Moje prvé tehotenstvo alebo Lekárom už neveríme

Môj príbeh sa začína v januári 2011, keď sme sa s priateľom po dvoch a pol rokoch márneho snaženia o bábätko rozhodli navštíviť súkromnú kliniku asistovanej reprodukcie. Moja gynekologička mala k tomuto problému veľmi laxný prístup a ešte nám hovorila veľa nepravdivých informácií, ako napríklad že umelé oplodnenie sa robí iba manželom atď. Tak sme si zistili všetky informácie, objednali sme sa a zrazu sme sedeli v ordinácii u veľmi príjemného pána primára. S ním sme sa o všetkom porozprávali, odobral mi krv kvôli hormónom a objednal nás, že máme prísť o 2 týždne, priateľ na spermiogram a ja na gynekologické vyšetrenie. Po týchto dvoch týždňoch si teda priateľ šiel urobiť spermiogram a po 2 hodinách, keď boli hotové výsledky, sme opäť šli do ordinácie pána primára. Povedal mi, že tá krv dopadla dobre, ale tým dobré správy skončili. Priateľovi oznámil, že má tak zlý spermiogram, že je plodný iba na 1 % a prirodzené otehotnenie u nás neprichádza do úvahy. A vraj to nie je ani na inseminaciu, ale rovno na umelé oplodnenie. Okamžite sme si dohodli termín umelého oplodnenia. Mali sme mu zavolať v marci, keď mi začne menštruácia, aby sme sa dohodli práve na injekciách s hormónmi na podporu rastu vajíčok. Mne povedal, že ma zatiaľ vyšetrovať nepotrebuje, že sa to všetko urobí naraz v marci. Tak sme sa tešili a čakali. V marci som netrpezlivo očakávala svoje dni, pretože som vedela, že potom sa azda už začne niečo diať a ja budem mať svoje vytúžené bábätko. Avšak uplynuli už 2 týždne po termíne a stále nič. Nedalo mi to a 22. 3. som si urobila tehotenský test. Tie minúty boli nekonečné. Pozerám, ako sa to zafarbuje, najprv jedna čiarka (ale na to som už bola zvyknutá, koľkokrát som márne dúfala, robila si test a nič) a potom to postupovalo a zrazu blik, objavila sa druhá čiarka! Nemohla som uveriť vlastným očiam! Bolo 6 hodín ráno, ale ja som okamžite zobudila priateľa, aby som mu oznámila tú čerstvú novinku, ale stále sme tomu nejako nemohli uveriť, veď mu predsa povedali, že prirodzenou cestou dieťa splodiť nemôžeme. O 2 dni som si ale urobila druhý test a aj ten vyšiel pozitívny, tak som sa objednala k svojej gynekologičke. Tá mi 6. apríla moje tehotenstvo potvrdila a ukázala mi na ultrazvuku 3 mm veľký gestačný vak, z ktorého sa má vytvoriť naše bábätko. Rozplakala som sa dojatím, keď som to uvidela. Ja som totiž na to otehotnenie neustále myslela, potom sme sa upli na to umelé oplodnenie, prestali sme na to myslieť a zrazu to bolo. Začali sme tomu hovoriť Kapička. Avšak netešili sme sa dlho. Vyšli mi zvýšené hodnoty v krvi a bolo podozrenie, že bábätko môže mať Downov syndróm. U lekárky som opäť plakala, tentoraz nad nespravodlivosťou osudu a zo strachu o to maličké. Nasledoval ultrazvuk v 13. týždni, kde sa robila nuchálna translucencia. Norma je vraj do 2,5 mm, nad 2,5 je už riziko DS vysoké. Naše maličké malo 2 mm, takže bolo krásne v norme. Ale pánovi doktorovi sa nepodarilo vyšetriť nosovú kosť – ďalší zo znakov svedčiacich o DS. Ale odniesli sme si prvú fotečku nášho 8 mm dlhého bábätka. Nikdy nezabudnem na priateľov výraz, keď prvýkrát uvidel naše maličké. Ako to bábätko zaujato a s dojatím pozoroval. Nechcela som pripúšťať žiadne zlé správy a aj priateľa som upokojovala, že dieťatko bude určite zdravé. Jednoducho som odmietla skutočnosť, že by to tak nebolo, a všade som sa hrdo chválila fotečkou. Priateľ si želal skôr chlapčeka, aj keď nám bolo