Moje tretie tehotenstvo

Minulý september som písala príbeh Bude nás 5, kde som aj opísala začiatok tohto tehotenstva (https://www.promaminky.cz/muj-pribeh/tehotenstvi-3/bude-nas-5-444) . Potom som písala do diskusií o ultrazvukoch. Prvotrimestrálny screening sme absolvovali 10.10.2017 (krásny dátum) a dopadol ukážkovo, bábätko je zdravé a na priateľovu otázku doktor povedal, že na 90 % to bude CHLAPEC. Ale aj keby tretie dievča, je nám to jedno. Hlavne že je bábo v poriadku a my sa už môžeme naozaj tešiť a vyberať mená. Partner hneď ten večer otvoril kalendár a vyberali sme :) ale zatiaľ nie je definitívne rozhodnuté. Dcérky boli s nami a z USG boli nadšené. Opäť ako minule sme museli ísť do Hradca Králové, takže sme to pojali ako menší výlet. Natálka potom všade hrdo ukazovala fotky bábätka. Učiteľky v škôlke celý týždeň nepočuli o ničom inom :-D Prvý trimester pomaly končil. A zo všetkých troch mojich tehotenstiev bol, čo sa týka nevoľností, najhorší. Bolo mi zle celé dni, ráno som nebola schopná vstať pred ôsmou hodinou a aj vtedy som hneď uháňala zvracať. Hovorila som si, že je dobre, že je august a Naty nemusí do škôlky. Tam by som naozaj nebola schopná dôjsť. Našťastie tento stav trval „len“ asi 3 týždne a s príchodom septembra mi už zase bolo celkom fajn. Len hrozná únava ma stále držala. Bola som KO už od 17. hodiny a tie dve hodiny, kým šli dcérky spať, boli pre mňa utrpením. Spala by som stále. Koľkokrát som zaspala s Denčou po obede, potom som sa zobudila a rýchlo do škôlky po Natku. Takú únavu som dovtedy nepoznala. Švagriná mi vravela, že určite budem mať chlapca, že ona bola pri oboch tehotenstvách tiež extrémne ospalá a vždy sa narodil chlapec. Tak uvidíme :-) V polovici októbra som úspešne vplávala do 2. trimestra. A začala mi pohoda. Po nevoľnostiach ani stopy, únava ustúpila a ja som sa cítila naozaj skvele. Len ma rovnako ako v oboch minulých tehotenstvách trápil nízky tlak. Koľkokrát sa mi tak zatočila hlava, že som si musela hneď drepnúť, nech som bola kdekoľvek, lebo by to so mnou seklo. To trvalo vlastne až do pôrodu a bolo to naozaj nepríjemné. Inak na kontrolách všetko ako má byť. Čakali sme na veľký ultrazvuk, či nám naozaj v bruške rastie chlapček a či teda máme od známej nakúpiť kopu chlapčenských oblečkov, alebo vytiahnuť a oprať oblečky po dcérach. Prehupol sa november, u nás v znamení osláv množstva narodenín a menín. Konečne bol pondelok 4. decembra. O 14:00 máme byť na ultrazvuku. Natálku beriem zo škôlky po obede a spolu s Deniskou ich obe bude strážiť svokra. Partner tiež skončil skôr a samozrejme šiel tiež. Bábätko je aktívne, krásne spolupracuje. Krásne rastie, má asi 380 gramov, orgány všetky v poriadku a bábo zdravé. Stále na nás otváralo ústočká. No a tiež nám na otázku povedali, že je to stopercentný chlapec. Takže doktor na screeningu mal pravdu :-) pindík bol vidieť luxusne. Páni, tak po dvoch dcérach budeme mať syna. Máme 3 fotky. Cestou domov mi partner vraví, že je zvedavý, ako bude vyzerať náš syn, ale aj tak by bol zvedavý, aj ako by vyzerala naša tretia dcéra. Ha ha láska, pôjdeme do štvrtého? :-D popoludní potom obvolávame príbuzných a oznamujeme pohlavie potomka. Na druhý deň Mikuláš a potom už prípravy na Vianoce, ktoré sú nádherné. Pod stromčekom má nejaké darčeky aj náš chlapček. 