Chrobáčikovia: Chrobáčikove štúdie

Slnko bolo celkom pri západe a svätojánske chrobáčiky vstávali. Mamička už bola v kuchyni a varila raňajky. Ocko už tiež nespal. Ešte ležal v posteli a pekne sa vyhrieval. Chrobáčik potom prelezl zo svojej postieľky na mamičkinu, - tam sa spalo krajšie, - ľahol si pekne na chrbátik, zdvihol všetky nožičky do vzduchu a začal sa hojdať: hup, hup, hupy, hup. Ale zrazu sa to akosi veľmi rozhojdalo, hupy, hup, a už ležal Chrobáčik na zemi a kričal, koľko mu len hrdlo stačilo.

Ockom to myklo, takže bol celý vyľakaný: „Zatrápený Chrobáčiku, čože musíš tak kričať?" - „Ale ocko, keď som sa tak udrel!" - „A ako?" - „Veď ja som spadol z postele." - „Tak si mal dať pozor!" - „Ale keď ma to predsa bolí." - Mamička mala už medzitým raňajky hotové a išla ich budiť. „Vstávajte, vstávajte, slnko už zapadá, budeme raňajkovať. A čože ty, Chrobáčiku, už plačeš? Sotva si oči pretrel!" - „Ale keď ja som sa tak udrel a ocko chce, aby som nekričal." - „Ale - len poď! Skôr než mačka vajce zniesie, všetko sa ti to zahojí. Zatiaľ sa pekne umyjeme a budeme raňajkovať. Poď!"

A išli. Mamička Chrobáčika pekne umyla, Chrobáčik pristavil ku stolu stoličky a mamička už niesla polievočku na stôl. Sadli si, zopli nožičky a ocko sa modlil:

Ó, náš milý Bože,
vstali sme už z lôže
a pekne ťa prosíme,
daj, nech sa ťa bojíme, bojíme a poslúchame,
a pritom sa radi máme.

Potom povedal Chrobáčik ešte svoju modlitbičku: „Požehnaj nám, Pane Bože, prosíme ťa pokorne," - a potom už hneď držal svoju drevenú lyžičku a znamenito s ňou narábal. Veď oni mali kapustnicu a Chrobáčik, hoci mal rád všetky polievočky, vždy a vždycky mal túto kapustovú predsa len zo všetkých polievočiek najradšej. Zjedol jej celý tanier a mamička mu ešte zo svojho pridala.

Ale ocko, že už má čas, slnko že je dávno za horami. Rýchlo dal mamičke pusu a nechal si od Chrobáčika pobozkať ruku. - „A teraz, Chrobáčiku, pekne poslúchať, - nech mi potom mamička nemusí žalovať!" - „Nie, ocko! A ja vás vyprevadím, však áno?" - „Tak poď!"

A išli, ba leteli, ale pekne nízko, aby Chrobáčik nespadol, a len tak ďaleko, kam mohol Chrobáčik dovidieť domov, aby potom nezablúdil. Ešte to dosť nevedel a ocko mu povedal: „Choď, už zas choď a pekne sa uč lietať!" A Chrobáčik šiel. Chalúpku mali postavenú vo svahu pod borievkou a krytú suchým ihličím. Chrobáčik si vyliezol na striešku, spustil sa, letel až k lúke a cez celú lúku až k dubu a zase späť až na striešku, potom sa zase spustil a letel až k dubu a ešte raz späť. A keď už bol celý zadýchaný a krídelká ho bolely, sadol si a odpočinul si. A zase sa spustil a zase letel až k lúke a cez celú lúku až k dubu a zase späť až na striešku, a zase sa spustil a letel až k dubu a zase späť a ešte sa spustil a letel rovno čiarou pod dub ku kmotričke.

