Graves-Basedowova choroba

Bol jún roku 2005, bola som čerstvá absolventka vysokej školy, šťastná, plná elánu a plánov na ďalšie roky. S priateľom sme sa chystali na rekonštrukciu bytu, plánovali sme svadbu a deti.

Cítila som sa zdravá, svoje tráviace problémy som dlho bagatelizovala a zvaľovala som ich na iné okolnosti – asi alergia na mlieko, asi zo športu, asi zo sexu, asi zo stresu. Prvým impulzom na zamyslenie bolo až vyhlásenie mojej starej mamy, že by som si mala zájsť k lekárovi skontrolovať štítnu žľazu, pretože ju mám viditeľne zväčšenú. Keď som sa zadívala do zrkadla, dala som jej za pravdu a na krvné testy som zašla. A potom to už išlo. Výsledky boli dosť zlé, obvodná lekárka mi rovno vypísala žiadanku na endokrinológiu. Chcela som sa objednať v mieste bydliska, ale polročná čakacia lehota sa mi zdala zbytočne dlhá, tak som skúsila zavolať aj do FN Brno a prekvapivo ma objednali už za 14 dní. Vzala som so sebou aktuálne výsledky krvi a partnera. Bolo leto, všetko zaliate slnkom. Bohužiaľ len dovtedy, kým som sa po konzultácii s lekárom nerozplakala v čakárni partnerovi na pleci. Priateľa som vydesila, čo mi tam preboha povedali, čítala som to v jeho ustarostených očiach. Lekár stanovil diagnózu Graves-Basedowova choroba. Je to autoimunitné ochorenie štítnej žľazy. To znamená, že sa v tele začnú vytvárať agresívne protilátky (tzv. autoprotilátky). Tie poškodzujú bunky štítnej žľazy a to je v prvej fáze spojené so zvýšením tvorby hormónov v štítnej žľaze. Štítna žľaza sa zvyčajne zväčšuje a chorý človek začne trpieť klasickými príznakmi, ako je úbytok na váhe alebo neschopnosť pribrať, návaly tepla, neznášanlivosť vyššej teploty okolitého prostredia, suché a lámavé vlasy a nechty, nervozita, trasenie rúk, búšenie srdca a hnačky. Tak som zistila, prečo mám pri výške 172 cm len 51 kg, hoci jem ako drevorubač, že tie tráviace problémy nie sú z mlieka a prečo mi pri športe tak búši srdce. Tep v pokoji som mala veľmi vysoký, takže som rovno dostala recept na betablokátory a liek Propycil – na tlmenie tvorby hormónov štítnej žľazy. Zo začiatku som musela brať veľké dávky, chodiť na časté kontrolné odbery krvi a postupom času dochádzalo k hormonálnej stabilizácii a nakoniec až k vysadeniu liekov na srdce. Nastala druhá fáza liečby. Hoci mi zostal len jeden prášok denne z počiatočných desiatich, jeho užívanie nebolo pre telo dlhodobo priaznivé a čo bolo ešte dôležitejšie, rozhodne sa ten liek nesmel brať v tehotenstve a ja som chcela byť tehotná čo najskôr. Takže sa dostávame k tomu, čo ma vtedy rozplakalo, a to, že celá štítna žľaza sa musela operatívne vybrať. Ja, ktorá som nikdy nebola v nemocnici a nemocnice neznášam, budem musieť na operáciu a stráviť tam 9 dní. Strašná predstava. Od začiatku liečby uplynul rok a štvrť. Spomalenie metabolizmu mi pridalo 20 kg.

9. 9. 2006 som sa vydávala, nechcela som mať na svadobných fotografiách jazvu na krku ;o) Dva dni po svadbe som si zariadila predoperačné vyšetrenie a koncom septembra som už išla na sálu. Strach zo smrti bol veľký ;o) Operácia v celkovej anestézii trvala asi 1,5 hodiny. Prebudila som sa na JIS a moja prvá myšlienka bola, hurá, žijem, teraz už bude všetko dobré. Sestričkám som povedala, že sa potrebujem prejsť, že som hrozne preležaná ;o)) Sestričky z mňa trochu vydesené, že tak rýchlo nemôžem vstávať, že som ešte napojená na prístrojoch a že ma asi po intubácii bude bolieť v krku a môže sa mi krútiť hlava. Nebolelo, nekrútila, hneď som chcela namiesto anjelika pyžamo a telefón, že napíšem SMS manželovi. Pár hodín po operácii som sa už mohla prejsť po chodbe, cítila som sa dobre, žiadne nevoľnosti ani točenie hlavy. Musela som len strpieť na krku fľaštičku a z krku hadičku, ktorá odvádzala z rany sekrét a krv. Dostala som lieky proti opuchom a na druhý deň som bola preložená na štandardnú izbu. Bola som poslaná na foniatriu, kde sa zistila paréza, t. j. ochrnutie jednej hlasivky. Musela som robiť dychové cvičenia, brať vitamín B12 a po pár týždňoch od operácie sa hlasivka rozhýbala ;o) Stehy sa vyťahovali až 9. deň, potom som bola prepustená do domáceho ošetrovania. Za 14 dní som išla po výsledky histológie – negatívne a po recept na Letrox, t. j. substitučný hormón, ktorý si štítna žľaza vyrába, pre telo je nevyhnutný a zabezpečuje množstvo funkcií (napr. trávenie, srdce, menštruáciu…). Bez štítnej žľazy nie je hormón a musím ho teda brať doživotne v tabletách. Telu trvalo asi 3 mesiace, kým sa hladina hormónov ustálila na správnej hranici pre prípadné otehotnenie, a od lekára som dostala dlho očakávanú zelenú ;o) Otehotnieť sa mi podarilo za ďalšie 4 mesiace a bola som veľmi, veľmi šťastná. Počas tehotenstva sa musí hladina hormónov kontrolovať a postupne zvyšovať, pre správny vývin dieťaťa, takže som zase chodila do Brna každých 6-8 týždňov. Počas dojčenia a po dojčení sa opäť musela dávka upraviť (znížiť) a pri ďalšom tehotenstve opäť zvýšiť….Na krku mám 7 cm jazvu, ktorá sa krásne zahojila. Je svetlá, myslím, že kto o nej nevie, ani si ju nevšimne ;o)