíčko, tu je pečienka, chlieb, víno a všetko ..... Najeme sa, však?“
Najedli sa, ľahli si na lôžko a zaspali. Janko však Haničke nepovedal nič o tom, komu tá chalúpka patrila a kto v nej býval. Na druhý deň im došlo jedlo a v komore nič nenašli. Hanička sa teda išla poobzerať po niečom do lesa.
Pod jedľou našla ležať náčelníka zbojníkov. Ešte sa hýbal, bol živý. Tá rana ho nezabila, ale len poranila. Povedal Haničke:
„Keby si chcela a pomohla mi, ja by som si ťa vzal za ženu.“
„A ako by som ti mala pomôcť?“ pýta sa Hanička.
„Choď do chalúpky a tam za dverami je pod lavicou masť. Tú vezmi a natri mi ňou tú ranu. Ale Jankovi ani slovo, to ti vravím!“ Hanička teda priniesla tú masť a natrela ňou zbojníkovi ranu. Tá mu pekne zrástla a zahojila sa. A keď Janíčko išiel do lesa na hon, Hanča ukryla zbojníka v chalúpke a radili sa, ako by sa Janka zbavili. Zbojník povedal:
„Haničko, Janko nosí šabľu a pušku stále pri sebe. Dám ti radu. Rob, že si chorá a že ťa uzdraví len to, keď ti privedie ukázať vlka. On pôjde vlka chytiť a vlk ho roztrhá ..... .“ Keď sa Janko vrátil z lesa, sestra ležala na lôžku, veľmi nariekala a robila, že je chorá. Janko sa jej pýta:
„Haničko, milá sestrička, čo ti chýba?“
„Ach Janíčko,“ stonala Hanka, „keby si mi priviedol pod okno vlka, aby som ho uvidela, to by ma uzdravilo.“
Janko sa tomu síce čudoval, ale nakoniec si vzal pušku a vydal sa do lesa. Stretol vlka a namieril naň, že ho zloží. Lenže vtom vlk vraví ľudským hlasom:
„Stoj, Janíčko, nestrieľaj! Nechaj ma bežať a ja ti za to dám píšťalu. Až budeš niekedy potrebovať, zapíšťaj, ja pribehnem a pomôžem ti.“
„Veď prečo by nie,“ povedal Janko a sklopil pušku, „však ja ťa mŕtveho nepotrebujem. Ale poď so mnou, moja sestrička by ťa rada uvidela.“
Vlk ho sprevádzal k chalúpke a postavil sa medzi dvere, aby ho Hanička mohla vidieť. Keď zase odišli, zbojník sa pýta:
„Už ho vlk roztrhal?“
„Mal vlka tu, nič mu neurobil a chodil za ním ako poslušný psík.“ odvetí Hanička.
„To nič, nevadí .....“ vraví zase zbojník. „Dnes mu povedz, že ťa uzdraví, len keď ti vie ukázať medveďa. Medveď sa strelnej rany nebojí a Janka určite roztrhá.“
Keď sa podvečer Janko vrátil domov, Hanka zase ležala a stonala:
„Janíčko, zase sa mi veľmi pritiažilo. Ach, keby si mi priviedol pod okno medveďa, to by ma isto uzdravilo.“
Janko sa tomu síce zase čudoval, ale odpovie:
„Dobre, Haničko, hneď zajtra ti medveďa pod okno privediem a budeš zase zdravá ..... .“ Nazajtra ráno sa hneď Janko vybral zase do lesa, vyčkal si medveďa a namieril naň. Keď však chcel stlačiť spúšť, medveď vraví:
„Stoj, Janíčko, nestrieľaj! Ak ma ušetríš, môžem ti byť raz užitočný ..... “
„Samozrejme, že ťa ušetrím, starý medveď, ale musíš ísť so mnou za mojou sestričkou. Chcela by ťa uvidieť pod oknami.“
Zaviedol teda medveďa pod okno chalúpky a Hanča sa naň z lôžka dlho pozerala. Potom, čo zase odišli, sa zbojník pýta:
„Tak čo? Už ho medveď roztrhal?“
Keď zistil, že nie, tak vraví:
„Vieš ty čo? Dnes mu povedz, že chceš vidieť leva. Lev sa nebojí ničoho a nikoho pod slnkom a nezľakne sa ani Janka. Až sa v lese stretnú, lev Janka zaškrtí.“
Tak sa Janko ďalší deň opäť vydal do lesa. V húštine stretol obrovského leva. Strhol v okamihu pušku a namieril ju levovi medzi oči. Lev zodvihol hlavu a vraví:
„Počkaj, Janíčko, nestrieľaj. Čo keby som ti niekedy bol na osoh?“
„Zabíjať ťa nebudem,“ vraví Janko, „ale poď so mnou ukázať sa mojej sestričke ..... .“
Keď jej leva ukázal, spýtal sa:
„Tak čo? Už si zdravá? Už ťa nič nebolí, Haničko, moja sestrička?“