8. januára ideme na 4D ultrazvuk. Opäť sme s partnerom nadšení. Bábätko najprv driemka, potom sa budí a začína vyčíňať. Je to zázrak, ako už sú krásne vidieť črty v tvári. Ten maličký nosík, ústočká... milujem toho chlapčeka čoraz viac. Partner dojatý. Odnášame si 15 minút záznamu na DVD, 30 fotiek na flashke a jednu veľkú vytlačenú. V januári sa tiež definitívne dohodneme na mene pre chlapca. Tadeáš. Moje vysnívané meno asi od 12 rokov. Tadeášek, Tádíček, Tádík. Nádhera. Ale nijako som na tom mene razantne netrvala. Bola som ochotná dať aj meno po partnerovi (Milánek), ale to on bez debaty zavrhol, že sa mu to meno nepáči. Alebo nech vymyslí nejaké on. Tiež nie. Že dáme Tádu. Tak OK. 11. januára som objednaná na OGTT (test na tehotenskú cukrovku). Nalačno, fuj. Od polnoci piť už len čistú vodu, to môžem bez obmedzenia. Často trpím slabosťou kvôli tomu nízkemu tlaku a nemienim sa niekde skosiť, takže by som pila aj tak. Čo som zistila, tak tento test sa robí všade úplne inak. Aj u nás sa robil pred 2,5 rokmi inak ako teraz. Keď na mňa sestrička vyrukuje s tým, že mi bude robiť 3 odbery a všetky zo žily, mám chuť to vzdať. S mojou fóbiou z ihiel a odberu krvi. Tiež mi stresom skoro žiadna krv netečie. Vypitie toho nápoja je pre mňa pohoda. 2x odber s biedou dopadne, po tretí raz už sestrička nevie, kam pichnúť. Morduje ma, do toho sa ospravedlňuje, že ma nechce trápiť, že mám zlé žily a mne idú slzy z toho všetkého. No ale výsledky mám v norme, cukrovku nemám, takže sa našťastie nemusím nijako obmedzovať v jedle. Nastáva február. Príšerný mesiac, ktorý celý všetci prechorieme. Začnú dievčatá. Natálka má vírozu, Deniska zápal priedušiek, skoro 40 horúčky, aby toho nebolo málo, spustila sa jej alergická reakcia na antibiotiká. Svrbivá vyrážka na ruke. Po telefonickej konzultácii s detskou dr. v nemocnici ATB hneď vysadzujem a ráno ideme k našej dr. po nové antibiotiká. 11.2. (nedeľa) mi je od popoludnia zle, teplota, zimnica, zvracanie. Črevná chrípka. Som absolútne mimo, a to mám mať hneď na ďalší deň ultrazvuk v 30. týždni. Fakt neviem, ako tam dolezem. Partner preberá ošetrovanie, niekto musí v pondelok s Natynkou do škôlky, bola týždeň doma, tak by už mala ísť, postarať sa o Denču atď. Je pondelok dopoludnia, po prezvracanej noci som strašne unavená, ale čokoľvek prehltnem (či jedlo, alebo čaj), všetko ide do 10 minút von. Zvracám každú hodinu, ale na ten ultrazvuk musím, aj keď sa na to vôbec necítim. Partner povoláva známeho s autom, aby nás hodil na polikliniku a potom zas domov. Známy je pán v dôchodku, čiže má našťastie čas. Na ultrazvuku je opäť všetko v poriadku, bábätko rastie tak ako má. Má 1684 gramov. Vyvádza, otvára ústočká, kope, dáva ručičky pred tvár. Už je vzorne