Keď zomrie manžel a ocko ... smutné výročia

Až som sa vydesila, aký živý sen sa mi snýval. O tom, ako idem usmiata otvoriť políciu, ako sú vážni, až mi tuhne krv v žilách ... O tom písať nebudem, už takto je to smutné až až. Ako sa blíži 7.4., som nervózna a pohľad na kalendár mi nerobí dobre, naozaj už to bude rok. Zvládla som toho veľa, naučila som sa veľa vecí, všeobecne aj o sebe samej. Usporiadala (či skôr uvoľnila) som svoj rebríček priorít, hlavne to najnutnejšie a potom, čo sa stihne, to bude. Zistila som, že tých stránok osobnosti, ktoré mi chýbajú, je viac než len priateľ, milenec, ocko. ... Zvlášť teraz, keď sme kvôli koronavírusovej kalamite doma sami, len ja občas zájdem do obchodu, občas sa zastaví švagriná s dievčatami u nás na záhrade, ale inak doma, alebo do lesa, ale sami. Bojím sa o deti a hlavne o seba, nesmie sa mi nič stať. Chýba mi objatie a potľapkanie, že všetko zvládneme a zase bude dobre. Chýba mi, keď sa učím so starším a mladší dvaja vydržia neotravovať sotva pár minút, čo nám nestačí a moje nervy praskajú ako stará guma v trenkách, potom je mi to ľúto a kladiem si na srdce, že zajtra znova a LEPŠIE! 12.4. mu konštatovali smrť, teraz termín pripadá na Veľkú noc a mala som zadané prosby pri svätej omši, to nebude, ale doma sa za neho modlím stále. Takže to tragicky nevnímam. 25.4. by sme mali výročie 6 rokov od svadby a 12 rokov známosti, tak málo času sme mali a predsa som za ten čas rada, veď kto môže povedať, že bol celé manželstvo zaľúbený, že nemal žiadnu krízu, ani väčšiu hádku.