Mám GAD (generalizovaná úzkostná porucha)

Chcela by som všetkých zoznámiť so svojím príbehom. Bez cenzúry.

Pred rokom som sa vrátila z ročnej stáže na univerzite v USA. Zobrala som so sebou celú svoju rodinu: ročnú dcéru a manžela. Počas pobytu som začala bojovať s úzkosťou. Podmienky tam všeobecne neboli veľmi dobré. Práca pre mňa začala byť len nutné zlo, aby sme zaplatili nájom. Kolegovia v práci šli cez mŕtvoly a valcovali ma každý deň. Každodenný stres vyústil pár týždňov pred odchodom domov, bola som na konci síl.

Tešila som sa, že návrat do Čiech všetko zlepší, ale ouha, bolo to všetko azda ešte horšie. Okamžite som vyhľadala odbornú pomoc, psychiatrickú aj psychologickú.

Začiatky boli extrémne. Nemohla som jesť, pretože zo mňa chcelo všetko von. Dosť možno ako následok toho, že som nikomu o svojich pocitoch nehovorila. Bola som doma so svojou dcérou, ale bála som sa s ňou byť. Na škôlku bola ešte malá. Pripadalo mi, že to nezvládnem, že mi preskočí a niečo sa stane a že nejako zlyhám.

Začali sme prosiť staré mamy o pomoc. S psychologičkou sme prišli na to, že mám posttraumatický syndróm. Samozrejme som dovtedy netušila, že môže vzniknúť po niečom inom než po prepadnutí alebo návrate z Iraku.

Čas plynul a zlé stavy sa vracali. Rozhodla som sa stráviť týždeň v RIAPSe. Ten týždeň, čo som tam strávila, samozrejme nestačil, ale na začiatok dobrý. Potom som zvýšila dávku antidepresív a všetko sa začalo stabilizovať. Raz ale manžel prišiel z nočnej a ja som revala, že už to doma nevydržím, nech si dcéru odvezie, že musím do Bohníc. A tak som strávila týždeň v Bohniciach, zašla som si na Mezi ploty a nadviazala na pobyt denným stacionárom. Zaujímavá skúsenosť… No a potom som sa už začínala pomaly blížiť k bežnému životu.

Dcéra nastupovala do škôlky. Na to som si zvykala asi dva mesiace, pretože každá zmena je pre mňa nesmierne ťažká. A ako pozostatok toho, keď som v Amerike makala len pre peniaze a všetko na mne viselo, mám tiež strašný strach, že na mne všetko visí. Teraz mám pred sebou nástup na polovičný úväzok do práce. Nechala som si zvýšiť prášky „na hlavu“, pretože som si konečne uvedomila, že mať ďalšie dieťa za každú cenu je nezmysel a držať prášky na minime tiež.

To je tak nejako v skratke môj faktický príbeh. Avšak dôležitejšie ako fakty sú moje pocity. Verím, že veľa z vás je tiež pod tlakom a nehovorí o tom. Často nie je s kým. Najprv som cítila hanbu, že keď sa vrátim z USA domov, že som zlyhala. Preto som vydržala všetku tú šikanu a pred všetkými hrala, že som v pohode. Škoda, že som vtedy nevedela, že nemusím. Veď nejde o nič a sú dôležitejšie veci, než riešiť posmech nejakých idiotov.

Veľký zlom a krok k lepšiemu bolo zdieľanie mojej choroby s rodičmi. Aká úľava, keď sa nemusíte pretvarovať! Pomaly som začala všetko zdieľať s ostatnými. Mám veľké šťastie, že okolo mňa sú ľudia, ktorí majú pochopenie a tolerujú ma. Dokonca aj môj šéf to vzal. Vlastne je to dosť vtipná historka. Prišla som do práce, že idem rovno z Bohníc a že končím, že mi to bude pripomínať tie traumy. Šéf mi povedal, že to nemôže len tak pustiť a že ma podporí a počká, kým budem schopná ísť do práce.

Takže jedna veľká kapitola je vyrovnať sa s chorobou, ďalšia je vyrovnať sa s materstvom. Koľko matiek vám povie, že už toho mali tak veľa, že sa na svoje dieťa nemôžu ani pozrieť? Hmm. Koľko povie, že to už nezvláda?

S tým všetkým mám ešte trochu problém. Hanbím sa za to. Stále sa hanbím, že nie je všetko perfektné. Chcem však tieto hranice prebúrať, pretože, kto to, dopekla, takto má? Nikto. Ale skoro nikto to nepovie, a tak sa na nás stále valia tie krásne a spokojné rodinky z reklám.

Hanbím sa za to, že sa bojím byť s dcérou sama, keď mi je úzko. Bojím sa, že už mám tak málo energie, že sa neovládnem a dám jej strašne na zadok alebo zlomím ruku. Pretože, a ruku na srdce, deti nás skrátka dokážu nahnevať. A pritom ju tak veľmi milujem.

Hanbím sa za to, že už asi nebudem mať ďalšie dieťa, pretože na to už nebudem mať energiu. Hanbím sa za to, že aj keď zatiaľ ani nechodím do práce, na polovicu týždňa príde stará mama a pomáha mi s varením a s dcérou.

Rada by som svoje úzkosti uzavrela a žila zase normálne, bez celodenného búšenia srdca, trasenia, bolestí hlavy, neskutočných únav, hnačiek a ďalších zábavok, ale asi to nejde. Vlastne by som mala byť rada, že ich cítim. Snažím sa naplno vypočuť svoju myseľ a telo a vyhovieť im. Možno by som sa nikdy nezastavila a nepočúvala. Možno by to skončilo inak.

Vďaka.