hlavičkou dole. Hoci je mi neskutočne zle, ultrazvuk si užívam. Opäť dostávame 3 fotky. A ideme domov. Popoludní ešte zvracám. Noc je našťastie už pokojná. V utorok ráno musím na kardiológiu. Ide so mnou partner. Som strašne zoslabnutá a motám sa. Ale aspoň už nezvracám. Na kardiológii je všetko v poriadku, pôrod bez obmedzenia. Po obede telefonát zo škôlky, Naty má piatu chorobu. Ááá, čo toho je málo? V škôlke bola 2 dni. Partner po ňu ide a už mu to ukazuje aj iná učiteľka. Fakt jo. Teraz to vyčíňa po celej škôlke, takže niet pochýb. Ale čo teraz? Doktorka tam je až zajtra, a ja v 7. mesiaci. Piata choroba je vraj infekčná. Volám svojej gynekologičke, opisujem situáciu a pýtam sa, či to v tehotenstve vadí. Vraj nevedia, mám zavolať do nemocnice na gynekológiu. V nemocnici tiež nikto nevie, stále ma niekam prepájajú, dobre, že mám neobmedzené volanie, inak by som to nedoplatila. A vo finále sa nič nedozviem. Tak v stredu idem s Naty k doktorke a pýtam sa jej. Tiež nemá skúsenosti, takže treba vec vždy konzultovať s lekárom. (Neskôr je toto v Ordinaci v růžové zahradě, kde je tehotná, ktorá sa s touto chorobou stretne, a vraj je to dosť nebezpečné. Tak ako to, že u mňa to nikto neriešil??) Streda, 14. februára, Valentín. Prvýkrát, čo nikam nepôjdeme... ja zoslabnutá, Naty s piatou chorobou a teplotou a Denča dobrala ATB na priedušky. Ale miláčik nezabudol ;-) ráno ide ako na nákup a dorazí s kvetinou a srdiečkovými bonbónmi. Som šťastná a plačem, ach tie hormóny :D ale popoludní sa partner necíti veľmi dobre a stúpa mu teplota. Vo štvrtok kašeľ, bolesť v krku, horúčka. Takže z ošetrovania plynulo prestupuje na PN-ku. V piatok prichádza na víkend moja mamka a Denča má červené líčka, piata choroba si našla ďalší cieľ. Cez víkend idem od utorka prvýkrát von, stále strašne slabá a motavá (myslím si, že je to ešte z črevnej chrípky). Partnerovi je zle. Takto mu dlho nebolo. Takže musím do lekárne po čokoľvek voľnopredajné, čo mu uľaví. V nedeľu mamka odchádza. K večeru idem na WC, sadnem si a potom nemôžem vstať. Šialená bolesť kĺbov. Do večera ani neudržím hrnček s pitím. Bolia ma kolená, bedrá, prsty na rukách, zápästia a hlava. Ak musím niekam ísť, idem ako kačica, ako to bolí. V noci mám horúčku. Takže v pondelok opäť povolávame známeho a ideme s partnerom obaja k lekárovi. U partnera ukážková viróza a ja vraj mám chrípku, ktorá sa mi vrazila do kĺbov. Fakt super, celý život som tú pravú chrípku nemala, a vyžerem si to teraz v tehotenstve :/ môžem len Paralen na horúčku a bolesť. Takže sa liečime. V stredu ma začnú bolieť dutiny, ale nádchu nemám. Do štvrtka napuchnú a od bolesti chcem mlátiť hlavou do steny. Tak zas k lekárovi. Jo jo, zatvrdnuté dutiny. Na toto dosť trpím. Vzhľadom na tehotenstvo to skúsime rozohnať najprv doma, mám naparovať a pri bolesti Paralen. V pondelok kontrola. Štvrtok, piatok šialené, od bolesti nemôžem spať, ležať, sedieť, nič. Vždy ma rozbolí polovica hlavy a najradšej by som tĺkla hlavou o stenu. Najhoršie je to, keď prestane