Napriek tomu šťastný koniec

Keď sme sa s priateľom rozhodli mať bábätko, chodila som ešte na strednú, ale mala som už pred maturitou, takže nám ani nevadilo, že som otehotnela hneď. Aj keď som bola mladá, mala som dvadsať, bolo to moje najväčšie želanie mať bábätko. Bola som strašne šťastná, ale nie nadlho.

Zostával asi mesiac do maturity a ja som zrazu začala hrozne krvácať a bolelo ma v podbrušku. Priateľ sa bál, ale ja som ho upokojovala, že to bude v pohode. Že sa to jednoducho občas stáva, že sa v tehotenstve krváca, ale tým som utišovala skôr seba, pretože v duchu som vedela, že to nie je normálne.

Na pohotovosti mi povedali tú najhoršiu vetu, akú som kedy počula. „Potratila ste.“ Bola som iba na začiatku tehotenstva, ale pre mňa to už bolo moje bábätko, o ktoré som práve prišla. Najprv som na to nejako nereagovala, jednoducho mi to nedochádzalo. Ale doma na mňa všetko doľahlo. Na druhý deň ráno som mala ísť na revíziu maternice, ale celú noc som nespala a preplakala som ju.

Celý týždeň potom som bola ako telo bez duše. Každý ma upokojoval tým, že sa to jednoducho stalo z nejakého dôvodu, že to tak jednoducho malo byť, ale tým mi nikto nepomohol. Chcela som o tom hovoriť, chcela som sa s niekým rozprávať, ale každý robil, akoby nič, a nehovorili so mnou o tom, pretože mi nechceli ublížiť. Ale to mlčanie ma ubíjalo ešte viac. Chcela som plakať, nechcela som byť utešovaná. Ale to nikto nedokázal pochopiť. S priateľom sme sa stále hádali, pretože som nedokázala pochopiť, prečo ho to netrápi a robí, akoby sa nič nedialo. Ale on sa trápil, len to som pochopila až neskôr. Snažil sa byť silný kvôli mne.

Ďalší zvrat prišiel o týždeň neskôr, keď ma zase začalo bolieť v podbrušku, tak som išla opäť na pohotovosť. Na ultrazvuku nič nevideli, len trochu voľnej tekutiny, ale radšej ma operovali, aby sa pozreli „zvnútra“. Po prebudení za mnou prišiel doktor a povedal mi, že som mala ešte jedno bábätko, ale bolo mimo maternice. V nemocnici som sa snažila byť silná, ale doma sa na mňa zase všetko zosypalo. Všetko to utešovanie sa začalo nanovo. Bolo mi z toho zle. Na jednu stranu som všetkých nenávidela, ale zase na druhú som nechcela byť sama. Noci boli najhoršie. Vždy som ju celú preplakala a bola som strašne unavená. O ďalší týždeň ma čakala maturita, ale na učenie som nemala ani pomyslenie. Uvažovala som o odklade, ale povedala som si, že keď som už rozhodnutá maturovať v septembri, tak prečo to neskúsiť. V škole som nič nepovedala, nechcela som, aby ma ľutovali a možno aj nadŕžali. Na to som až príliš hrdá. A ono to vyšlo. Maturitu som urobila, a tak sa mi nálada o niečo zlepšila. Cez deň som dokázala normálne komunikovať, ale noci boli stále preplakané.

Začala som prehovárať priateľa, aby sme to skúsili znova. Bola som presvedčená, že len bábätko ma z toho dokáže dostať. Priateľ bol stále nerozhodný, raz súhlasil a hneď si to zase rozmyslel a takto to bolo stále. Až keď som si našla prácu, som si povedala, že teda ešte chvíľu vydržíme, niečo našetríme a potom začneme skúšať znova. Lenže o dva mesiace neskôr som nedostala menštruáciu. Priateľ mi stále tvrdil, že som určite tehotná, že sa mu o tom dokonca snívalo. Ale ja som si to nemyslela. Menštruáciu mám nepravidelnú, tak ma to ani nejako neznervózňovalo, že už mám 14 dní oneskorenie a hlavne som sa ani ako tehotná necítila. Ale test som si urobila a bol pozitívny. Bola som v šoku. Zase som bola šťastná! Ale ako prvé ma napadlo, ako to poviem v práci. Veď som tam bola iba dva mesiace!

V práci to prekvapivo vzali v pohode a ja som sa konečne mohla tešiť z tehotenstva. Ale aj tak mi obavy nikdy neprešli. V prvom trimestri som sa bála potratu a hovorila som si, že v ďalšom trimestri to bude v pohode. Ale nebolo. Bála som sa stále. Ku koncu som sa zase bála predčasného pôrodu. Pri pôrode som sa zase bála komplikácií a teraz sa bojím o zdravie bábätka. Ale teraz je to už taký ten zdravý strach, ktorý máte pri deťoch stále.

Teraz máme trojmesačného zdravého chlapčeka a sme najšťastnejší na svete. :)