oboma jedno, čo to bude, hlavne nech je v poriadku. Ja som si z neho robila žarty a stále som mu tvrdila, že to bude dievčatko (to som si viac priala ja). Tiež sme začali vyberať mená. Ani nám to veľa času nezabralo, zhodli sme sa za hodinku. Chlapček bude Adámek a dievčatko Natálka. Tiež sa začali cítiť prvé pohyby. Potom sa už čakalo na ďalší ultrazvuk v 20. týždni, keď bude bábätko väčšie a pozná sa viac. Ale tento ultrazvuk dopadol ešte horšie ako ten prvý!!! Vyšlo, že dieťatko bude mať nielen Downov syndróm, ale aj rázštep pery i podnebia, hydronefrózu (ochorenie obličiek) a tiež že má cysty na mozgu. Na tomto ultrazvuku s nami bola aj moja mamka a priateľova tiež, tak videli bábätko „naživo“. Pýtali sa, či chceme vedieť pohlavie, to sme chceli. Pani doktorka mi jazdila sondou po bruchu a my sme ju napäto sledovali, čo nám povie. „Je to dievčatko. Jednoducho ženská, ako sa patrí.“ Ale museli sme ešte na genetiku, kde nám oznámili, že to podozrenie na DS je vysoké, že bábätko s najväčšou pravdepodobnosťou môže byť postihnuté tým syndrómom a že odporúčajú, aby som podstúpila odber plodovej vody. Ale bolo riziko 2 %, že po tom odbere môže bábätko umrieť a teda nastať potrat. A pretože riziko DS bolo v porovnaní s týmto menšie (iba pol percenta) a tá nuchálna translucencia vyšla dobre, rozhodli sme sa s priateľom po dohode, že odber odmietneme. Lekári nás od toho odrádzali, ale my sme im povedali, že je to naše dieťatko, že sme si naň už zvykli a že by sme ho aj tak nenechali zabiť, aj keby ten syndróm malo, takže je zbytočné tú amniocentézu podstupovať. A že si tú našu dievčinku necháme a vychováme ju, nech je aká chce. Mala som z toho až pocit, že im ide hlavne o peniaze od poisťovne za ten odber, pretože som počula od viacerých ľudí, že tam vraj ženú každého a koľkokrát aj zbytočne. Spokojní sami so sebou, že sme si dokázali obhájiť naše rozhodnutie, sme začali chystať výbavičku. Medzitým som tiež nastúpila na rizikové tehotenstvo, pretože mám vrodenú chybu srdca, ktorá sa u bábätka našťastie nepotvrdila. Ale celé tehotenstvo som zvládla dobre. Tiež sme boli na 4D ultrazvuku, odkiaľ máme 6 fotiek a asi 10-minútový záznam na DVD. V 30. týždni nás čakal posledný ultrazvuk. Tam bol veľmi milý lekár, ktorý povedal, že na DS to podľa tváre nevyzerá, rázštep nemá, hydronefrózu tiež nie a nosovú kosť má vraj vidieť krásne. Tie cysty na mozgu vraj síce sú, ale bábätko nijako neohrozujú a časom sa samy vstrebú. Na kardiológii mi lekár povedal, že môžem rodiť prirodzene, že to moje srdce v pohode zvládne. Toho som sa trošku zľakla, priznávam, že vzhľadom na tú chybu srdca som tak trochu rátala s cisárskym rezom a z normálneho pôrodu som mala strach ako hrom. Ani som nenavštevovala žiadny predpôrodný kurz. Boli sme si s priateľom aspoň pozrieť pôrodné sály v pôrodnici v našom meste, kde som chcela rodiť, aby som vedela, do čoho idem. Spísala som si pôrodný plán. Termín pôrodu som mala 26. 11., priateľ však hovoril, že by sa mohla narodiť 25. 11., to má totiž narodeniny on a ja mám meniny. V utorok 22. 11. som bola v poradni, kde mi povedali, že je všetko v poriadku, ale ak do budúceho utorka neporodím, tak mi dohodnú vyvolanie pôrodu, aby som neprenášala príliš dlho. O priebehu pôrodu napíšem v ďalšom príbehu. Nebudem vás však naťahovať a poviem, že sa narodila krásna ZDRAVÁ dievčinka. A odvtedy mám k lekárom nedôveru. My nemôžeme počať bábätko prirodzene? A bude mať Downov syndróm... Boli totálne vedľa :-)