účinkovať Paralen a ešte časovo nemôžem vziať ďalší. Vďaka bohu za partnera, že sa stará o dcérky. V piatok v noci mi z nosa konečne začne vychádzať niečo, čo tu radšej nebudem detailne opisovať. Takže domáca liečba zaberá. Cez víkend vyjde všetko a v pondelok som relatívne v pohode. Partner tiež dobrý, ale ešte do konca týždňa bude mať PN-ku a pomáhať mi. A hodí sa to, len čo u dcér prejde piata choroba, majú zas nádchu a kašeľ. Skrátka celý február sa to u nás točí. Som z toho rozmrzená, bojím sa, či to nejako nemôže ublížiť Tadeáškovi. Vravím si, že keby niečo, tak už by ho snáď zachránili, v 7. mesiaci sa narodil aj partner a je v poriadku. Ale nervy pracujú aj tak. Na kontrole v poradni koncom februára je všetko v poriadku, bábätku sa darí. My sa uzdravujeme a snáď nás už choroby nestretnú. Marec, periem a žehlím veeeeľa oblečkov pre chlapčeka. Máme zásobu do jeho 3 rokov :-D tak mám o zábavu postarané. 22. marca idem do poradne, kde prichádza šok. Podľa hmatu doktorka vraví, že je chlapček v priečnej polohe, čo je tá najhoršia možná. Potvrdzuje to aj ultrazvuk. Hlavička vpravo, nožičky vľavo. Ach jo. Snáď sa ešte otočí, aj keď miesta už veľa nemá. Doktorka ma tentoraz objednáva už o týždeň, kde sa bude kontrolovať poloha a biometria plodu. V nedeľu 25.3. idem s dcérami koledovať k babičke na dedinu. Je krásne teplo, tak mám na sebe už nie zimnú bundu, ale kabátik, v ktorom mi bruško krásne vynikne. Kto to nevie, tak sa čuduje :D no a ten deň po návrate domov mi k večeru začínajú poslíčky, ale celkom pravidelné a silné. Toto trvá do 2 hodín rána, keď sa vzhľadom na priečnu polohu pre istotu rozhodnem pre cestu do pôrodnice. Auto práve ako naschvál nie je doma, takže sanitkou. Na príjme sú na monitore kontrakcie zaznamenávané. Otvorená na 2 cm, krčok mäkký. Na USG sa zistí, že sa synáčik umúdril a je zase tak, ako má byť, hlavou dole. Prijmú ma a uvidíme. Bolesti cítim, pomáha sprcha. Každé 2 hodiny mi natáčajú monitor a vyšetrujú, až do popoludnia žiadna zmena. Vzhľadom na to, že do termínu zostávajú 3 týždne (17.4.), nebudeme nijako unáhlení a ponúknu mi čapík, ktorý uľaví od bolestí a buď pôrod rozbehne, alebo zastaví. Súhlasím, chcem buď rodiť, alebo domov. Kontrakcie ustávajú, púšťajú ma domov a keby čokoľvek, som hneď späť. Mazec, takže ja pri 3. dieťati nepoznám pôrod a plašim zbytočne :D dcéry sú šťastné, že som doma, ale rozčarované, ako to, že je braček ešte v bruške? O 2 dni poradňa, natáča sa prvýkrát monitor, inak všetko rovnaké, bábo hlavou dole, váhový odhad 3092 g. Test na streptokoka negatívny. Paráda. Čaká nás posledné zhruba 3 týždne tehotenstva. Je to už náročné, cez deň sa cítim dobre, veľa chodíme, chodíme na výlety, zvládam to dobre. Ale tie noci. Niekoľkokrát za noc sa budím, potrebujem sa napiť, na WC, potom mi nejde zaspať, hrôza. To sa to ľuďom hovorí spi, kým môžeš, keď vlastne nemôžem :D Ale je sranda, ako zrazu ľudia z okolia na mne po odložení zimných vecí vidia tehotenstvo a čudujú sa, že nič nespoznali, keď o pár dní rodím. 