Minútu mŕtvy - afektívny záchvat

Milé mamičky,

rada by som sa s vami podelila o skúsenosť, s ktorou sme sa ako rodičia stretli a o ktorej sme do osudného dňa ani jeden z nás nikdy nepočuli. Na napísanie som sa rozhodla až teraz, takmer po roku, keď sa v našom materskom centre stalo tej istej veci jednej z mamičiek.

Bol to obyčajný novembrový deň. Rovnaký ako každý iný. Vyzdvihla som s Adámkom Aničku zo škôlky. Ocko ešte nebol doma. Tak sme sa rozprávali o tom, čo bolo v škôlke, aké bolo divadlo. Kto spinká a kto len zatvára oči. Čo pekné namaľovala.

Potom sa začínala popoludňajšia Čarovná škôlka. Anička si sadla na gauč a Adámek bežal od mašiniek rovno k sestričke. Ja som išla každému urobiť šťavu. Adámek sa snažil vyliezť na gauč, zúril a ja som už zaskrutkúvala šťavu so slovami „veď už idem, ty zúrivec!“

Nasledujúce minúty. Boli najhoršie, aké som kedy zažila.

Adámek žuchol na zadok. Začal sa zhlboka nadychovať. Taký ten dlhý nádych, kým si poriadne zareve. Zdvihla som ho zo zeme a hovorím mu „poď sa posťažovať mamičke, tak už si zareve“ nič. Dlhý nádych stále pokračoval. Adámek mi zrazu v náručí zaklonil hlavu. Výdych ani zarevanie sa nekonalo. Naopak, stíchol. Ústa zovrel. Oči mu zapadávali dozadu. Celú tvár mal zmodranú. V ruke som zrazu držala „mŕtve dieťa“. Vydesene som ho začala plieskať po chrbte. Otočila som ho hore nohami, vrazila ruku do úst, či tam náhodou nemal napríklad koliesko z mašinky. Adámek nedýchal. Pocikal sa. Hystericky som kričala „čo mi to robíš, preber sa, to nesmieš!“ Stále som ním trepala, rýchlo schmatla mobil a volala 155. Na druhom konci to niekto zdvihol a zrazu Adámek otvoril oči a začal plakať „mama“. Pani som v telefóne v tom šoku nemohla absolútne nič povedať, koktala som. Ústa mi onemeli z toho, čo som predchádzajúcu minútu zažila, áno, celé to trvalo max. 1 minútu, ale ja som mala pocit, že hodinu. Po telefonáte, keď sme sa dohodli, že hneď pôjdeme do nemocnice, práve prišiel manžel. Všetko som mu vydesene povedala. Myslím, že si vtedy myslel, že som hysterka, že mi Adámek spadol a mal možno otras mozgu...

V nemocnici si nás nechali, urobili mu rôzne vyšetrenia. Nič závažné nenašli. Adámek pokojne spal celú noc. Na druhý deň nás čakalo vyšetrenie na neurológii. Pani lekárka ma oboznámila s „afektívnym záchvatom“, o ktorom som do tohto dňa vôbec nič nevedela. Vysvetlila mi, že vo chvíli, keď je dieťa nejako emočne zaskočené, či už zúrivosťou, preľaknutím, alebo radosťou, a lapá po dychu, jeho nervová sústava to nemusí vydržať a celé telo okrem srdca sa „reštartuje“, preto sa práve aj pocikal. Na chvíľku sa reštartujú niektoré orgány v tele. Upokojila ma, že počas 3. roku dieťaťa tieto stavy úplne vymiznú. Poradila, aby sme vo chvíli, keď sa začne takto nadychovať, mu najlepšie fúkli do tváre.

K afektívnemu záchvatu dochádza v okamihu, keď dieťa zadrží dych, a keďže má rýchlejšiu obehovú sústavu ako dospelí, čoskoro zmodrie, pretože sa do krvi dostane neokysličený hemoglobín. „Rodičov to väčšinou na smrť vystraší, pretože si myslia, že dieťa umiera. Vyzerá to dramaticky, ale dieťa sa vzápätí samo nadýchne,“ upokojuje neurológ Kršek.

Uistiť rodičov, že ich dieťa je v poriadku, že záchvaty nie sú žiadna závažná diagnóza a neohrozujú dieťa na živote ani na zdraví, je jediné, čo lekári môžu v týchto prípadoch robiť. Žiadna liečba totiž neexistuje.

Najdôležitejšie je zachovať pokoj. Na začiatku rozvoja záchvatu niekedy pomôže odvedenie pozornosti od emočného zážitku a reflexné aktivovanie zúženého vedomia dieťaťa:

* fúknutie do tváre

poklepkávanie na hrudník alebo zadoček

• umytie tváre studenou vodou

Pri prebiehajúcom stave je potrebné uložiť potomka do vodorovnej polohy, najlepšie na bok so záklonom hlavy, aby nedošlo k vdýchnutiu slín a boli udržané priechodné dýchacie cesty. Záchrannú službu volajte len v prípade, že by porucha vedomia a dychu neodznievala.

Lieky sme nedostali. Len odporúčanie na užívanie vitamínu na nervovú sústavu a imunitu Pyridoxin. My sme tento záchvat zažili ešte 2x. 1x dokonca zo samej radosti z nového autíčka. Manžel pri zažití jedného z nich strávil hodinu na mraze pred domom, aby to rozdýchal, so slovami „to je strašné, keď máš v ruke mŕtve dieťa“. Pre istotu sme podstúpili aj vyšetrenie na epilepsiu. Všetko máme v poriadku. Posledný záchvat mal Adámek v marci. A úprimne nám najviac pomáhalo, keď sme videli, že to na neho ide. Povedať „pozeraj aký veľkýýýý bager!“. Zabaviť hlavičku niečím iným. Štipnutie, cákanie vody nám naozaj nepomohlo.

Keď som sa v skratke zverila s týmto zážitkom v našej marcovej skupinke, zarazilo ma, koľko z vás o ňom vie, ale aj nevie. Stretla som sa s mamičkami, práve aj v tom našom materskom centre, ktoré o niečom takom nikdy nepočuli... dúfam, že som vás nevydesila, ale možno len rozšírila obzory. A prajem vám, nech si týmto žiadna z vás neprejde. A ak sa to už stane, spomeňte si, že to časom vymizne a že v tom nie sme samy.