Keď sa dych na chvíľku zastaví

Začiatkom decembra, na moje narodeniny, som si nadelila dosť čudný darček. Nahmatala som si takú malú, okrúhlu hrčku v prsníku. Zastavil sa mi dych. Zo strachu, z predstavy, čo všetko to môže byť.

Čo som urobila? Šla som na internet. Najväčšia blbosť, akú môže človek urobiť? Asi hej. Po chvíľke upokojenia som šla za Amíkom. Zastavil sa mu dych.

Amíkova nočná mora? Amíkova mama prekonala pred 23 rokmi rakovinu prsníka s následnou mastektómiou. Nočná mora, handra, také to prežitie vášho najhoršieho strachu a nočnej mory v jednom. Amíkovi bolo vtedy 12 rokov.

Internet mi nestačil, a tak som sa objednala k doktorovi. Veď prečo sa dohadovať, keď sa to dá všetko zistiť.

O týždeň po náleze som bola s Amíkom a jeho mamou v nemocnici na vyšetreniach. Mám šťastie, Amíkova sestra, moja švagriná, je doktorka v jednej onkologickej nemocnici v NYC.

Klasicky ako vo všetkých amerických nemocniciach som si musela najprv zistiť, či berú moje poistenie. Áno, berú, ibaže som si musela aktivovať „Cancer resource services.“ Uf, už len z toho slova „cancer“ sa mi robilo zle.

Po aktivácii a návšteve finančného oddelenia v nemocnici som dostala asi tak 30 strán formulárov na vyplnenie. Otázka na strane 28 ma naozaj pobavila: „Nie, alzheimera nemám, keby som mala, myslím, že by som už touto dobou zabudla, čo vypĺňam.“ Okolo mňa plynula konverzácia „posledné ožarovanie“, „moja chemoterapia“, všetko to len stupňovalo našu nervozitu.

Prvé vyšetrenie: „Vyzerá to dobre. Hrčka sa hýbe, je malá a pravidelná.“ Mierne nás upokojila doktorka. Amíkovi od úľavy vytryskli slzy. „Zdá sa mi to ako papiloderma, nezhubný nádor, ale pre istotu vás pošlem na mamogram a ultrazvuk. Ale riziko je minimálne. Ste mladá, nemáte históriu, ste zdravá.“

Druhé vyšetrenie: O poschodie vyššie, prezlečená do apartného nemocničného pruhovaného, ružového anjelika sedím s kopou iných žien. Čakám, knižku mám. Amík sedí v inej čakárni, sedí a čaká, jeho mama tiež. Mamogram. Malé prsia sú zjavne nevýhodou, mašinu musím objať a aj tak to sotva dám.

Tretie vyšetrenie: to isté poschodie, čakáreň o kúsok ďalej. Prišla ma povzbudiť švagriná. Vonku sneží. Ultrazvuk, naposledy som bola na ultrazvuku ako tehotná. Pamätám si to tepanie srdca a pohyb malého červíka. Tentokrát nepočujem srdce, to moje, čo mi bije až v krku, totiž počujem len ja.

„Uvoľnilo sa nám miesto na biopsiu.“ Hovorí mi doktorka na ultrazvuku.

Štvrté vyšetrenie: Dávam vedieť esemeskou Amíkovi. Trochu sa bojím, dávajú mi lokálnu anestézu, doktorka mi vysvetľuje každý svoj pohyb. Radšej sa urputne pozerám do stropu. Škoda, nejaký obraz by sa na rozptýlenie hodil. „Tá televízia, čo máte za hlavou, je naozaj na nič.“ Súhlasí so mnou smejúca sa sestra. „Dala som vám tam taký malý čip, značku, aby sa to dalo ľahšie nájsť v prípade operácie. Nebojte sa, na letisku pípať nebudete.“ Upokojuje ma doktorka. „Výsledky budú možno na druhý deň, ale skôr až v pondelok.“

Piate vyšetrenie: Znova mamogram, len ten jeden prsník, pravý, s malou značkou a teraz aj s obväzom.

Konečne vonku. Amík so svokrou ma objímajú. Znova hlavná doktorka. „Podľa všetkého to vyzerá dobre. Samozrejme, konečne všetko budeme vedieť až podľa biopsie. Ale je to naozaj malé, ani mamogram to nebol schopný nájsť. Spite pokojne.“

Úľava? Neuveriteľná! Ale stále tam je ten menší červík pochybností. Čakanie na výsledky.

Na druhý deň. Piatok, 16. decembra, v práci mi zvoní telefón. „Máte chvíľku?“ doktorka z biopsie. „Jasné, určite.“ „Bohužiaľ, biopsia ukázala invazívne karcinogénne bunky.“ Zastavil sa mi dych. Len sa mi, mrcha, nechce znova rozbehnúť. Ona stále hovorí a snaží sa ma na niečo opýtať. Dych, dych, uff, už to ide. Nádych, výdych, cez to stiahnuté hrdlo to veľmi nejde. „Áno, som v poriadku. Nie, nič nepotrebujem.“ Len nech už prestane hovoriť, nechcem ju ďalej počuť.

Volám Amíkovi: „prečo to nikdy nedvíha, keď ho tak nutne potrebujem?“ Amíkova mama: „Oh, God, Oh God!!!“ Idem k nim. Rýchlo preč z kancelárie, ešte zamumlem niečo o zlých výsledkoch. Plačem a volám mame: „Pane Bože, bože!!“ Ani mi nepríde vtipné, že obe majú rovnakú reakciu, len každá v inom jazyku. Nikdy nezabudnem na ich hlasy. Rovnaké, úplne rovnaké zadýchané reakcie.

Je mi zle, som v šoku. Neviem nič, len to, že mám rakovinu. Čakáme na ďalšie výsledky, snáď v pondelok.

https://www.facebook.com/Mamazavodou/