„Už nič, Janíčko.“
Ale len čo Janko s levom odišli, hneď sa tí dvaja začali znovu radiť. I dohodli sa, že ho zabijú sami, až sa bude kúpať. Večer Hanička vraví:
„Janíčko, ty si pre mňa toho toľko urobil, aby som sa uzdravila ..... Vlka, medveďa aj leva si mi priviedol ukázať ..... a ja sa ti za to teraz odvďačím a postarám sa o teba.“
„No dobre, Haničko ..... , to budem rád, som z toho trochu unavený ..... .“
Hanička mu teda zložila a odložila pušku, zložila kabát a zavesila ho, a keď mu sťahovala košeľu, aby sa mohol okúpať v teplej vode, tak mu zrazu rýchlo za chrbtom zviazala rukávy tak, že Janko nemohol s rukami nič robiť. V tú chvíľu vyskočil zbojník z úkrytu, chytil meč a chystal sa Janka zabiť. Janko sa zľakol a vraví:
„Ale kým ma zabijete, pán otec, dovoľte mi, aby som sa ešte rozlúčil so zvieratami a lesmi.“
Janko vytiahol píšťalu, čo dostal od vlka, a fúkol do nej celou silou. V tom okamihu sa okno rozletelo a do izby vskočil vlk, za ním medveď a za ním lev. Vrhli sa rovno na zbojníka a roztrhali ho na franforce. Jankovi potom prekusli zviazanú košeľu a ten vraví:
„Tak čo, sestra? To si mi chcela urobiť?“
Potom postavil stoličku doprostred izby a k nej sestru priviazal silnými povrazmi. Pred ňu postavil sud vody a vedľa nej pečeného barana.
„To máš za svoju zradu, falošná sestra! Zaslúžila by si si aj smrť ako tvoj ženích, ale predsa len si moja sestra a ja som tvoj vlastný brat.“
Potom sa vydal na cestu a išiel, kam ho oči viedli a nohy niesli. V tej chalúpke už nechcel zostať ani minútu. A jeho zvieratká? Vlk, medveď a lev? Tí šli za ním ako ovečky. Za nejaký čas došiel do jedného mesta a tam boli všetky domy ovinuté čiernym súknom.
„Čo je u vás nové? Čo sa stalo?“
„Nič dobré, Janko. Náš pán kráľ pred rokom prikázal, že čo kto nájde ako prvé, to budú chovať a pestovať, a naschvál, čo z toho vyrastie. Našli malého červíka. Živili ho a kŕmili a viete, čo z neho vyrástlo? Obrovský drak! Potom mu museli dávať každý deň dobytok. A keď drak zožral všetok dobytok z celej krajiny, žiadal si na jedlo ľudí. Každý deň niekoho ..... . A teraz už došlo aj na kráľovskú princeznú.“
„A kedy že na ňu príde rad?“
„Práve dnes ju povedú zo zámku do jaskyne priamo k drakovi.“ odpovedali mu na jeho otázku.
Janko si umienil, že proti tomu niečo urobí. Vypytoval sa, kde drak býva, a vydal sa za ním so svojimi vernými zvieratami.
„Vstávaj, ty škaredý drak!“ zavolal naň. „Pokrm je tu!“
Ale drak ležal v jaskyni na slame, len zodvihol hlavu a keď ich videl, tak povedal, nech mu princeznú dovedú až zajtra o jedenástej, že na ňu už síce chuť má, ale dnes ju žrať nebude. V tú chvíľu tam práve došiel sprievod s princeznou. Janko vyšiel z jaskyne a oznámil, čo mu práve drak povedal. Princezná bola veľmi rada a nechcela Janka ani pustiť. Prosila ho, nech ju ochráni a oslobodí.
„Ak budem môcť,“ vraví Janko, „iste vám rád pomôžem.“
Na druhý deň išiel sprievod k jaskyni s princeznou znovu. Tá mala na sebe čierny závoj a plakala. Drak už mal hlad aj chuť. Stál na skale, vypínal svoju škaredú hlavu, tĺkol chvostom a reval z celej sily. Vtedy Janko vystúpil zo sprievodu a volal na draka:
„Poď, škaredý drak. Poď si po svoj pokrm! Alebo sa dnes tiež bojíš?“
A v tú chvíľu sa pustil do draka, rúbal ho mečom, až sa iskrilo. Ani vlk, medveď a lev nezostali stáť, ale vrhali sa na tú obludu zo všetkých strán. Drak už mal síce všetky hlavy odseknuté, ale ešte sa hýbali a chňapali okolo seba. Janko dal každej z nich ešte poslednú ranu a bolo po boji.
