Povedali mi, že som tehotná. Aké sú prvé pocity?

Už niekoľko dní meniem trasy smerom do práce. Čo som kedysi milovala, neznesiem. Neznášala som veľkú križovatku, tak teraz chodím pokojne na autobus do práce cez ňu. Cítim sa zamilovane, ale nechápem, kde sa to vzalo. Manžela poznám a nikto ďalší sa našťastie neobjavil. Ešte aby manžel začal žiarliť - pretože si to už všimol. A tiež môj smiech označil za zamilovaný. Asi jar. Neviem. Premenštruačný syndróm vyzerá inak... Ehm, on sa nedostavil, nemám depku, že by... Nechcem nič zakríknuť. Ráno mi test ukázal dva prúžky. Som v šoku z radosti. Skáčem od šťastia do postele na manžela a potom si uvedomím, že... Ježišmária, ja som skočila, čo ak to zo mňa vypadlo. Rýchlo nohy hore. Za tri dni ultrazvuk a potvrdenie, že pár milimetrov je vo mne. Bije tmavá škvrna na monitore. Moje srdce sa splaší. A pani doktorka ma oslovuje „mamička“. Dorazím domov s jedinou myšlienkou: Som tehotná. Slovo mamička vytesňujem. Volám sestre, ktorá už má prvorodeného za sebou. „Prosím ťa, čo mám robiť? Som tehotná. Mám celých deväť mesiacov sedieť? Čo môžem, čo nemôžem? Ako sa mám hýbať?“ Dozvedám sa, že mám robiť to, čo inokedy. Vygooglim si všetko, čo nesmiem, ako mám veľa spať, nenosiť podpätky a úzke rifle, jesť zdravo. Upratujem všetky topánky s podpätkami do skrine a tehotenské hormóny mi ani nedovolia smútiť. Každý deň pozorujem v zrkadle, či už je bruško vidieť. Každý centimeter navyše fotím, ale manžel hovorí, že ešte nič nevidí. Keď ma prvýkrát v piatom mesiaci v električke pustia si sadnúť, som bez seba blahom. Som tehotná a kto je viac! Žiarim, muži sa na mňa usmievajú, čo viac si priať. „Len si užívajte, mamička, pôrodom to nekončí, pôrodom sa všetko začína,“ všetci glosujú moju pohodu a hrdosť. Vtipné. Pred dvoma dňami som si kúpila topánky na podpätku. Po siedmich rokoch.