Zomrel manžel a ocko ... pohreb

Pre mňa ako veriaceho človeka nikdy nebolo prežívanie Veľkej noci také intenzívne, také príznačné. Marek niekoľko dní umieral, či vo vnútorných bolestiach, to vie len Boh, podľa jeho výrazu (aj keď mal veľa hadičiek a snímačov, sond, ťažko povedať, či bol jeho výraz skutočný, alebo len kŕč) sa zdal pokojný a vyrovnaný so svojím osudom, snáď preto, že vedel, že ho milujeme a že sa o deti a domov s pomocou rodiny a priateľov dokážem postarať (určite to vedel skôr než ja). Nakoniec odišiel a zostal smútok, môj smútok, smútok detí, rodiny a priateľov. Ráno som si vzala Neurol 0,25 a popoludní pred pohrebom tiež, nie som hrdinka. Dopoludnia som bola u švagrinej L, hostila príbuzných zo Slovenska a svokrovcov aj nás, to bolo ľudí, deti nám na nejaké srdcervúce smútenie nedali priestor, čo je vlastne fajn, život ide ďalej, či chceme, alebo nie. Potom sme sa išli obliecť, to bol boj, však to poznáte, keď sa s deťmi potrebujete niekam vypraviť. Najstarší mal čierny rolák, vínový sveter a čiernu bundu a rifle, dcéra tmavomodré pančucháče, modré zamatové šaty a čierny pletený kabátik, najmladší tiež rifle, košeľu, modročierny sveter a tmavomodrú bundičku, jednoducho nič nové som im nekupovala. Ja som mala čierny kostýmik, tmavomodrú blúzku a tmavý svetrík, jo, bola u nás poriadna zima. Mala som tam byť o 14:30, ale sekla som sa o 15 minút, čo bola chyba, pretože bolo strašne veľa ľudí a nestíhalo sa kondolovanie. Naozaj neskutočne veľa ľudí, niekoľkokrát sa mi roztriasli kolená, slzy sa liali prúdom. Pohrebná svätá omša bola krásna, sprievod farského zboru, na gitaru, harmoniku a bubienok, bol úplne super. Reč P. farár veľmi neupravoval, takže som ju napísala pekne, musím sa pochváliť. Deťom som zobrala knižky s náboženskou tematikou a obrázky svätých, tým, že boli deti vpredu, mali priestor na pozorovanie diania a boli dobré. Nikolka a Matyášek plakali, som za to rada, emócie musia von a zvlášť u Matyáška, ktorý bol dosť uzavretý. Pri odchode stál pred kostolom Markov autobus a trúbil mu na cestu, rakvu niesli jeho kolegovia v uniforme. Bola som tiež rada, že PS nezabudla na červené auto, Matyáš mal veľkú radosť a všetkým rozprával, že to zariadil on :-) Dokonca som zvládla aj tú kávu v hostinci, sadla som si medzi „mladých“ a keďže máme všetci malé deti, téma rozhovorov bola jasná :-) Matyášek so sesternicou a Nikolkou lietali medzi hostincom a parčíkom. Drobci sa pletli čašníčkam pod nohy, každý im chcel kúpiť nanuky a lízanky, takže ich potom večer dostať do postele bol tiež boj. Bála som sa, ale bolo to svojím spôsobom pekné rozlúčenie, aj keď mi tá moja drahá polovička chýbala a takých situácií, keď mi jeho sprievod bude chýbať, bude asi veľa. A zajtra škola a škôlka a život ide ďalej!