Ako to bolo vybavené, vyšiel princeznej oproti. Tá sa už tešila, zahodila čierny závoj a každému zvieraťu dala na pamiatku šatku. Aj Janko od nej dostal niečo na pamiatku. Boli to dva zlaté prstienky a navyše ho hneď vzala na zámok, aby mali spolu svadbu.
Lenže kráľovský minister Jankovi tú slávu závidel, pretože si sám na princeznú vždy v duchu robil zálusk. V noci vstal, votrel sa do Jankovej spálne a v spánku ho prebodol mečom. To zobudilo medveďa. Ministra buchol labou po hlave a hneď ho zabil. Ale čo to bolo platné, keď bol Janko mŕtvy! Zvieratá sedeli a radili sa, čo majú urobiť. Vtedy si medveď spomenul, že v chalúpke je za dverami hojivá masť. Vlk pre ňu zabehol, medveď natrel Jankovi ranu a v tú chvíľu Janko začal znovu dýchať. Pretiahol sa a spýtal sa:
„Prečo ste ma nenechali ešte chvíľku spať?“
„Pane, spali by ste už navždy, pretože vám minister prebodol v spánku srdce.“
„Keď je to tak,“ vraví Janko, „poďme radšej odtiaľto a viac sa na zámok nevracajme. A poďme hneď!“
Ešte v noci teda odišli a potom putovali po svete sem a tam. Princeznej to bolo ľúto, že odišli, a písala na všetky strany, aby sa jej Janko vrátil a že naň bude čakať rok a deň. Keď ten deň prišiel, tak sa až vtedy Janko u princeznej ohlásil. Tá bola veľmi rada a krátko nato sa konala slávna svadba. Kdekto, chudobný aj bohatý, na tú svadbu prišiel. Víno tieklo potokom a muziky hrali v jednom kuse. Milého a statočného Janka hneď povýšili na kráľa. Ten však sedel smutne za stolom a mal sklonenú hlavu. Princezná sa ho pýta:
„Janíčko, čo ťa trápi? Prečo sa ani neusmeješ?“
„Spomenul som si na svoju sestru,“ vraví Janko. „Je vôbec ešte nažive?“
„Tak sa za ňou pôjdeme pozrieť,“ vraví princezná, „a vezmeme ju k sebe na zámok, nech sme všetci pokope.“
Hneď ráno vyrazili s dvadsiatimi štyrmi vozmi do lesa k chalúpke, aby na ne naložili zbojnícke poklady. A keď vošli do chalúpky, Hanka tam sedela, ako ju tam Janko nechal. Vodu vypila všetku a z barana už ohrýzala len kosti. Hneď si ju vzali na starosť doktori a tí ju liečili a živili tými najlepšími jedlami, kým sa pekne neuzdravila.
Ale ona zase predsa len začala vymýšľať, ako by sa Jankovi pomstila, až to vymyslela. Navliekla mu do periny dlhú ihlu a keď si Janko ľahol spať, tá ihla mu prebodla krk. Janko zostal ležať bez pohnutia a do hodiny bol mŕtvy.
Na zámku zavládol smútok. Konal sa Jankov pohreb a pochovali ho. Nad hrobom sa zbehli aj Jankovi zvierací kamaráti. Márne ich ľudia odháňali. Zvieratá nariekali a hrabali, až Janka vyhrabali. Sedeli nad ním a medveď vraví:
„Vĺčku, skoč po zajaca, nech vyňuchá, čo je nášmu pánovi.“
Zajac pricupkal, šnupal a šnupal, až vyšnupal tú ihlu a vytiahol ju. Janko otvoril oči, pretiahol sa a zase vraví:
„Prečo ste ma budili? Mne sa tak krásne spalo ..... “
„Pane, spali ste,“ vraví lev, „spali ste však už tretiu noc, a to na cintoríne, pretože vás vaša sestra ihlou pripravila o život.“
Keď ráno Janko vstúpil do zámku, všetci si mysleli, že sa im to len zdá. Ale bol to on! Tešili sa a hneď volali kráľovnú. :
„Kráľovská jasnosť, váš muž sa vrátil živý a zdravý ..... . Radujte sa.“
Janko zavolal na svoju sestru, vzal ihlu, hodil ju na stôl, až to cinklo, a vraví:
„Poznávaš tú ihlu? Už po druhý raz si mi siahala na život! Čo mám s tebou urobiť? Choď odtiaľto. Odíď, kam chceš, ale viac sa mi na oči neukazuj!“
Vyhnal ju zo zámku von a už nikdy ju nespatril ..... A čo sa s ňou stalo? To nikto nevie, ale čo je komu do toho, čo sa stalo s falošnou a zradnou sestrou. Takíto ľudia nikoho nezaujímajú .....
Zato Janko a jeho žena boli spokojní a s nimi celé ich kráľovstvo .....