„Kmotrička, či už ste hore?" - „Ale Chrobáčiku, veď by sme neboli!" - „A Lienka tiež?" - „Veď by som nebola, Chrobáčiku! Čo nám neseš?" - „Ja? Nič. Ale pane, ja už viem lietať! Od našich až sem a zase k našim a zase sem a zase k našim, a zas sem a ako nič. Že by si to nedokázala!" - - „Ale veď ja som lienka a nie som žiadny chrobáčik. Vaša mamička, myslím, tiež veľmi lietať nevie." - „Veľmi nie. Ale, pane, ja som dnes ráno spadol z postele!" - „A to si kričal, však áno!" - „A ako to vieš? Čo si to počula?" - „Veď som nepočula, ale to ja už viem, že si taký krikľún." - „Že som krikľún? Ó - ty Lienka! --"

A už zase Chrobáčik letel. Mamička už mala doma upratané a práve čistila okná, že sa až ligotali. „Kdeže si bol tak dlho, Chrobáčiku?" - „Bol som chvíľku u kmotričky pod dubom." - „A čo si tam robil?" - „Nič. Ja som tam bol len tak pri okne." - „A čo ti dali?" - „Nič. Ja som nič nechcel." - „Ó, oni ti predsa niečo dali! Včera kmotrička vravela, že keď tam prídeš --." - „Oni niečo majú?" - „Veď to by kmotrička nevravela." - „Hm, nech si to nechajú!" - „Ó, veď ty si tam po to pôjdeš!" - „Ó, nepôjdem!" - „Ó, pôjdeš! A ako ďaleko si ocka vyprevadil?" - „Ó, ďaleko! Až k tým trom jelšiam." - „No, to nie je ďaleko. To sa budeš musieť ešte veľa učiť, kým budeš môcť s ockom lietať a pekne ľuďom svietiť." - „Ó! A prečo sa tým ľuďom musí svietiť? Veď my si svietime sami!" - „Veď keď oni majú noc, keď my máme deň. Oni teraz spia." - „A prečo im ocko svieti, keď oni spia?" - „Ale chlapček, to tak musí byť, to už Pán Boh tak chce, a ty tiež poletíš s ockom tam ďaleko a budeš pekne svietiť. Len choď a uč sa lietať!"

To sa Chrobáčikovi páčilo a už zase lietal. Vyliezol si na striešku, spustil sa a letel, - letel na druhú stranu až ku gaštanom a hneď zase späť až na striešku. Ale ďalej sa mu akosi nechcelo. Zostal sedieť a tu zrazu vidí, že sa im začína z komína dymiť. A už sedel na komíne: „Mamička, čo sa vám na ohnisku chytá?" - „Ale nič, chlapček! Chcem si urobiť na polievku zápražku." - „A že vám to, mamička, zafúkam!" - „Nie, nie, ja nechcem. Nechaj to!" - Ale Chrobáčik predsa fúkal a už by to bol skoro zahasil, keby bola mamička rýchlo nepriložila trochu suchej chvojiny. Plameň vyšľahol, za ním sa valil dym a Chrobáčik začne kričať, a kričí a kričí a lezie zo striešky dolu. „Ach mamička, mamička, ach, ach mamička!" - „A čo zase, Chrobáčiku?" - „Ach mamička, keď mi ten dym vliezol do očí!" - „Vidíš, ty škaredý Chrobáčiku! Dobre ti tak, keď nechceš poslúchať. Nevieš, čo ti ocko prikazoval a za čo sa ráno modlíme? Počkaj, počkaj, ja to všetko poviem." - „Ale mamička, keď mi vliezol ten dym do očí a tak ma štípal!" - „Ale to ti patrilo, a ešte dostaneš, až ocko priletí. To bude z teba krásny chrobáčik!" - „Ale veď ja som vám to, mamička, nezahasil." - „Ale chcel si mi to zahasiť a vedel si, že to nechcem. Nie, vidíš, to ti nesmiem odpustiť. Čo by z teba bolo! Len nech ocko priletí! A kmotričke to na teba tiež poviem a kmotríkovi aj Lienke." - „Ale, mamička, veď som vám to nezahasil a ja vám to viackrát nebudem zhášať. Prosím vás, mamička, nehovorte to!" - „Nie, to musím povedať!"