2. apríla mám pocit, že mi odišla hlienová zátka, ale neviem, u dievčat som to nikdy nezaregistrovala, nemám skúsenosť. Ďalší deň mám poradňu, opäť CTG, potom vyšetrenie. Našťastie je bábätko stále hlavou dole. Krásne sa mi všetko chystá k pôrodu a ak neporodím, o 9 dní kontrola. Pretože sa nič nedeje, idem vo štvrtok 12. apríla znovu do poradne. Rovnaký scenár. Avšak ak neporodím do ďalšieho utorka, čo je presne termín pôrodu, mám sa už hlásiť v pôrodnici, kde si urobia kontrolu oni a dohodnú sa so mnou, čo ďalej. V piatok má partner dovolenku, ospravedlňujeme Natálku zo škôlky a pôvodne bol v pláne výlet, ale od rána prší. Tak dopoludnia zájdeme na nákup na víkend a po obede sa rozhodneme ísť do Hradca Králové do Obrieho akvária. Keď sa už deti tešili na výlet... Potom ideme ešte do Futura, kde na mieste zisťujeme, že tu je detská herňa s možnosťou nechať tu deti strážiť alebo tu byť s nimi. Šla s nami ešte jedna rodina, tak sa dohodneme, že najprv tu budeme s deťmi my mamičky a potom oteckovia. Je to super, deti si to užívajú, hodina a pol je málo :-) vonku je búrka, tak dúfam, že tá cesta autom späť v kombinácii s tou búrkou možno synáčika popoženie, nechcem vyvolávanie, ale nie. Skrátka Baran už od počatia :-D V sobotu je pekne, tak ideme na výlet do Častolovíc. Dúfam, že auto a prechádzka snáď zaberú, ale zatiaľ nič. Z Častolovíc ideme do Slavoňova na obed, potom na Dobrošov na bunkre a hore na bunkri pri výhľade Naty prejaví želanie ísť do Poľska, vraj tam nikdy nebola (bola, a nie raz, ale nepamätá si to), no prečo nie, ale je už podvečer, tak len autom prejdeme Kudowu a šup domov. Denča zaspáva už v aute. Obe doma po kúpaní ľahnú a spia do 2 minút. Hurá, večer je náš. Ale po chvíľke sa Naty budí so záchvatom kašľa, kašlala aj minulú noc, ale teraz ju to až dusí a chce k doktorke. Sama od seba prosí, že chce k doktorke, to fakt musí byť... Keď kašeľ neustáva, ideme teda do nemocnice na detské. Koniec koncov, čoskoro mám rodiť, tak nech vieme, čo jej je a či vôbec bude môcť k bábätku. Náhodou má službu práve primárka, skvelá doktorka, milá žena. Poznáme ju už od čias, keď som chodila s Natálkou do poradne pre rizikových novorodencov. Pamätá si nás. A ako sestrička slúži tiež známa :D a ešte jedna mladá lekárka. Natynku vyšetria a vraj jej nič nie je, buď ju dusí nádcha stekajúca do hrdla, alebo jej niečo vadí, že má alergiu. Do pôrodnice za mnou bez problémov môže a k bábätku tiež, má to niečo len ona v sebe. Robím si srandu a vravím, že sa možno ešte dnes v pôrodnici uvidíme s týmito lekárkami :) jó keby som vedela, ako blízko som pravde... Po príchode domov uložíme Natynku a urobíme si s partnerom peknú chvíľku. O pár hodín máme Tádíčka :D o pôrode napíšem ďalší príbeh. Keď to zhrniem, tak toto tehotenstvo bolo zo všetkých najnáročnejšie. Či už únavou a nevoľnosťami, tak nízkym tlakom, chorobami vo februári. A aj keď mi bolo chvíľami neskutočne, teraz hovorím: stálo to za to a keby som mohla vrátiť čas, tak neváham a pokojne všetko prežijem znovu.