Ale keď Chrobáčik veľmi prosil a prosil a už zase plakal a stále prosil a sľuboval, že už bude poslúchať, tak si mamička dala povedať, a že to nepovie. „No tak. A už neplač! A daj na seba pozor! To by ťa nikto nemal rád. Chrobáčik musí poslúchať. Vidíš, ako ocko poslúcha." - „Ocko? Koho on poslúcha?" - „Veď Pána Boha poslúcha. Veď vieš, že každé ráno letí z domu a je celý deň preč až do noci, a hoci ho krídelká bolia, druhý deň už hneď zas letí, len aby bol poslušný. Vidíš! A kmotrík tiež poslúcha a kmotrička tiež a Lienka, tá ešte len poslúcha! A ty stále ešte vzlykáš a si taký zafúľaný."

A Chrobáčik: „Mamička, ja sa pôjdem kúpať." - A mamička: „Choď, choď!" Veď ona vedela, že sa jej Chrobáčik neutopí. A Chrobáčik sa šiel kúpať. Ale nie do potoka. Dolu na lúke bola vysoká tráva a rosa na nej ako granáty. Chrobáčik sa rozbehol a hup do trávy, ako bol dlhý a široký, a hádzal sebou, až sa tráva prehýbala. Potom vyliezol, rozbehol sa a zas hup do rosy, až to naokolo striekalo. A keď sa už dosť vykúpal, vyskočil si na vetvičku, rosu zo seba striasol a frr - rovno čiarou pod dub ku kmotričke!

Pri okne sa zastavil: „Lienka, už sa nehneváš?" - „Prečo by som sa, Chrobáčiku, hnevala?" - „Pane, to som sa vykúpal. Či ty vieš tiež plávať?" - „Ale nie. Kdeže by som ja vedela!" „Pane, ja viem plávať!" - „Nech, Chrobáčiku! Ja musím ísť mamičke pomôcť." - „Kdeže je kmotrička?" - „Seká na dvorčeku chvojinu. Poď sa pozrieť!"

A Chrobáčik sa šiel pozrieť. „Čo nám neseš, Chrobáčiku?" - „Ale nič, kmotrička. Ja som sa kúpal. A vy niečo máte, kmotrička?" - „Mám, pane, niečo dobré, ale ja neviem, či ti dám. Keď si Lienke tak škaredo povedal a potom si utiekol! Ona plakala!" - „Plakala? Veď ja jej už tak nebudem hovoriť." - „No, uvidíme. Vidíš, tu už mám tej chvojiny hromadu nasekanú. Tak poď a odnášaj ju s Lienkou tamto pod striešku, aby nám nezmokla. Ale musíte ju pekne ukladať do hranice! Potom ti niečo dám."

Chrobáčik, že áno, a začal nosiť, čo mu len sila stačila. Kmotričke sa to zdalo až veľa: „Ale, Chrobáčiku, neber si toho toľko naraz!" - Ale Chrobáčik, ó, že on to unesie! A nosil. Ale namiesto toho, aby polienka pekne ukladal do hranice, Chrobáčik ich tam len tak hádzal, a to Lienka nechcela. „Chrobáčiku, to sa tak nesmie! Mamička to tak nechce. To by sa nám zosypalo!" - „Ó, nič sa vám nezosype. Veď to nerobím dosť pekne?" - „Nerobíš. Vidíš, už si to zas len tak hodil. To sa musí pekne ukladať." - „Ale tak si to rob sama, keď ti to nerobím dosť pekne!"

A už sa Chrobáčik hneval. Nechal všetko, sadol si na pníček, mračil sa a díval sa pred seba. Lienka ho nechala a venovala sa svojmu. Až o chvíľku začala kmotrička: „A čo, Chrobáčiku, už nemôžeš nikam? To nie si veľmi silný." - „Ale nie, kmotrička. Ale keď ona sa stále so mnou hádá." - „No, keď ty si taký divný chrobáčik! Či si už zabudol, že niečo mám?" - „A je to, kmotrička, dobré?" - „To si myslím! Sladké ako med. Len choď a rýchlo ešte nos."

A Chrobáčik teda rýchlo šiel a ešte nosil. Lienka to aj tak už skoro všetko odniesla a pekne poukladala. A tak to už dlho netrvalo, kmotrička zasekla sekeru do klátu a - „Teraz poďte, deti!" - A deti šli. V sieni, vpravo od kuchyne, stála almara zatvorená na zámok, ale kľúč v ňom trčal. Kmotrička len kľúčom otočila a už bolo otvorené. Ale teraz, čo tam? Ten biely tanierik na najvyššej poličke Chrobáčik hneď spozoroval. Ale čo na ňom? - Kmotrička ho zložila, ale on bol prikrytý iným tanierikom.

„No tak hádaj, Chrobáčiku, čo to je! Ale Lienka, nepovedz!" - A Chrobáčik: „Ó, ja viem, kmotrička, to sú jahody." Ale Lienka sa smiala a kmotrička: „Ó nie, Chrobáčiku, to je ešte sladšie." - „Tak to sú maliny." Ale Lienka sa stále smiala. - „Nie, Chrobáčiku, to je ešte oveľa sladšie." - „Tak, kmotrička, to sú čučoriedky." A Lienka sa mu až teraz smiala. - „Ó, Chrobáčiku, to nehádaš dobre, - je to sladké ako med." Ale Chrobáčik už nič nevedel, až to Lienka prezradila. „Ale ty hlúpy Chrobáčiku, veď je to med!" A Chrobáčik: „Tak je to, kmotrička, med." A bol to naozaj med. To si pochutnali!

Ale už bolo pekne neskoro. Kmotrička, že musí robiť oheň a variť večeru, Lienka aby rýchlo skočila po trošku chvojiny a Chrobáčik aby už šiel domov. A tak Chrobáčik, že pôjde domov. - „Nezabudni doma pekne pozdravovať." - „Nie, ja nezabudnem. S Pánom Bohom!" A šiel. Sotva že priletel k lúke, tu letí od potoka ocko s kmotríkom. „Ocko, ja som bol u kmotričky a dostal som tam medu. Ten mi bol sladký!" - „No, dobre, Chrobáčiku, ale najprv pekne ruku pobozkať, tuto kmotríkovi najskôr." A Chrobáčik pobozkal pekne ruku. „A či si poslúchal? Nebude mamička žalovať?" „Ocko, ja som to mamičke nezahasil a ona to nepovie." Medzitým už boli doma. Mamička ich videla oknom, vyšla im naproti a „Čo, ocko, že dnes tak skoro? Ja ešte nemám večeru hotovú."

Ocko dal mamičke pusu: „Ale milá Lienka, už začína byť chladno, tak sme leteli o niečo skôr. Už toho bude čoskoro zas koniec."

A tak robila mamička rýchlo oheň a stavala na polievočku.
Ocko si sadol na stoličku, - bolela ho krídelká - a Chrobáčik sa už hojdal ockovi na kolene. „A mamička, však áno, Chrobáčik vás skúšal?" „Ale, ocko, skoro skúšal. Ale keď prosil a sľuboval, že to už viackrát nebude robiť, tak som mu sľúbila, že to na neho nepoviem. A potom bol skoro stále u kmotričky." „No tak dobre, mamička! Nech si ho u kmotričky nechajú a my si vezmeme Lienku. Tá neskúša."

Chrobáčika napadlo: „Mamička, u kmotričky majú med a ja som dostal. Ten mi bol sladký!" - „A nám kmotrička nič neposlala?" - „Nič." - „Ani nemáš čo odkázať?" - „Nie." - „Ale, Chrobáčiku, ani nás kmotrička nedala pozdravovať?" - „Ale áno, mamička, ja som zabudol. Že vás pekne pozdravujú." - „Vidíš, Chrobáčiku! Ale už choď, pristav stoličky ku stolu, budeme večerať."

A Chrobáčik pristavil stoličky ku stolu, mamička už niesla na stôl, pekne sa pomodlili a to im tá polievočka zase chutila! Bola taká dobrá, zapražená s rascou. Ocko jej zjedol dva taniere a Chrobáčik skoro tiež dva.

Dlho potom už hore neboli. Chcelo sa im spať. Kľakli si a ocko sa modlil:

Podvečer tvoja čeľadka,
ako ku sliepke kuriatka,
k tvojej ochrane hľadíme,
láskavý Hospodine.

Chrobáčik na to: „Pán Boh s nami a zlý preč," dal labku a pusu, mamička mu podala do postieľky ruku, on ju držal a už všetci driemali. Pekne sa im to spalo.